Blumentál
Naša farská univerzita

Do nášho života už veľmi intenzívne vstupuje pôstne obdobie. Pretože je chápané nesprávne,
iba akosi zredukované na sebazápor, zastavme sa hlbšie pri význame pôstu a prežívania

pôstneho obdobia.

V Cirkvi je toto obdobie predovšetkým obdobím prežívania tajomstva zmierenia v dejinách spásy. Je veľmi dôležité chápať tento čas ako milosrdné rozhodnutie Boha Otca o udelení milosti človeku. Náš nebeský Otec prejavil svoje milosrdenstvo tým, že v Kristovi zmieril so sebou svet a jeho krvou vyliatou na kríži vrátil pokoj všetkému, čo je na zemi i v nebi. Boží Syn sa stal človekom a prebýval medzi ľuďmi, aby ich vyslobodil z otroctva hriechu a povolal z tmy do svojho obdivuhodného svetla. A preto svoju úlohu na zemi začal ohlasovaním pokánia: „Kajajte sa a verte Evanjeliu” (Mk 1, 15). Do toho zaznieva naliehavá výzva prorokov kajať sa, ktorá často pripravovala ľudské srdcia na príchod Božieho kráľovstva hlasom Jána Krstiteľa, ktorý prišiel hlásať krst pokánia na odpustenie hriechov (Mk 1, 4). A tak sa toto obdobie pôstu istým spôsobom stáva obdobím oživenia a zintenzívnenia výzvy v Ježišových slovách a skutkoch. Ježiš však nielenže vyzýval ľudí na pokánie, aby zanechali hriechy a celým srdcom sa obrátili k Pánovi, ale sa aj ujal hriešnikov a zmieril ich s Otcom. Okrem toho uzdravoval chorých na dôkaz toho, že má moc odpúšťať hriechy. Napokon umrel za naše hriechy a na naše ospravedlnenie vstal z mŕtvych. A preto v tú noc, keď bol zradený a keď sa začalo jeho spásonosné utrpenie, ustanovil obetu Novej zmluvy, obetu svojej krvi na odpustenie hriechov. Nakoniec Kristus udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy. Po svojom

zmŕtvychvstaní poslal apoštolom Ducha Svätého, aby mali moc hriechy odpustiť alebo zadržať, a aby v jeho mene mohli ohlasovať všetkým národom pokánie a odpustenie hriechov. Peter poslúchol príkaz Pána, ktorý mu povedal: Tebe dám kľúče od nebeského Kráľovstva a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi (Mt 16, 19), a na Turíce kázal o krste, ktorým sa odpúšťajú hriechy: Kajajte sa… a každý z vás nech sa dá pokrstiť v mene Pána Ježiša Krista na odpustenie hriechov (Sk 2, 38). A túto moc Cirkev neprestajne uplatňuje a nikdy sa nevzdala úlohy volať ľudí, aby sa obrátili, a vysluhovaním pokánia im ukazovať Kristovo víťazstvo nad hriechom. Odpustenie hriechov Cirkev uskutočňuje vo sviatostiach krstu a pokánia. Toto víťazstvo nad hriechom - odpustenie - prvý raz zažiari v krste. V ňom je spolu s Kristom ukrižovaný starý človek a ničí sa hriešne telo, aby sme už viac neboli otrokmi hriechu, ale aby sme spolu s Kristom povstali a žili pre Boha. Preto Cirkev vyznáva svoju vieru v jeden krst na odpustenie hriechov. Ďalšou a najužívanejšou formou je odpustenie hriechov a zmierenie vo sviatosti pokánia. Náš Spasiteľ Ježiš Kristus ustanovil vo svojej Cirkvi sviatosť pokánia vtedy, keď dal apoštolom a ich nástupcom moc odpúšťať hriechy, aby si veriaci, ktorí po krstnom kúpeli upadnú do hriechov, obnovili milosť a zmierili sa s Bohom. Tak Cirkev vlastní vodu i slzy; vodu krstu a slzy pokánia. Zvláštnym a osobitným spôsobom sa odpustenie hriechov a zmierenie deje v Eucharistii.

V obete svätej omše sa sprítomňuje Kristovo umučenie, pričom telo obetované za nás a krv vyliatu na odpustenie hriechov Cirkev znova obetuje Bohu za spásu celého sveta. V Eucharistii je totiž Kristus prítomný a obetuje sa ako Obeta nášho zmierenia, a aby nás združil v jedno Duch Svätý. A tak zvlášť v pôstnom období Cirkev koná pokánie vo živote a v liturgii. Cirkev to vyjadruje svojím životom a liturgiou, keď veriaci uznávajú, že sú hriešni, a vrúcne prosia Boha i bratov o odpustenie, ako je to pri kajúcich pobožnostiach, pri hlásaní Božieho slova, pri modlitbe a pri kajúcich častiach eucharistickej slávnosti. Osobitne koná Cirkev pokánie pri sviatosti pokánia. V tejto sviatosti veriaci získavajú od milosrdného Boha odpustenie urážok, ktorými sa previnili proti nemu, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorej ublížili hriechmi, a ktorá láskou, príkladom a modlitbami napomáha ich obrátenie. Veľmi jednoznačne môžeme povedať, že ide o zmierenie s Bohom a s Cirkvou; o zmierenie s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, pretože hriech uráža Boha a prerušuje priateľstvo s ním. Pokánie v konečnom dôsledku smeruje k tomu, aby sme si zamilovali Boha a celkom sa mu zverili. Teda hriešnik, ktorý sa z milosti zľutujúceho sa Boha dáva na pokánie, vracia sa k Otcovi, ktorý si nás prv zamiloval (1Jn 4, 19), vracia sa ku Kristovi, ktorý seba samého obetoval za nás, a aj k Duchu Svätému, ktorý zostúpil na nás s hojnými darmi. Následne ide o zmierenie s bratmi lebo podľa tajomného a láskavého riadenia, ľudia sú navzájom spojení nadprirodzenými vzťahmi, takže hriech jedného človeka škodí aj ostatným, priam tak, ako svätosť jedného prináša dobrodenie ostatným. Preto pokánie vždy nesie so sebou aj zmierenie s bratmi, ktorým hriech len a len škodí. V konečnom dôsledku ide aj o uvedomenie si skutočnosti, že jestvuje aj spoločná vina - spoločné pokánie, lebo ľudia často páchajú neprávosť aj spoločne. Takisto si teda navzájom pomáhajú, keď robia pokánie, aby Kristovou milosťou oslobodení od hriechu spolupracovali so všetkými ľuďmi dobrej vôle na uskutočňovaní spravodlivosti a pokoja vo svete.

A tak si vo svetle napísaného možno uvedomujeme, že pôst nie je vonkoncom len o „diétnej hladovke”, zamračenej tvári, ale je o niečom úplne inom. O očistení mysle, úprimnom obrátení a radostnom návrate k Otcovi.

Pripravil Daniel Dian