Z odkazu našich kňazov

1.10.2008 redakcia časopisu

Pri spomienke na deň, keď sa nový kostol Nanebovzatej na predmestí Bratislavy stal domovom našich predkov, chceme si zaspomínať aj na kňazov, ktorí mali tú milosť, že svoje duchovné dary plným priehrštím rozdávali v našom pred sto dvadsiatimi rokmi posvätenom chráme (väčšinou ako kapláni, no aj ako vzácni hostia), v čase keď Cirkev opäť nadobudla slobodu… Pamätáte sa na nich? Naši kapláni, dnes sú už väčšinou farári či správcovia farností. Každý z nich v nás zanechal svoju pečať, tak ako ju zanechali aj významné osobnosti pri rozličných sláveniach v Blumentáli. Pripomeňme si ich niekoľkými myšlienkami.

 
Z čoho pociťujem radosť? Z toho, čo sa začína budovať. Z masy ľudí, ktorá má predsa akúsi nadosobnú tvár a zo siete jednotlivcov, s ktorými sa kontakt už vytvoril, dá sa vycítiť životaschopnosť spoločenstva. Sú to však jen začiatky schodnej cesty… človek, ktorý počúva evanjelium s otvoreným srdcom, nemôže byť nedotknutý pravdou evanjelia.
Štefan Herényi, správca farnosti,
február 1991

 
… čo mi tu chýba, je istý rodinný duch, ktorý nachádzame v menších mestách alebo na dedinách… Z mojej strany by to vyžadovalo trochu viac možností preniknúť do života týchto ľudí… som rád, že som v Blumentáli. Blumentálske spoločenstvo je veľmi vďačné, ochotné spolupracovať. Má pred sebou skvelú perspektívu, ak prekoná určité začiatočné problémy…
Ľubomír Havran, kaplán, marec 1991
 
Čím môže kresťan dnes osloviť svet?
Láskou, osobným príkladom a sprostredkovaním Ježiša Krista… Ako? Ochotou pomôcť. Veriaci má v každom trpiacom vidieť Krista. Tu v Bratislave sú na to dobré podmienky, pretože tu žije veľa starých, opustených… Cirkevné spoločenstvá by sa mali snažiť privádzať do Cirkvi ľudí, ktorí sa od nej vzdialili…
Ján Adamus, kaplán, apríl 1991
 
Čitateľom Blumentálu a členom farnosti, kde som mohol slúžiť dve pamätné slávnostné sv. omše, posielam srdečný pozdrav a požehnanie.
Jozef kard. Tomko, 29. 4. 1991
 
Aké je moje motto? Na primičný obrázok som si napísal: Stal som sa služobníkom všetkých… Podľa toho som sa v živote usiloval pomôcť tomu, kto to potreboval. A ako sa zmenil svet za štyridsať rokov? Najväčšia zmena sa prejavuje na učňovskej mládeži. Ateistická výchova za totality ju do hĺbky duše narušila. Ale demokracia „slobodou tlače“ ju za krátky čas úplne zruinovala. Vďaka Bohu, výnimky existujú…
 
Don František Kollár, výpomocný duchovný, maj 1991 V pastorácii som bol veľmi krátko. Len štyri roky. Najväčšiu radosť som mal z toho, keď som mohol učiť náboženstvo a pripravovať deti na prvé sväté prijímanie. Boli to krásne, živé, nevinné deti…
Don František Vizváry, výpomocný duchovný, jún 1991
 
Boľavých miest máme viac… Začína sa to už pri vyučovaní náboženstva v školách a pri katechézach. Snažíme sa ľuďom rozprávať o Pánu Bohu a o viere, mali by sme však ľudí robiť ľuďmi, vštepovať im úctu k druhým, k ich práci. Človek sa najprv musí stať človekom, potom môže byť kresťanom, prípadne kňazom.
Pavol Čurka, náš novokňaz, jún 1991
 
Sme nasledovníkmi Pána Ježiša. On je láska, každému odpúšťa, každého volá k sebe, lebo je milosrdný. V mnohých ľuďoch je kresťanstvo zakorenené a treba ho prebudiť. Musíme v modlitbách prosiť za to, aby sa ľahostajní kresťania milosťou Božou plnšie zapojili do života Cirkvi.
Don Valením Kňazovič, výpomocný kňaz, august 1991
 
