Blumentál
Vítame nového pána farára

Tento rozhovor bude trochu iný ako boli doterajšie rozhovory s kňazom prichádzajúcim
do farnosti. Vdp Andrej Fordinál totiž Blumentálcom nie je neznámy. V našej farnosti pôsobil v r. 1999 ako kaplán a po desiatich rokoch sa vracia ako farár. Tých, ktorí si náš časopis archivujú, upozorňujeme na rozhovory v č. 10/1999 a 11/2000. Zaujímavé sú jeho vtedajšie pohľady - pohľady mladého kňaza na farnosť i na nás, Blumentálcov, na povolanie kňaza… Tieto otázky vdp. Fordinálovi sme položili ešte v čase, keď síce už bol menovaný za farára, no farnosť ešte neprevzal, preto tento rozhovor bude trochu pohľadom do minulosti, ale bude

sa týkať aj predstáv nášho nového duchovného otca o jeho pôsobení v Blumentáli.

• Aké sú, dôstojný pán, po desiatich rokoch

Vaše spomienky na rok strávený medzi nami Blumentálcami? - Rok, ktorý som prežil v Blumentáli ako kaplán bol veľmi pestrý a zaujímavý. Spomínam si na vrelé privítanie vtedajšieho správcu farnosti, Š. Herényiho, aj spolukaplána P. Cibiru. Vytvorili sme si dôverný a priateľský vzťah, čo bolo veľmi cenné a dôležité. Vryl sa mi do pamäti krásny vianočný večer, pri spoločnej večeri v atmosfére praskajúceho ohňa v krbe. Veľmi cenné boli aj chvíle spoločnej modlitby a rozhovory, počas ktorých sme si upevňovali vzťahy medzi sebou navzájom i k Bohu. Spomínam si aj na už zosnulého pána kostolníka Farkaša, obetavého muža sakristie, na veselých organistov i na zážitky s detským zborom, sestričkami, pracovníkmi v charite a s miništrantmi. Je toho určite viac, ale treba asi pokračovať ďalšou otázkou.

• Keď ste sa predstavovali našim čitateľom

ako mladý kaplán, povedali ste, že pochádzate zo Záhoria, zo Senice, z kedysi komunistického kraja, no z katolíckej, hlboko veriacej rodiny. Zdá sa, že Vaša cesta ku kňazstvu napriek nepriaznivému vonkajšiemu prostrediu bola priama a jednoznačná. Po maturite v Senici ste nastúpili do seminára… Ako sa po rokoch Vašej kňazskej služby pozeráte na svoje rozhodnutie stať sa Kristovým kňazom, a ako ste prežili roky po odchode z Blumentálu? - Som rád, že si ma Pán Boh povolal do tejto služby. Cítim sa stále ako nehodný človek, s ktorým chce Pán spolupracovať na spáse ľudí. Z Blumentálu ma pán arcibiskup Sokol „prevelil” do seminára za predstaveného. Bol som prefektom, ktorý má na starosti charakterovú, psychologickú i morálnu prípravu bohoslovcov na kňazstvo. Bola to veľmi zodpovedná a ťažká úloha. Rozhodnúť o niekom, či má alebo nemá povolanie, to vie najlepšie len Pán Boh. Prefekt to môže len vytušiť z vonkajšieho konania a z úsilia bohoslovcov počúvať Cirkev a predstavených. Skúsenosti zo seminára mi pomohli lepšie chápať človeka, vážiť si čas i duchovný život, ktorý som si tam mohol prehĺbiť. Zo seminára ma po roku pán arcibiskup Sokol poslal do neznámej Petržalky. Nebolo ľahké poslúchnuť ho a ísť na sídlisko, ktoré vyvoláva v mnohých ľuďoch ešte aj dnes strach. Kostol bol len rozostavaný, bývanie som si našiel pri kostole v paneláku. Sväté omše som prvý polrok slúžil v nemocnici na Antolskej ulici a v nedeľu v Kultúrnom dome Lúky. Ľudia ma s radosťou prijali a postupne sme začali budovať farnosť a medziľudské vzťahy. Neskôr bol skolaudovaný kostol aj fara a začal sa môj život „skutočného” správcu farnosti. Postupne sa podarilo založiť detský zbor, zariadil som interiér i exteriér kostola, fary i okolia, vďaka pomoci farníkov.

• Boli ste teda farárom jednej z petržalských

farností. O Petržalke sa hovorilo ako o veľmi ťažkom prostredí, ako o džungli panelákov o anonymite veriacich, kde je veľmi ťažké budovať farské spoločenstvo. Podľa informácií, ktoré k nám prenikli, sa Vám to darilo… - Počúval som ľudí, oni mňa, a zároveň cez modlitbu a spoluprácu s Duchom Svätým sa to naozaj darilo. Jednou z hlavných úloh mojej pastorácie bol boj s anonymitou. Vďaka Bohu sa kostol stal centrom našej farnosti na Lúkach. Ľudia si vďaka kostolu začali budovať vzťahy a vzájomne sa spoznávali. Pomohli k tomu aj spoločné akcie: púte do Lúrd, Fatimy, Grécka, do Svätej zeme, na Sicíliu, do Talianska, i zájazdy po Slovensku; Katarínske zábavy, majálesy; bicyklové výlety na hrádzu, športové akcie; výlety s deťmi a mládežou, … V tejto farnosti nie je cintorín, nepochovával som a tak som mal viac času na budovanie medziľudských vzťahov i farského života. Aj pastorácia v nemocnici bola pre mňa i mojich kaplánov veľmi obohacujúca. Zažil som tam veľa vzácnych chvíľ a jasných dôkazov Božej prítomnosti vo sviatostiach.

