Blumentál
Nie ty, ale kristus v tebe!

Obdiv, odsudzovanie, ľahostajnosť! V týchto dimenziách raz viac, raz menej vnímame svojich
blížnych. Toto všetko som si uvedomila, keď kňaz v kázni vyslovil túto vetu: Kristus v
Eucharistii je ten istý, ako v každom človeku. V každom človeku sa teda stretáme s Kristom!
 
Pohľad na novonarodené dieťa vzbudí v nás pocit lásky a nehy, lebo Kristus z neho vyžaruje bezprostredne, odovzdane a s úsmevom. Čoho všetkého je schopná matka v mene lásky! Takú lásku a odovzdanosť sme prežívali pri pohladení od svojich rodičov, lebo ich láska je zhmotnením a pokračovaním Božej lásky. Niečo podobné by sme mali pocítiť pri kňazskom požehnaní. Nie on, ale Kristus v ňom nás žehná, posilňuje, uzdravuje, potešuje. Aby sme však Božiu lásku dokázali vnímať, musíme mať otvorené srdce. Ani malé deti nie sú uchránené od zloby a nenávisti, ani všetci rodičia neodovzdávajú svojim deťom všetku lásku, ktorou ich poveril Boh. Ani každý kňaz si nemusí vždy uvedomiť dosah svojho požehnania.

Božia milosť však prúdi neustále, len človek ju nedokáže prijať. Boh je stále s nami, ale nedávame mu príležitosť vstúpiť. Bránia nám v tom naše predsudky, nedokonalosti, pády a omyly, možno naša slabá viera: Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, proste a otvoria vám (Mt 7, 7) krásne to vyjadril v rozhovore pre televíziu Noe biskupský vikár pre povolania z Čiech, Adam Rucki: proste o túžbu a smäd po Ježišovi. Nijakú inú prosbu ti Boh nesplní s väčšou radosťou, a buď si istý, že ti ju splní. Kresťanstvo je zamilovanosť. Zamiluj sa do Ježiša a budeš pravdivý vo všetkom čo robíš, a aj tie najmenšie veci hravo a ľahko zvládneš. Zamilovanosť nie je chémia ani odlesk Božej lásky. Bez zamilovanosti do Ježiša nemôžeš byť nikdy dokonale šťastný – ani v manželstve, ani v bohatstve a zdraví. Keď človek odchádza z tohto sveta, neberie si nijakú inú lásku, len Božiu, resp. on si berie jeho.

Na uvedomenie si tohto daru lásky, ktorú nám Boh vo svojej dobrote ponúka, má prispieť aj Škola Pavlovho slova, ktorú otvoril J. E. Mons. Stanislav Zvolenský v prvú septembrovú stredu v Dóme svätého Martina. Bude trvať celý školský rok. V prvej lekcii Nový kurz v Pavlovom živote okrem iného pripomenul dramatické Pavlovo obrátenie na ceste pred Damaskom. Pavol, Božím zásahom oslepený prenikavým svetlom z neba zvolal: Pane, čo mám robiť (Sk 22, 10). Pavlovo obrátenie a stotožnenie sa s Kristom správne pochopíme, keď vnímame Božiu iniciatívu ako rozhodujúcu v Pavlovom živote. Pavol svoju skúsenosť s Ježišom vyjadril vo svojich listoch slovom zjaviť: Bohu sa zapáčilo zjaviť mi svojho Syna. Vo svojom dovtedajšom živote sa Pavol pokúšal hľadať a zmocniť sa Boha, no na ceste do Damašku sa Boh zmocnil jeho, a našiel si ho práve cez zjavenie svojho Syna Ježiša. Ani my by sme nemali prehliadnuť takýto okamih Božieho zásahu do nášho života. Možno sú takou príležitosťou chvíle slabosti, bolesti, trápenia… Prijmime ich ako požehnanie a pýtajme sa s Pavlom: čo mám robiť, Pane?

Akousi domácou úlohou, nad ktorou by sme sa mali po prvom stretnutí na Lectio divina zamyslieť, je pokúsiť sa odpovedať na otázky: Kedy som sa obrátil ja? Čo je vo mne podobné s Pavlovou skúsenosťou? Čo mi bráni chopiť sa Božej iniciatívy? Keď si ešte nevieme dať odpoveď, je na nás, aby sme prosili a klopali! Tak dlho, kým v tichu nášho srdca nepocítime ozvenu Pavlovho vyznania: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus!
Táňa Hrašková

Bolo by zaujímavé a krásne, keby sa naši čitatelia zamysleli nad otázkami, ktoré položil otec arcibiskup, a so svojou skúsenosťou s cestou za Kristom sa s nami podelili aj na stránkach nášho časopisu. Očakávame aj príspevky mladých. Bolo by iste obohatením pre nich samých pouvažovať o tom, ako odpovedali na Boží hlas v ich vnútri, a povzbudením pre čitateľov.
Redakcia