Pre veriacich je veľkou posilou skutočnosť, že v bolesti nie sme sami, že očami viery môžeme pochopiť, aj keď je to niekedy veľmi ťažké, že aj utrpenie je dar, pretože nás očisťuje a pomáha nám lepšie chápať iných. Mne v ťažkých okamihoch pomohli aj myšlienky katolíckeho básnika Michala Chudu: Ďakujem ti bolesť, že som ťa spoznal. Prichádzaj častejšie, aby som mohol vždy rásť. Marián Dragúň, kaplán, september 1991 Dlhé by boli litánie bolestí, keby sme ich chceli vymenovať. Otravujú náš osobný, rodinný i spoločenský život. Mnoho sa o nich hovorí a píše, ale to je málo. My kresťania máme čo ponúknuť na duchovnú a mravnú záchranu spoločnosti. Mohli by sme predstaviť nádherné diela filozofov, teológov a sociológov uložené v knižniciach… ale to všetko by bolo málo, keby sme neponúkli spoločnosti model praktického kresťanského života.
Ján Formánek, dekan, október 1991
 
Ako majú veriaci prichádzať k Márii? Máme ju vidieť pred sebou ako človeka, ako takú, ktorá prežila svoj ľudský život naplnený radosťou, ale aj bôľom a utrpením. Pritom ale vždy, v každom okamihu bola ochotná prijať a splniť Božiu vôľu. Najmä v tom nám má byť vzorom…. Ten, kto má na ceste životom pred sebou Máriu, nemôže poblúdiť.
Tomáš Kuľka, kaplán, október 1992
 
• Žiť s Kristom by sa mal usilovať každý veriaci kresťan. Napodobňovať ho a dať mu miesto vo svojom živote. Keď to platí o veriacom laikovi, o Kristovom kňazovi to platí zvlášť. Žiť s Kristom, to je byť s ním v radosti i v žiali, vo všetkých príjemných i ťažkých okamihoch života… Veď človek sa učí v konkrétnych situáciách tak, ako ich prináša život. Učí sa spojenie s Kristom lepšie prežívať.
• Pre toho, kto chce žiť ako kresťan, by svätá spoveď mala byť čímsi samozrejmým, čo patrí k životu. Malo by to byť stretnutie s Pánom Ježišom…, radostné stretnutie, pri ktorom nás Ježiš zbavuje príťaže hriechov a dáva nám silu opustiť staré neresti a šancu začať nanovo…
Zdenko Sitka, kaplán, december 1992, september 1996
 
Stokrát som počul, že k nám prichádza západný konzumizmus. My sa však konzumizmu nemusíme učiť od západu. Nemáme toho azda toľko, ako ľudia tam, ale to, čo konzumizmus robí konzumizmom, to máme: Túžbu po tom, aby sme mali, aby sme mali veľa a to naj. Naj, naj… To je v nás, a tam sú korene konzumizmu… Držme sa toho, čo učí Svätý Otec, čo učí Cirkev, predovšetkým toho, čo prehĺbi náš vnútorný život! To by mala byť naša cesta.
Mons. Dominik Hrušovský, biskup, marec 1993
 
Súčasné obdobie naozaj vyvoláva v ľuďoch skepsu a znechutenie. Najdôležitejšie je nepoddať sa a vo všetkom hľadať niečo pozitívne, veď každá minca má dve strany. A recept? Máme ho denno-denne v rukách. Možno si to ani neuvedomujeme: evanjelium… A Blumentál? Možno naň hľadieť z dvoch pohľadov: je to kostol, do ktorého chodia ľudia z celej Bratislavy i z okolia, kde sa vyslúži obrovské množstvo sviatostí. Z druhého pohľadu, z takého rodinného: chodia sem ľudia, ktorí pokladajú Blumentál za svoj domov.
Marián Vojtko, náš novokňaz, október 1993
 
Slovensko je na prahu novej existencie. Domnievam sa, že je to čas, kedy by sa mala najmä mládež otvoriť Kristovi. Pripraviť mladých na katechizáciu, lebo kňazi nebudú stačiť, ale nie takých, čo len odprednášajú učivo, ale budú kresťansky aj žiť. Nepoznám nič dôležitejšie, ako prácu s mládežou.
Mons. Dominik Kaľata, biskup, máj 1993
 