• Našu farnosť nájdete inú, ako bola pred

rokmi. Kostol sa vyprázdňuje, sekularizácia sa dotkla aj tohto prostredia oveľa viac, ako keď ste odchádzali, to isto viete. Už vtedy ste povedali: …ľudia, akoby strácali zmysel pre Boha, pre vieru, pre kostol…, mladých to neťahá, stredná generácia, akoby sa nechcela dať obmedzovať v túžbe „užívať život” …, zabúdame na obetu, odmietame seba zápor…, ale práve tieto hodnoty sú veľmi dôležité pre náš vnútorný rast… Čo treba urobiť preto, aby sa vo farnosti obnovil duch práve týchto hodnôt, ktoré pod vplyvom súčasného štýlu života ešte viac upadajú? - V Petržalke som zistil, že predsa existujú ľudia, ktorí aj dnes túžia po Bohu a duchovných hodnotách. Každý rok sme mali prípravu dospelých na prijatie sviatostí, a často som v kostole videl nové tváre. A čo treba robiť? Asi v prvom rade mať rád svoju farnosť, vnímať potreby ľudí a ponúknuť im to, čo Blumentál môže: krásnu liturgiu, sviatostný život, a ak čas dovolí, aj akcie mimo kostola, ktoré značnou mierou prispievajú k zblíženiu ľudí. V tejto farnosti je to asi dosť ťažké, pretože kňazi majú čo robiť, aby zvládli pastoračné úlohy v kostole, v nemocniciach, v školách i v krematóriu. Chcem požiadať aj mojich kaplánov, aby sme vytvorili tandem, zostali ľudskí, nezabudli na svoj duchovný rast, aby sme mali čo ponúknuť ľuďom. Verím, že sa o to usilovali aj moji predchodcovia. Veď tu v Blumentáli pôsobili veľké osobnosti našej Cirkvi.

• V blízkosti Blumentálu je vysokoškolský

internát. Hoci v Bratislave je univerzitné pastoračné centrum, predsa len, títo vysokoškoláci asi hľadajú svoj duchovný domov práve v tomto blízkom kostole. Pri niektorých omšiach je to viditeľné. Máte v pláne venovať sa aj mladým ľuďom prichádzajúcim do mesta, kde im neraz hrozí vzďaľovanie sa od tých duchovných hodnôt, čo im vštepovali v rodine? - Aj nad tým som už rozmýšľal a dúfam, že s pánmi kaplánmi sa nám podarí týchto študentov zachytiť a ponúknuť im priestor v Blumentáli.

• Problémov, s ktorými sa medzi nami

Blumentálcami stretnete, isto nebude málo. Vraciam sa však k slovám, ktoré ste už raz pre Blumentál povedali: Cítim sa ešte veľmi mladý a mnohé veci sa mi zdajú priťažké, ale myslím si, že Pán má s nami svoje plány a s jeho pomocou zvládnem to, čo odo mňa očakáva. Je to krásny prejav dôvery v Božiu pomoc. Isto ste nezabudli, že v kostole máme našu Matku dobrej rady, budete sa usilovať o prehĺbenie mariánskej úcty aj prostredníctvom tohto titulu, pod ktorým si ju uctieval aj veľký pápež Lev XII.? - V Petržalke bola mojou veľkou ochrankyňou, pomocníčkou i učiteľkou Sedembolestná Panna Mária a som rád, že v Blumentáli sa uctieva jej vzácny titul Matka dobrej rady. Budeme ju veľmi potrebovať, všetci kňazi, ktorí vám chceme slúžiť a byť k dispozícii. Budeme sa usilovať, aby bol Blumentál živou farnosťou, v ktorej sa bude každý cítiť dobre. Len prosíme farníkov o modlitby za nás, o ochotu a pomoc. Náš farský časopis sa do rúk čitateľov dostane v čase, keď už vdp. Fordinál bude naším farárom, a tak nám ostáva už len povedať: Vitajte, dôstojný pán, v prostredí, ktoré Vám nie je cudzie, vitajte medzi veriacimi, z ktorých mnohí si Vás pamätajú. Vitajte aj v našom farskom časopise. Spolu s veriacimi dúfam, že tento rozhovor nebude jediným Vaším príspevkom a príhovorom k Vašim novým farníkom. Nech Pán požehná Vaše druhé pôsobenie vo farnosti Blumentál a cíťte sa tu ako doma, Bumentálci sa budú za Vás modliť a verím, že v čom budú môcť, budú aj pomáhať. Ešte raz Vás teda aj v mene čitateľov vítam a ďakujem za rozhovor.

Xénia Duchoňová