Máme povinnosť očistiť dejiny

1.2.2009 Xénia Duchoňová

Uplynul práve rok odvtedy, ako niektorí redaktori našich tlačených masmédií, predovšetkým bulvárnych, rozpútali priam nepochopiteľný boj proti slovanským vierozvestom svätým Cyrilovi a Metodovi v súvislosti s ich sviatkom ako spolupatrónov Európy. Ich misiu označovali za bájku, písali o cyrilometodských mýtoch, jednoducho spochybňovali všetko súvisiace s tým, čo označujeme ako dedičstvo otcov napriek historickým dokumentom, pápežským listinám i svedectvám historikov. Blíži sa čas sviatku spolupatrónov Európy (14. februára), preto sa k tejto problematike vraciame.

Keď hovoríme o nepochopiteľnom postoji, máme na mysli aj skutočnosť, že ani v čase štyridsaťročnej neslobody Cirkvi u nás sa vtedajší mocní neopovážili v takej miere útočiť na solúnskych bratov ako to dnes, keď sa veľa hovorí o páve poznať pravdu, o demokracii, slobode robia niektoré naše masmédiá… V tejto súvislosti sa chceme niekoľkými myšlienkami vrátiť k textu na prebale knihy Richarda Marsinu: Metodov boj, ktorá vyšla vo vydavateľstve Obzor r. 1985, teda ešte v čase spomínanej neslobody Cirkvi u nás. Autor textu píše o tom, že pôsobenie Cyrila a Metoda na území Veľkej Moravy v rámci kristianizačnej misie chápeme ako východiskový moment utvárania slovanského písomníctva a jeho prostredníctvom aj slovanskej kultúry všeobecne (jubileum zaradilo UNESKO medzi svoje výročia na rok 1985)… Autor vychádzajúc z doterajších poznatkov historickej vedy a opierajúc sa predovšetkým o svoju vlastnú analýzu a interpretáciu písomných prameňov spojených s bizanskou misiou, vyzdvihuje zaujímavú a z hľadiska hodnotenia Metoda podstatnú okolnosť, že celé jeho úsilie o zavedenie slovanskej liturgie v daných pomeroch, (ktoré samo o sebe prekračovalo rámec náboženskej sféry), bolo skutočným zápasom, že tento úsek Metodovho života možno charakterizovať ako obdobie jeho boja…

Ako vidno, Metodov boj neutícha ani vyše tisícsto rokov po jeho smrti, po smrti, prvého Nitrianskeho arcibiskupa, arcibiskupa prvého arcibiskupstva v strednej Európe, ako to potvrdzuje história i pápežské dokumenty. Keď hovoríme o nepochopiteľnom postoji našej tlače (lebo to nemôže byť postoj jednotlivých autorov spomínaných článkov), máme na mysli celkový postoj k našej histórii nielen z pohľadu šírenia kresťanstva, ale aj k národu a jeho kultúre. Ako inak sa k veci stavajú naši krajania, ktorí roky žijú za hranicami vlasti! Svedčí o tom aj skutočnosť, že v septembri minulého roka usporiadali už 37. púť slovenských katolíckych misií do Ewangenu, kde sa nachádza kláštor, v ktorom arcibiskup Metod prežil azda najťažšie roky svojho života, keď ho tam vyše dva a polroka z pre nás dnes nepochopiteľných príčin nielen väznili, ale aj týrali.

Na púti sa zúčastnila aj delegácia z našej vlasti na čele s Nitrianskym biskupom Mons. Viliamom Judákom, s ktorým do Evangenu putovali aj Mons. Štefan Vallo, kanonik Nitrianskej diecézy, Štefan Maják vicerektor seminára sv. Gorazda v Nitre a vdp. Daniel Dian, tajomník Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

Sú miesta na našej zem, ktoré nás vyzývajú - ako vraví náš básnik Ján Kollár - zastaviť sa a pokľaknúť, lebo sú to miesta sväté. Týmito slovami začal svoj príhovor Mons. Judák na spomínanej púti a nám sa žiada dodať - sú aj udalosti v živote jednotlivca, spoločenstva, národa i Cirkvi, ktorých by sa nemali dotýkať zlé jazyky, lebo sú to udalosti sväté. Medzi také nepochybne patrí aj misia solúnskych bratov, svätých Cyrila a Metoda.

Radi by sme uverejnili celý príhovor nitrianskeho biskupa, ale jeho rozsah nám to neumožňuje, preto vyberáme len niekoľko myšlienok:

Sme na pôde, na ktorej sa uskutočnila krivda a nespravodlivosť, ľudské utrpenie, kde sa skrížili dve rozdielne metódy christianizácie európskych národov, kde sa stretli odlišné spôsoby hlásania Kristovho evanjelia….

