Blumentál
Zákon božieho priateľstva

Mesiac jún je veľmi bohatý na liturgické slávenia. Ozvenou Veľkej noci je slávenie Svätodušného pondelka 1. júna. Spomienka na mučeníkov sv. Marcelína a Petra, sv. Karola Lwanga a jeho spoločníkov, medzi ktorými je aj štrnásťročný Kizita, je akoby posolstvom Ježiša Krista o darovaní Ducha, ktorý nás vyučí všetkej pravde a urobí nás odolnými voči všetkému i voči prenasledovaniu a smrti.

Slávnosť Najsvätejšej Trojice sprítomňuje Boží život, slávnosť Najsvätejšieho Tela a Krvi Ježiša Krista dáva príležitosť na vďakyvzdanie Bohu za nebeský Chlieb večného života. Slávnosť Najsvätejšieho Ježišovho Srdca nás povoláva otvoriť svoje srdce podľa vzoru všetkých vzorov - Božského Srdca a žiť život lásky. Nepoškvrnené srdce Panny Márie je výzvou, aby sme vždy ochotne plnili Božiu vôľu, ktorá preformuje srdce človeka na srdce Božieho dieťaťa. To sa potom môže stať veľkým hlásateľom Krista vo svete, akým boli Ján Krstiteľ a apoštoli sv. Peter a sv. Pavol. Prvý napriek zapretiu Krista na nádvorí veľkňaza sa stáva hlavou Cirkvi a nakoniec vydáva svoj vlastný život za vieru a Majstra. Druhý najskôr tvrdý prenasledovateľ Krista, potom vyvolená nádoba, apoštol národov idúci v horlivosti za Kristom až po vyliatie vlastnej krvi na popravisku.

Celý tento mesiac je mesiacom neustálych duchovných cvičení a najmocnejšou výzvou nielen na otvorenie sŕdc Duchu Svätému, ale najmä na zjednocovanie sa s Kristom v Eucharistii, v tomto veľkom tajomstve viery.

S ním je spojené aj tajomstvo sviatosti kňazstva, keď sa skrze ruky slabých ľudí dáva do našich rúk a vstupuje do našich sŕdc. Práve tento mesiac je mesiacom kňazských svätení. Kristus vo Večeradle zanecháva kňazskú ruku, ktorá má nesmiernu moc: jedným gestom rozhreší milióny ľudí. Úsilie desaťročí zla, ktoré chce zničiť človeka, je zničené jedným dotykom kňazskej ruky. V rukách kňaza zanechal Boh aj poklad nad všetky poklady - Eucharistiu, ktorá nás posväcuje. Boh riskoval, nevybral si sväté ruky, ale ruky obyčajné, slabé, a do nich umiestnil silu svojho priateľstva, silu očisťujúcu a silu posväcujúcu.

Stáva sa, že kňazská ruka je skompromitovaná. Chcel by som vás však dnes poprosiť, aby sme nikdy nezavrhli ruky kňaza preto, že sú skompromitované, lebo v nich je umiestnený neskompromitovaný dar. Nikdy nečistota tejto ruky v ničom neumenší poklad, ktorý podáva kňazská ruka. Koľko námahy vyvinulo zlo, aby vo svete umenšilo počet kňazských rúk. Veriaci človek musí vo Večeradle objaviť ich hodnotu a silu. Ony sú darom priateľstva Boha k človeku.

Pán Ježiš vo Večeradle jasne povedal: Toto robte na moju pamiatku. Zreformoval paschálnu hostinu Hebrejov, pričom túžil, aby Eucharistická hostina kresťanov bola prežívaním jeho prítomnosti. Treba upozorniť, že je to geniálne riešenie - živá pamiatka, ktorá si nevyžaduje nijakú rekonštrukciu. Je nestarnúca, dvadsať storočí tá istá. Kdekoľvek je kňaz, chlieb a víno, tam môže byť otvorené Večeradlo. Nie je to iba jednoduchá spomienka na to, čo sa stalo pred takmer dvetisíc rokmi. Je to tajomné sprítomnenie. Ježiš vtedy božskou mocou odstránil zákon času a sviatostným spôsobom umožnil všetkým pokoleniam, teda aj nám, vstup do Večeradla. To nie je obnovenie Hostiny, to je tá istá Hostina, Hostina, ktorá stále trvá. Ten istý Kristus hovorí: Vezmite a jedzte, toto je moje Telo. Ťažko sa to dá pochopiť. Dotýkame sa tajomstva Večeradla. Pretože žijeme v čase, prítomná chvíľa nám uteká do minulosti. Pre nás je: bolo, je a bude, zatiaľ čo ten, kto stojí pri oltári, vstupuje do večného „teraz”, prekračuje bariéry času, znovu sa nachádza vo Večeradle, pričom táto jeho prítomnosť sa ničím nelíši od prítomnosti v časoch apoštolov.

Kto to neobjavil, neprežil, nepostrehol, nepochopí veľa z jednoduchých sviatostných znakov, ktoré sú na oltári. Tu vlastne viera a jej logika prekračujú pocity našich zmyslov i logiku nášho rozumu. Dotýkame sa tajomstva viery. Je to tajomstvo skrytej prítomnosti Ježiša. V Cirkvi sa často hovorí o zjavení Boha, a veľmi zriedkavo o veľkom úsilí, ktoré vynakladá Boh, aby sa ukryl. Vrchol tejto námahy pozorujeme vo Večeradle. Je to námaha ukrývania sa pred nami, ale ukrytia sa pre nás. Boh túži stretnúť sa s nami, túži sa zjednotiť, túži po mimoriadne blízkom kontakte. Nemôže zjaviť svoj majestát, lebo by ukázal obrovskú priepasť medzi nami a ním. Preto sa v mene lásky rozhodol ukryť Božiu slávu tak, že sa stal človekom. Narodil sa v Betleheme, ukryl celý svoj božský majestát v maličkom Dieťati. Pokým žil na zemi a bol človekom, bolo možné k nemu prísť, podať mu ruku, porozprávať sa s ním. Bolo možné s Bohom zasadnúť za stôl.

