Blumentál
Svedomie a prirodzený zákon podľa Pavla

Celý rok nás otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sprevádzal školou Pavlovho slova
formou Lectio Divina. Poslednú časť prednesenú v Dóme sv. Martina 3. júna 2009 venoval otázkam svedomia ako prirodzenému zákonu v človeku. Pavol nás učí, že existuje vnútorný morálny hlas - svedomie. Ono je tým najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri. Svedomie sa stáva orientačným hlasom srdca, ktorý môže poslúžiť dokonca aj neveriacim k spáse. V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby

miloval, konal dobro a vyhýbal sa zlu.

Už malé dieťa neznáša príkazy. Všimnite
si, ako chodia deti, keď sú po daždi na chodníku mláčky vody. Určite ani jednu neobídu. S radosťou si v nej podupkajú napriek maminmu zákazu a mokrým topánkam. Nie je to nakoniec nijaká tragédia, ale dieťa cíti, že je to nesprávne a že tým mamu nahnevalo. Horšie je to, keď niekto nedodrží príkazy cestnej premávky. Tam už tragédia hrozí a často nezvratná, smrteľná. Najhoršie je to však s nedodržiavaním Božích prikázaní, ktorých následky teoreticky poznáme, ale prakticky sme k nim dosť ľahostajní. Podobáme sa deťom, stúpajúcim do každej bariny napriek tomu, že nám to svedomie vyčíta. Detičky vyrastú a pochopia, že mama mala pravdu. Účastník cestnej premávky spraví skúšku v autoškole a uvedomí si, že hmotný svet má svoje zákony, ktoré sa beztrestne porušovať nedajú. Len nad Božími príkazmi sme náchylní špekulovať a pokúšame sa ich zľahčovať a obchádzať. Často si myslíme, že je nad naše sily ich pochopiť. Výrobe a zloženiu lieku tiež nemusíme rozumieť, ale s vierou, že nás vylieči, ho užívame. Tak je to aj

s Božími prikázaniami. S vierou, že nás vedú správnou cestou by sme ich mali dodržiavať.
V Slovenskom národnom divadle hrajú Tolstého hru Anna Karenina. Už povinné čítanie tejto knihy na strednej škole zanechalo vo mne silný dojem, ale až teraz som pochopila, akou silou sa dokáže prejaviť svedomie v ľudskom živote. Anna, vydatá žena a matka vzplanula láskou k cudziemu mužovi, ktorej podľahla. Manžel jej odpustil, ale jej odmietol dať syna. Šťastný milenec ju prijal k sebe aj s ich spoločnou dcérou, nič im nebránilo v ďalšom spokojnom

živote až na … svedomie. Svedomie, ktoré ju prinútilo po hroznom duševnom utrpení
vziať si život pod kolesami vlaku. Začalo to tak nevinne a čarovne, veľkou láskou, ale pokračovalo to porušením Božích prikázaní. A skončilo to veľkou tragédiou niekoľkých ľudí. Nebola to krutosť Boha, ale zneužitie slobody, ktorú sme od neho dostali spolu s návodom na jej použitie a rozumom, ktorý dokáže rozlišovať dobré od zlého. Čím ďalej tým väčšmi si uvedomujeme len zákony hmotného sveta, lebo ich porušenie pocítime hneď nejakou ujmou na tele alebo na hmotnom majetku. Nedodržiavanie Božích prikázaní cítime len v srdci, pred nikým sa zaň nemusíme hanbiť. Dnes „obyčajná” nevera nikoho nedonúti k takému drastickému riešeniu. Okrem toho máme už aj prostriedky na prehlušenie hlasu svedomia: alkohol, drogy, dunivá hudba, aktivity do roztrhania tela. Len nie ticho a chvíľa samoty, lebo vtedy by nám ten hlas nášho svedomia nedal pokoj. Čím väčšmi sa však vzďaľujeme dodržiavaniu Božích zákonov, ktoré má každý vpísané do srdca, tým viac nepokoja a nervozity v nás vzniká. Svedomie nás upozorňuje na rozpor medzi citom a rozumom, túžbou a povinnosťou. Svedomie je základom dôstojnosti človeka a súčasne aj jeho vzťahu k Bohu. Preto ho musíme neustále zušľachťovať a nie potláčať. Len výchovou svedomia človek premáha záujmy, ktoré ničia jeho dôstojnosť, pokoj a šťastie. Prečo je to také ťažké pochopiť?

Táňa Hrašková