Dnešní ľudia sa nevedia tešiť. Priveľmi nás poznačujú problémy každodenného života, veľmi sa šíri pesimizmus. Iste, vyplýva to aj zo súčasnej situácie; je neľahká, ale keď nedokážeme mať v srdci radosť z maličkostí, bude to ešte horšie. Ľudia, ktorí sa vedia tešiť a radosť rozdávať, to majú ľahšie.
Viliam Tuma, kaplán, november 1993
 
Je mojou radostnou povinnosťou odovzdať vám všetkým pozdrav od Svätého Otca. Predtým, ako som odišiel z Ríma, Svätý Otec ma prijal, aby mi dal na túto cestu požehnanie. Pripomenul mi svoju návštevu na Slovensku r. 1990. Mám vám povedať, že sa teší dobrému zdraviu. Jednota kresťanov je jednou z jeho veľkých túžob; v myšlienkach a v modlitbách sa k nej často vracia a veriacich na celom svete vyzýva, aby sa na tejto práci podieľali. Prichádzam k vám v mene a s poverením od Svätého Otca, pretože dielo, ktorým ma poveril, je jeho dielo.
Kardinál Cassidy, predseda pápežskej rady pre jednotu kresťanov, január 1994
 
Veľa ľudí sa dnes ocitá v ťažkej situácii, a treba povedať, že bez viery je veľmi ťažké ich motivovať, aby nestrácali zmysel života. Našou povinnosťou je byť požehnaním pre svojich blížnych, pre svoje okolie, pre generáciu, v ktorej žijeme, a naším poslaním je byť im vzorom, prinášať radosť…
Juraj Rybanský, prezident Slovenskej katolíckej charity, marec 1994
 
Predpokladám, že zo súčasnej biedy, mám na mysli predovšetkým biedu duchovnú, dostaneme sa až vtedy, keď sa vrátime k prvotným hodnotám a budeme ich prijímať. Keď tak, ako nás to učí Ježiš, budeme pomenúvať dobro dobrom a hriech hriechom, a keď sa ich naučíme rozlišovať.
Jozef Haľko, kaplán, august 1994
 
Treba začať od seba a potom v rodine. Veľkú chybu robia rodičia v tom, že si myslia, že stačí, keď deťom niečo nakážu. Nie! Predovšetkým treba, aby život rodičov bol príkladom. Ak sa nemodlí otec, matka ani dieťa sa nebude modliť. Ak sa modlia rodičia „lajdácky“, aj dieťa sa tak bude modliť. Ak majú v dome neporiadok, ani dieťa nebude poriadne. Základom je poriadok: osobný, v rodine, poriadok duchovný.
P. RNDr. Jozef Michalov, pomocný duchovný, október 1994
 
• Naša katolícka viera nie je nenáročná, keď ju berieme a žijeme celú. No keď pochopíme naše náboženstvo do hĺbky, nájdeme v ňom, a povedal to sám Ježiš, príjemné jarmo a ľahké bremeno. Ľahké bremeno poukazuje na protiklad k sérii príkazov a požiadaviek v čase Starého zákona… Jarmo je určené na prácu. Kresťan nežije sám pre seba. On je ten, čo má slovom a životom niesť radostnú zvesť o Božej láske.
• Písmo a jeho aplikácia sú nevyčerpateľným zdrojom pre človeka všetkých čias.
Jozef Jančovič, kaplán, október 1995, december 2000
 
Použijem slová Svätého Otca: Nebojte sa. Nebojte sa aktivít, nebojte sa pýtať a žiadať odpovede (aj formou listu) na otázky, čo vás trápia. Keď si pripravujem homíliu, robím to zo svojho pohľadu, zo svojho videnia. Veriaci to však možno vidí inak. Preto by som privítal, keby prišli s konkrétnymi námetmi, problémami, návrhmi.
Daniel Dian, pomocný duchovný, november 1995
 
• Asi najväčším problémom je prijať realitu, ale iba v nej sa dá naplno žiť. Boh nám však dáva milosť, svoju pomoc, aby sme tie každodenné udalosti spolu s ním zvládli.
• Sú dni, keď sa nám akosi nič nedarí. Vŕši sa problém na problém, a my si myslíme, že zvýšenou aktivitou to napravíme. Čo, keby sme použili Božiu logiku – ťažko to chápeme, ale menej je niekedy viac. A čas, ktorý ušetríme, by mal byť tichom…
Branislav Bukovský, kaplán, august 1996, október 1997
 