Ústrednou myšlienkou nespokojnosti hierarchie a vtedajších východofranských panovníkov bolo „ustanovenie samostatnej cirkevnej hierarchie pre slovanské kraje kniežat Rastislava, Svätopluka a Koceľa, ktorých územia oni pokladali za svoje územie. Spojili teda kresťanské misie s politickými nárokmi… Do tohto viac politického ako náboženského sporu vstúpili pápeži rímskej kúrie aj preto, že územie našich predkov, územie Veľkej Moravy patrilo priamo pod jurisdikciu Ríma a nie Carihradu ani Soľnohradu, teda do nijakej právomoci Franskej ríše, „ale pod ochranu sv. Petra”… Neprajníci pokladali Metoda „za votrelca”, ktorý marí ich prácu a poslali ho na dva a pol roka do väzenia. Len na príkaz pápeža Jána VIII. a za pomoci kniežat Koceľa a hádam aj Svätopluka… a pápežského legáta Pavla z Ankony s veľkými právomocami zasiahnuť, podarilo sa Metoda vyslobodiť…

Toto zajatie, utrpenie a poníženie sv. Metoda je najbolestnejším úsekom jeho plodného života. Ukazuje však veľkosť jeho osobnosti i veľkosť jeho spoločníkov, s ktorými bol väznený, predovšetkým na syna „nášho rodu” sv. Gorazda. Zároveň nám ukazuje, že za myšlienku samostatnej slovenskej hierarchie napojenej priamo na Rím a uvedenie slovenskej bohoslužby vedel nielen pracovať, vyjednávať, ale aj trpieť. Tým sa vlastne začleňuje medzi tých vyznávačov a trpiteľov za vieru, „ktorí za pravdu boli zajatí, väznení, ba aj život položili, ako hovorí profesor Michal Lacko… Opakujem (povedal Mons. Judák): Iba na priamy príkaz pápeža Jána VIII. bol sv. Metod oslobodený a vovedený do svojej arcibiskupskej funkcie. Prevzal celú cirkevnú správu, obnovil školu na výchovu kňazov a na všetkých hradoch a v osadách ustanovil kňazov, ako to spomína autor Žitia sv. Metoda.

Rím sa zastal nášho učiteľa a nášho arcipastiera tak, ako to robil v celom kresťanskom období i v časoch nedávnych…

Nemožno zabudnúť, že po tomto bolestnom období Metodovo misijné poslanie vošlo do druhej fázy plnohodnotnej a plodnej práce, hoci sa dobové politické maniere (tajné i zjavné) nijako neskončili, lebo našli svojich pokračovateľov v proti metodských intrigách.

Jestvuje ponaučenie z našich dejín a z osobného utrpenia sv. Metoda? - pýta sa Mons. Judák.

A jeho odpoveď znie: Zaiste. Prvé poučenie je skúsenosť, že nikdy neplatí zásada praktizovaná v tomto období: Kto má moc, má aj právo, ba dokonca aj pravdu. Ďalšie ponaučenie: Máme povinnosť očistiť dejiny Cirkvi, ako to žiadal Ján Pavol II. Ale máme aj povinnosť túto očistu voviesť do nášho súčasného myslenia a konania. Máme povinnosť vidieť a poznávať dejiny objektívne, nezaujato a spravodlivo. Máme povinnosť osvojovať si pravdu z dejinných udalostí, ktoré boli rozhraničujúce a mali svoje pokračovanie. Ďalší vývoj kresťanstva a Druhý vatikánsky koncil dali za pravdu svätým solúnskym bratom. Dnes si ich môžeme uctiť ako našich vierozvestov a ako spolupatrónov Európy, lebo duchovne formovali nás a našu kultúru, zabezpečili duchovnú kontinuitu. Ich duchovný zápas s neznalosťou, jednostrannosťou a politickou zákernosťou je príkladný aj pre naše časy. Príkladná je ich modlitba za nepriateľov Cirkvi i za jednotu a kresťanstvo, ako je uvedená v závere úvodníka na s. 1.

To bol odkaz predchádzajúcim generáciám a to je odkaz nám i generáciám budúcim.

Duchoňová


Pridané do rubriky články | Článok vyšiel v časopise Blumentál číslo 2 v roku 2009. Internetové vydanie časopisu Blumentál pre Vás pripravuje zbor Béčkari.