Blumentál
Odkaz od pani Paulínky…

Milí čitatelia Blumentálu,
som len občasným čitateľom tohto časopisu, nakoľko bývam mimo Bratislavy, ale rada by som Vám zanechala odkaz od mojej babičky, 89-ročnej pani Paulínky - osoby, ktorú ste možno viacerí z Vás poznali. Po dlhé roky bola farníčkou Blumentálu a podaktorí ju volali aj „patrónka račianskeho parku”. Bohužiaľ už nie je medzi nami a ja jej týmto chcem splniť sľub, ktorý som jej dala. Chcela totiž, aby som napísala článok do Blumentálu, kým ešte žila, ale nestihla som to, a tak vám chcem aspoň krátko napísať teraz. Nikdy nezabudnem, ako ma od malička moji starí rodičia viedli cestou k Bohu. Moje každoročné prázdniny v Bratislave boli pre mňa jedným z najkrajších období v roku. Možno aj preto mám dodnes Bratislavu veľmi rada. Spomínam si, ako sme často chodievali na prechádzky do Horského parku, do kostola a do jaskyne Panny Márie, ktorá je po ceste. Každý deň sme sa modlili pod krásnym obrazom svätej rodinky, ktorý v izbe mojich starých rodičov visí dodnes. Chodievali sme na púť do Marianky a neskôr sme tam boli s babičkou spolu aj s mojimi deťmi. Môj dedko Vojtech ma takisto naučil žiť v pokore a láske k Bohu. Chodili sme spolu do kina, čítali knižky, lúštili krížovky, plávali v Dunaji a v studenej vode na kúpalisku na Lide, pričom mi nikdy nezabúdal pripomenúť cestu, ktorou má človek kráčať a byť verný svojej viere. Obaja moji starí rodičia mi ukázali ich životnú cestu ako vzor a ja som si vždy mala na čo spomenúť, keď mi bolo ťažko. Naučili ma pokore, ktorú by mal snáď každý človek v živote pocítiť, aby pocítil veľkosť toho Najvyššieho. A túto pokoru som videla aj v posledných babičkiných chvíľach. To, s akou oddanosťou pokorne trpela a verila, mi dodnes tlačí slzy do očí. Babička nemala spočiatku ľahký život. Už veľmi skoro pocítila, aký je ľudský osud ťažký, pretože musela od ranného veku pracovať aj napriek svojmu podlomenému zdraviu. Musela sa starať o svojich nevlastných súrodencov a skoro odísť z domu zarábať si na živobytie. V živote mala veľa ťažkých chvíľ, ale postretlo ju aj šťastie v podobe jej jedinej dcéry Evky a dobrého manžela, s ktorým žila šťastne dlhé roky. Po celý ten čas bola hlboko veriaca a v každej ťažkej chvíli ho prosila o pomoc. Boh ju vždy vyslyšal a Anjel ju vždy sprevádzal. Starala sa o svojho muža, keď bol chorý a sprevádzala jeho posledné chvíle modlitbou. Aj keď jej zistili ťažkú chorobu, nevzdala sa a prosila pána Ježiša o pomoc. On ju vyslyšal a ona svoju chorobu prekonávala dlhé roky s väčšími či menšími ťažkosťami a ešte sa snažila povzbudzovať ostatných. Myslím si, že napriek mnohým trápeniam prežila krásny život a bola šťastná. Keď už bola odkázaná len na posteľ najprv doma a potom v nemocnici, trpela. Zdalo sa jej však, že sa dakedy dejú zázraky. Cítila, že Boh stojí pri nej a pán Ježiš jej pomáha. Až keď zdravý človek vidí umieranie dakoho blízkeho, pocíti bezradnosť, že sa už nedá pomôcť. Vtedy si uvedomí, aké sú všetky naše pozemské starosti zanedbateľné. Stále žasneme nad tým, že babička napriek ťažkej chorobe nemala nijaké bolesti, čo prekvapovalo aj lekárov. Ona vravela, že to všetko je len viera. Modlila sa každý deň k Ježiškovi, k Duchu Svätému a ruženec. Vravela, že Ježiš je jej uzdravovateľ a celé roky ju liečil. Pre človeka je niekedy nepochopiteľné, prečo musí človek umierať tak ťažko. Prečo musí toľko trpieť. Babička vravela, že naše utrpenie je časťou očistca, ktorú si odtrpíme už tu na zemi a potom tam hore to budeme mať ľahšie. Na záver chcem povedať vám všetkým, ktorí ste chorí, trpíte, máte problémy v rodinách, ste opustení a lebo ste v inej zúfalej situácii, nezúfajte a nestrácajte nádej! Tam hore je naša pomoc. Poproste o ňu! Ďakujte Bohu za to, čo ste v živote krásne dostali a proste o to, v čom potrebujete pomoc. Nebuďte netrpezliví, neočakávajte, že sa všetko hneď zmení, ale s pokorou prežite každý deň. A pomoc určite pocítite. To je odkaz od mojej drahej babičky. Babi,

ďakujem za všetko. Tvoja vnučka.