Čo robiť, aby sme nestroskotali v živote a neboli nešťastní? Každý večer si veľmi čestne a úprimne spytovať svedomie. To robím a radím to aj všetkým veriacim: Aký som bol dnes? Čo dobré som urobil? Čo zlé? Za dobré poďakujem, za zlé odprosím. Kde mi hrozí niečo zlé? Také hĺbkové spytovanie svedomia je veľkou ochranou a dáva aj silu na návrat. Postupne to učme aj deti.
Ladislav Vrábel, kňaz pomáhajúci vo farnosti, august 1996
 
• Chcem spolu s tými, ku ktorým som poslaný, znášať všetky problémy a ťažkosti a spolu s nimi ich predkladať Pánovi na oltár. Je to pre mňa veľká milosť byť tak blízko Pána, je to pre mňa dar, za ktorý ďakujem.
• Buďte rodinou, kde budú naďalej dozrievať kňazské charaktery a napĺňajte ten jedinečný dialóg s Kristom, ku ktorému sme všetci povolaní, dialóg lásky.
Roman Frydrich, kaplán, október 1996, júl 1998
 
Aké otázky zaujímajú mladých? Po rozhovoroch s nimi som sa rozhodol, že rozšírim cyklus kázní o otázky duchovného vodcu, stáleho spovedníka, lebo aj prebiehanie od spovednice k spovednici podľa toho, kde je menej ľudí, svedčí o akejsi našej plytkosti.
P. Andrej Filipek SJ po cykle kázní o spovedi, december 1996
 
• Ježiš pomerne často hovorí: ver a stane sa, alebo: O čokoľvek budete prosiť… No je to naša, ale aj biblická skúsenosť, že Boh nesplní každú našu prosbu. Ale máme aj iné skúsenosti, totiž, že Boha môžeme blokovať nielen svojou neverou, ale aj falošnou vierou. A blokovať môžeme nielen Boha, ale aj ľudí okolo nás…
• …aby naša viera z nás utvorila zrelých ľudí, aby aj toto naše spoločenstvo bolo v istom zmysle domovom, kde sa môžeme vrátiť a cítiť Božieho Ducha, ktorý sa prejaví celkom „normálnym“, ľudským, pokojným a akceptujúcim spôsobom…
Peter Cibira, kaplán, august 1997, júl 2000
 
Adorácia je veľký poklad. Keby sme vedeli, čo znamená, iste by sme prichádzali častejšie. Tam človek naberá nové milosti, a Pán nám ich chce rozdávať. Je zlé, keď o ne nestojíme… Chybou je, že ľudia, keď upadnú do hriechu, prestanú sa modliť. Sv. Augustín hovorí: neschovávajte svoje rany pred lekárom. Práve vtedy by sme sa mali modliť ešte viac.
Marián Vivodík, kaplán, september 1997
 
• Keď si vzťah k Bohu budujem ako osobný a pravdivý, ako vzťah k osobe, ktorá je tu prítomná, ktorá nie je iluzórna, potom aj to, k čomu ma volá, prijímam celkom inak…
• Čo najviac oslovuje hľadajúcich? Myslím si, že skutočnosť, keď vidia, že kresťanstvo nie je odtrhnuté od života. Že to nie je akási pridaná hodnota k životu, že je to niečo, čo k životu bytostne patrí, čo nie je so životom v protirečení.
Dušan Berta, kaplán, október 1998, september 1999
 
Viera je milosť. Preto aj tí, čo úprimne hľadajú, by mali o vieru prosiť. Napríklad takto: Bože, daj sa mi jedného dňa poznať. Umožni môjmu srdcu a môjmu rozumu poznať ťa. A my, čo sme ho už spoznali, by sme mohli prosiť hoci takto: Pane, daj, aby som pomohol byť účastným na šťastí, ktoré ja prežívam, aj druhým, aby aj oni spoznali, že ty si zdroj radosti, nádeje a lásky.
Mons. Ján Sokol, arcibiskup, máj 1999
 
• Sme ako malé deti, ktoré si myslia, že všetko nové, čo prichádza, je dobré. Zabúdame na obetu, odmietame sebazápor, myslíme si, že nás to obmedzuje, ale práve tieto hodnoty sú veľmi dôležité pre náš vnútorný rast.
• To, že v Blumentáli chýbali deti, je bohužiaľ problém veľkých mestských kostolov. Priblížiť sa k deťom, keď kňaz nemá s nimi osobný kontakt a stretá ich len na svätej omši, je ťažké… Oslovoval som aj chlapcov a pozýval som ich miništrovať… Možno je to chyba trochu aj rodičov, boli deti, ktoré s vierou prichádzali do styku len na hodinách náboženstva, a to je málo…
Andrej Fordinál, kaplán, august 1999
 
