Blumentál
Som tu, kresťan 21. storočia!

Je síce prázdninové obdobie, ale pre človeka viery niet prázdnin. Viera sa nielen obnovuje, ale rastie každým dňom. Sme tak trochu podobní obiliu, ktoré vzišlo z pôdy po sejbe zrna a postupne rastie, tvorí klas, ktorý sa napĺňa zrnom, a prišiel čas, keď zožatý napĺňa svoje poslanie - byť zdrojom obživy pre človeka. Aj náš život je teda tým, čo má cez rast viery denno-denne, za akýchkoľvek situácií rásť až do dňa, ktorý vo svojej prozreteľnosti pozná iba Boh. Keď sa ten čas naplní, máme sa stať svedkami Božej múdrosti a lásky v nebeskom kráľovstve. Preto aj prázdninové obdobie je obdobím rastu nášho duchovného života. V tomto raste nám pomáha aj poznanie našich dejín a dejín viery. Možno by sme mali viac poznávať svoje dejiny viery práve teraz, keď počas prázdninových ciest máme viac času na stretávanie sa s ľuďmi. Často pri niektorých stretnutiach cítime, že sme akosi nevzdelaní v poznaní svojej identity, ktorá nám bola daná cez sviatosť krstu a včlenenie do Katolíckej cirkvi, cez otvorenie plnohodnotného duchovného života, cez Eucharistiu a posilnenie vo viere cez sviatosť birmovania. Často sa radšej rozhovorom o svojej identite vyhneme, lebo nepoznáme dejiny spoločenstva, do ktorého patríme, teda Cirkvi, či už univerzálnej alebo partikulárnej (miestnej), a pritom sú to dejiny veľmi bohaté a neustále inšpirujúce. Poznanie našich dejín celkom isto do života prináša vzácne podnety, ktoré nám pomáhajú aj pri orientácii v súčasnosti. Bol to Ján Pavol II., ktorý nitrianskemu biskupovi Jánovi Pásztorovi poslal list pri príležitosti výročia vydania buly Jána VIII. Industriae Tuae v roku 880, ktorou zriadil samostatnú nitriansku diecézu; list poslal aj biskupom Tarnowa a Nitry pri príležitosti výročia kanonizácie sv. Andreja-Svorada a Beňadika; nebolo možné nevidieť lásku Jána Pavla II. k našim národom, ktorý nám v rokoch najväčšieho útlaku Cirkvi neustále pomáhal očisťovať našu identitu. Potvrdilo sa to aj pri udalosti 1 100. výročia smrti sv. Metoda na moravskom Velehrade v roku 1985, kde zhromaždení veriaci v prítomnosti pápežského legáta kardinála Agostina Casaroliho jasne deklarovali svoju identitu tým, že vtedajšieho ministra pri jeho prejave doslova prinútili, aby v súvislosti s našimi dejinami svätých Cyrila a Metoda označoval ako svätých a nie ako kultúrnych dejateľov. Bolo to niečo nevídané, prepískať ministra vtedajšieho systému a donútiť ho nakoniec povedať: Tak dobře, svatí Cyril a Metoděj, a nepustiť už k slovu ostatných štátnych činiteľov, a tým zdôrazniť, že nie sme na kultúrnej manifestácii, ale na púti. Ján Pavol II. v rovnakom čase vo svojej kaplnke česky a slovensky slúžil sv. omšu, ktorú prenášala rakúska a nemecká televízia, aby tí, čo mali pozdĺž hraníc možnosť prijímať signál týchto televízií, mohli vidieť pápeža zjednoteného s Velehradom, kde mu režim nedovolil prísť. Veriaci preukázali vtedy veľkú odvahu postaviť sa proti predstaviteľovi vlády. A čo dnes? Možno sa nám akosi zunovala sloboda, ktorá sa otvorila v novembri 2009. Strácame svoje náboženské povedomie a oslabujeme i to národné. Práve preto potrebujeme oveľa intenzívnejšie zabojovať za svoju vieru, za právo žiť vo svojej vlasti a mať také zákony, ktoré umožnia naplno rozvinúť našu identitu. Potrebujeme to o to väčšmi, o čo väčšmi sa mnohí, nielen nám tu na Slovensku, ale aj v Európe, usilujú vnucovať bezbrehý liberalizmus, ktorý je, ako to píše Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno, otcom výchovného socializmu, ale jeho dedičom je a bude boľševizmus (porov. bod 122). Potrebujeme si uvedomiť, že sme povinní obhajovať svoju vieru, aby sme ju odovzdali budúcim generáciám. Preto potrebujeme poznať dejiny. Preto potrebujeme putovať na miesta spojené so sv. Cyrilom a Metodom, ako aj s ich žiakmi. Putovať svorne na mariánske pútnické miesta a deklarovať: Som tu, kresťan 21. storočia! Práve dnes, keď sa stráca identita jednotlivca, ba nezriedka aj celé národy, a keď tak trochu cítime aj akési nie neopodstatnené obavy zo straty istých práv a kultúrno-náboženských hodnôt v rámci zjednocujúcej sa Európy, je dôležité pripomínať si osobnosti našej histórie a venovať sa ich odkazu, ktorý je pre našu súčasnosť veľmi dôležitý. Preto pokračovanie v ich diele je veľkou výzvou. V čom spočíva? Predovšetkým v neustálom zdôrazňovaní hodnôt, ktoré sú nemenné. Je to napríklad úcta k životu, ku každému, sociálne cítenie k človeku a rozvíjanie kultúrnej a náboženskej identity jednotlivca a spoločnosti. A to nie je bezvýznamné. Preto si s úctou, a nielen my, spomíname aj na učeníkov svätého Cyrila a Metoda, svätých Gorazda, Nauma, Angelára, Sávu a Klimenta. Vďaka im za minulosť, prítomnosť, ale aj budúcnosť. Veľa toho o Gorazdovi nevieme, len to, že podľa slovienskeho Života Konštantína a Života Metoda pochádzal zo slobodného rodu. Bol slobodným mužom, najzbehlejším v latinských knihách a pravoverný. A predsa aj toto málo stačí na to, aby sme sa naplnili hrdosťou, že prijatie Boha naplno do života tohto muža sa stalo základom viery iných národov. Aj toto málo nás môže naplniť hrdosťou na to, že zaniesli posolstvo pokoja