Svoj majestát ukryl. V človečenstve ukryl božstvo a vo Večeradle sa rozhodol ísť ešte o krok ďalej. Ukryl božstvo i človečenstvo v obyčajnom chlebe a v kalichu vína. Odvtedy možno Boha prijímať tak, ako prijímame chlieb, ako pijeme víno. Je to veľké tajomstvo Božej lásky, lebo opravdivá láska vždy túži po skrytosti. Je priveľkým pokladom, aby mohla byť odhalená tu na svete. Iba falošná láska sa rada zverejňuje, ako to často pozorujeme v televízii či v parkoch. Opravdivá láska sa na tomto svete vždy ukrýva.

Boh ukryl svoju prítomnosť v chlebe a víne, a nám iba zjavil, kde ho môžeme stretnúť, kde môžeme zakúsiť jeho lásku. Treba vynaložiť veľké úsilie, aby sme objavili jeho prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti, aby sme sa stretli so Svätým, Najsvätejším Bohom.

Druhý aspekt tohto veľkého tajomstva je pozvanie na Hostinu. Pre mnohých nás je najdôležitejším momentom svätej omše pozdvihovanie a adorácia Boha, prítomného pod podobami chleba a vína. Zapamätajme si, že vo Večeradle pozdvihovanie nebolo a že Pán Ježiš nepozýval na adoráciu. Bola tam konsekrácia, bolo tam premenenie - premena chleba na telo a vína na krv, a po nej Ježišova výzva: Vezmite a jedzte. Cieľom stretnutia pri stole s Bohom je totiž hodovanie. Boh ponúka svoj božský pokrm, ktorý dáva večný život. Boh túži byť nielen na stole, ale v našom srdci, a preto prijal podobu chleba. Až tam, v našom srdci, v plnosti je bezpečný, ukrytý, tam môže zjaviť plnosť svojej lásky.

Keď sa zúčastňujeme na svätej omši, je potrebné, aby sme počuli túto výzvu Ježiša, to jeho pozvanie adresované každému prítomnému pri oltári: Vezmite a jedzte. Je potrebné, aby sme vedeli, že do večeradla vstupujeme, aby sme mali účasť na hostine, ktorú pripravil sám Boh, lebo iba v takom kontexte môžeme správne pozerať na dary, ktoré on daruje a ktoré sú na stole.

Boh na zjednotenie so sebou využil dva dary: chlieb a víno. Ak vezmeme vec prakticky, v istej miere vidíme evanjeliový rozmer konsekrovaného chleba, ale máloktorý kresťan si uvedomuje evanjeliový rozmer konsekrovaného vína. Kým veľkú výrečnosť má skutočnosť, že Pán Boh sa chce stretnúť s nami vlastne pri jednom kalichu. Víno urobil nástrojom zjednotenia s človekom. Víno v rukách Boha vo Večeradle je posvätené a jeho úlohou je zdokonaliť človeka. Lebo pri tomto stole, pri jednom kalichu možno objaviť svoju hodnosť, hodnosť Božieho priateľa.

Zlo urobilo z vína nástroj na ničenie človeka. Ten istý dar Boha tu pri oltári nás môže urobiť svätými, no môže nás aj vrhnúť do blata, keď ho požívame a pritom zabúdame na Boha. Kresťan, ktorý pristupuje k oltáru, musí vykonať voľbu, musí vedieť, či zasadnúť spolu s Bohom pri stole a z jeho ruky prijať kalich, či siahnuť po kalichu, ktorý podáva svet. Nijaký opilec, kým sa nachádza v pazúroch zlozvyku, nepochopí nič z Eucharistie. On totiž pozerá na kalich ako na narkotikum, ktoré dáva zabudnutie, nie ako posväcujúci nápoj, na stretnutie človeka s Bohom. Je znamenitou vecou, že v Evanjeliu niet situácie, v ktorej by sa Ježiš pokúšal rozprávať hoci len raz s opilcom. Opilec nie je schopný objaviť najväčší poklad oltára. Z druhej strany každý, kto pochopil, čo to znamená pristúpiť k Bohu, aby spolu s ním vypil kalich, ktorý on podáva, nikdy neurazí Boha zneužitím vína, vždy ho dokáže používať na svoje väčšie dobro i na dobro spoločenstva.

Upozorňuje na to už svätý Pavol, keď píše Korinťanom: Nechcel by som, aby ste mali čosi spoločné s démonmi. Nemôžete piť z Pánovho kalicha i z kalicha démonov; nemôžete zasadať pri stole Pánovom i pri stole démonov” (1 Kor 10, 20b - 21). Tu treba vykonať voľbu.

- Akú úlohu v tvojom živote zohráva vzdávanie vďaky? Kto nevie ďakovať, nezájde ďaleko po ceste vývoja duchovného života? Kedy si naposledy a akým spôsobom ďakoval Bohu za dary, ktoré si od neho dostal?

- Nakoľko si uvedomuješ, že Boh sa z lásky k tebe ukryl v chlebe a víne, pričom čakal na stretnutie s tebou? Nakoľko si uvedomuješ, že najväčšou udalosťou, akú možno na zemi prežiť, je stretnutie s Kristom pri jednom stole počas Eucharistickej hostiny?

Daniel Dian