… ďalším dôvodom krízy rodiny je globalizácia súčasnej spoločnosti. Dnes už nemôžeme povedať, že na tejto zemi existuje nejaký ostrov či oáza šťastného života, pretože celý svet je ekonomicky a mediálne poprepájaný. A práve cez médiá sa úspešne vymývajú ľudské mozgy. Niektoré skupiny sa až priveľmi a až cieľavedome zasluhujú o rozklad manželstva a rodiny. Televízia, tlač a rozhlas prispievajú k tomu, že ľudia prijímajú nesprávne myšlienky, ktoré sa prezentujú ako normálne.
Vladimír Thurzo, „prázdninový“ kaplán, október 1999
 
My odídeme, ale Ježiš ostane, sväté omše sa budú slúžiť ďalej, máme Eucharistiu, vysluhujú sa sviatosti… treba, aby život išiel ďalej. Lebo misie sa nekončia. Ľudovými misiami sa len začína hlbší život mnohých. Navzájom si musíme pomáhať, a každý jednotlivec si má nájsť čas na modlitbu, má pristupovať k sviatostiam, čítať Božie slovo a plniť si základné stavovské povinnosti.
P. Michal Zamkovský po misiách v Blumentáli, november 1999
 
• Chcem budovať pokoj v medziľudských vzťahoch, nachádzať spoločnú reč. Myslím si, že je to dar, dedičstvo, ktoré sme dostali od Pána: pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam… Kde je ten Kristov pokoj, čo sme to s ním urobili? Chcel by som pomôcť ľuďom hľadať pokoj, vyprosovať ho od Pána a prežívať ho v medziľudských vzťahoch.
• …kto chce žiť v dobrom, peknom svete, v pokoji, v šťastí, musí ho začať budovať od seba. Pre kresťana to znamená hľadať jednoznačne hodnoty v Bohu – hľadať ovocie Ducha Svätého, ako hovorí sv. Pavol, a ak sami budeme lepší, aby od nás vychádzalo dobro, verím, že zmeníme svet okolo seba…
Patrik Adam, kaplán,august 2000, júl 2001
 
… Robiť všetko s Máriou, cez Máriu a v Márii, teda v tejto mariánskej spiritualite nejde o to, niekedy sa pomodliť či vojsť do kostola… Panna Mária sa má stať najvnútornejšou spoločníčkou nášho každodenného života, aby sme ju pozývali do všetkého, čo robíme. V tom je hlboká spiritualita Grignona, že je prístupná každému: jednoduchému i najvzdelanejšiemu.
Juraj Vitek, „prázdninový“ kaplán, september 2000
 
• Aj prostredníctvom svojej matky som veľakrát mohol pochopiť vzťah Panny Márie k nám ako k jej deťom aj v bolestných okamihoch. Práve cez bolesť som pochopil, že v nej sa rodí veľa pekného. Chcem a usilujem sa mať k Márii vzťah ako k matke. • Tu som sa utvrdil v presvedčení, že sa musím naučiť o pomoc poprosiť, alebo ponúknutú pomoc prijať s pokorou a vďačnosťou. Je to veľmi užitočný a sebavýchovný moment. Myslím si, že tak sa človek stáva citlivejší na potreby iných a triezvejší v posudzovaní svojich schopností.
Stanislav Lieskovský, kaplán, október 2000, september 2002
 
• Myslím si, že úspech siekt je relatívny a má viacero príčin… V znamení čias vidíme aj túžbu po spiritualite, po novinkách a nezanedbateľný je aj vplyv globalizácie: prichádzajú s niečím novým, čo má neraz nádych nepoznaného, tajomného, čo budí dojem, že vyrieši všetky problémy a dá odpoveď na všetky otázky, čo ponúka lacný recept na dosiahnutie šťastia a úspechu, oslobodenie od bolesti…, ale to všetko je často bez jasného cieľa, bez zmyslu a tradičných hodnôt.
• Ak chýba zdravá hrdosť na Cirkev, vlasť, národné povedomie, je to znak úpadku. Ako môžeme zabudnúť na našu identitu: historickú, kultúrnu, národnú i náboženskú? Môže taký národ byť morálne silný a jednotný?
Ľudovít Malý, kaplán, august 2001, november 2002
 