a lásky do krajín, ktoré potom v rámci Európy tvorili dejiny tohto kontinentu a veľmi vevýznamne
ju obohatili. Spomeňme si len na Čechy, Poľsko, Bulharsko, Chorvátsko… Všetky tieto krajiny môžu spolu s nami ďakovať za svoju kultúru, jazyk a národné povedomie práve tej skutočnosti, že Gorazd a jeho spoločníci Naum, Angelár, Sáva a Kliment, ktorých mená poznáme a s nimi celkom iste aj iní, mali odvahu naplno nasledovať solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda a niesť tú istú blahozvesť evanjelia ďalej. Napriek tomu, že sa k nim vtedajší mocní zachovali veľmi zle, vyhnali ich z ich vlasti, toto na prvý pohľad zlo, napomohlo šírenie dobrého diela zvestovania spásy. Bol to Gorazd, muž viery, ktorý stojí ako maják viery. Túto úlohu potrebuje prevziať každý z nás. Nasledujúce slová z pastierskeho listu katolíckych biskupov Slovenska z roku 2004 jasne potvrdzujú, že ak chceme aj my dať niečo Európe a svetu, musíme kráčať v línii solúnskych bratov a tých, ktorí i za cenu obetí prevzali od nich túto štafetu: Tohto roku sme sa stali členmi Európskej únie a tým sme sa zaradili do spoločenstva európskych národov. Slovensko ako krajina po boku ostatných krajín je formálne plnohodnotným členom spoločenstva bratských národov Európy. Naša prítomnosť v spoločnom európskom dome nám dáva nádeje do budúcnosti, ale kladie na nás aj požiadavky. Ak v nich neobstojíme, môže sa oslabiť naše kresťanstvo i naše národné povedomie. V spoločnom európskom dome má každý národ, a teda aj Slovensko, svoje poslanie. Toto európskym národom často pripomínal Svätý Otec Ján Pavol II. pri mnohých stretnutiach. Aj nám Slovákom pripomínal poslanie, ktoré v Európe máme. Keď sa 11. 9. 2003 po prílete do Bratislavy prihovoril k nám na letisku, okrem iného povedal: Už onedlho vaša krajina vstúpi ako plnohodnotný člen do spoločenstva európskych národov. Milovaní, prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k budovaniu identity novej Európy. Ak chceme toto splniť, našou úlohou je, aby sme si uprostred ostatných národov uvedomili a upevnili svoju vlastnú totožnosť: náboženskú a národnú. Znamená to, aby sme si uvedomovali, čím sme a máme byť. Svojou národnou identitou máme Európu obohatiť a svojou náboženskou totožnosťou ju máme posvätiť. Ak to uskutočníme s plným nasadením, staneme sa pre Európu požehnaním a naša budúcnosť v Európe bude veľmi nádejná. Preto možno aj to, že si neuvedomujeme dostatočne svoju identitu a vieru, spôsobuje, že strácame záujem o veci verejné, čo sa, žiaľ, prejavilo aj v slabej realizácii nášho práva obhajovať tieto hodnoty v Európe a napĺňať želanie Jána Pavla II. Nuž a tak z pohľadu na tieto skutočnosti nám vyplýva povinnosť nezamieňať si čas prázdnin s časom duchovného výpadku, ale naopak, nech sú nám tieto dni časom odhaľovania našej identity a obnovy viery. Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! Môžeme tak prosiť aj slovami: Všemohúci a milosrdný Bože, ty si povzbudzoval Metodovho učeníka Gorazda a jeho spoločníkov, aby pokračovali v apoštolskom diele našich vierozvestov; na ich orodovanie nám pomôž, aby sme aj my dnešnému svetu ohlasovali blahozvesť tvojho Syna a upevňovali jednotu Cirkvi. Takáto modlitba, keď si spomíname na solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda a ich veľkomoravských učeníkov, má svoje veľké opodstatnenie. Je krásna. Ak ju pozorne vnímame, môžeme si z nej vydedukovať nielen úctu k nim a ich učiteľom, ale uvedomiť si aj svoje dejiny a previazanosť s nimi dodnes. V tých slovách, aby sme aj my dnešnému svetu ohlasovali blahozvesť, zaznieva túžba niesť dedičstvo našich otcov ďalej do budúcnosti.

Daniel Dian