• Každý, kto chce na sebe pracovať, musí najprv na sebe zdokonaľovať ľudské vlastnosti a potom na nich stavať duchovný život.
• Liturgia je pre nás, má svoje pravidlá, ktoré nám pomáhajú povzniesť naše duše k Bohu. Rešpektujme preto dané predpisy Cirkvi.
Marek Šenkárik, kaplán, august 2002
 
Najviac ma zaujalo, že v stredu po návrate zo Slovenska Svätý (Otec Ján Pavol II.) hovoril o Slovensku ako o vznešenej krajine, ktorá môže byť veľkým príkladom pre Európsku úniu a potom sa v krátkosti vrátil na miesta, ktoré navštívil. Potešili ma aj jeho slová: „Nech ťa Boh žehná, drahé Slovensko!
Martin Jarábek, kaplán, november 2003
 
Musím povedať jednu „super“ vec, Na mojom predchádzajúcom pôsobisku sa mladí veľmi radi modlili ruženec. Dokonca pravidelne. Často to boli práve oni, čo ma povzbudzovali k tejto modlitbe. A ďalšia krásna vec, keď som sa bol pozrieť na nácviku nášho mládežníckeho spevokolu, bol som veľmi milo prekvapený, keď som ich našiel modliť sa ruženec. Takže mladí sa ho modlia…
Branislav Popelka, kaplán, október 2002
 
• Prvými slovami, ktorými ma Boh oslovil, boli slová plné lásky, slová mojich rodičov. Tie sková majú najväčšiu hodnotu v mojom živote, pretože sa za nimi skrývajú skutky nezištnej lásky, skutočná práca, úprimná viera starostlivého otca a obetavej matky.
• Uvedomil som si hlboký duchovný význam posvätného miesta pre život vo farnosti. Chrám, ktorý má nevyčísliteľnú kultúrnu a historickú hodnotu… sa bez prítomnosti človeka stáva chladným priestorom… To najcennejšie v chráme sú ľudia, ktorí sa s hlbokou vierou a úctou stretajú v tichu kostola so Stvoriteľom. Blumentálsky chrám tento poklad má.
Marián Janček, kaplán, august 2004
 
Duchovné cvičenia sú veľkým prínosom pre posilnenie vzťahu človeka s Bohom. Človek má viac času, môže zrevidovať svoj život a dať si predsavzatie, v čom chce na sebe pracovať. Pre mňa osobne to bol čas veľkých milostí a požehnania.
Marián Libič, novokňaz z našej farnosti, júl 2005
 
Moje poslanie bude spočívať predovšetkým v slovách, ktoré povedal Kristus: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium. Moje pôsobenie navonok bude veľmi jednoduché: Chcel by som ho odovzdať cez sviatosť zmierenia. Práve v tejto sviatosti prežívam najkrajšiu radosť z kňzstva.
Daniel Vachan, kaplán, august 2005
 
Byť dobrým pastoračne zanieteným kňazom, ktorý privádza ľudí k Bohu… Je to ťažká úloha v časoch, keď je priveľké úsilie opačného smeru… Lenže, keď aj to úsilie opačného smeru je veľké, predsa len, pekelné mocnosti nemôžu zvíťaziť.
Marián Bér, kaplán, január 2006
 
Popri všetkých aktivitách netreba zabúdať na to, že máme byť jeden druhému bratom, jeden druhého máme počúvať, aby sme vedeli odpustiť. Nech nás každé stretnutie s Pánom v chráme robí ľuďmi zrelšími, tešiacimi sa zo života a nech sa to prejaví aj v našich vzťahoch.
Štefan Suchanovský, diakon, júl 2006
 
• Stále ponúkať Ježiša… To je moje hlboké presvedčenie, možno program… Zo skúsenosti viem, že Ježiš je živý. To bola moja prvotná túžba, ako som už spomínal – hovoriť iným o Ježišovi, že je živý Boh, ktorý ako jediný nám vie pomôcť. Ako ponúkať Ježiša? Jednoducho úprimne mať rád ľudí okolo seba a potom im z lásky ponúknuť to najdrahšie, čo mám: Ježiša.
• Len naozaj hlupák by popieral nepopierateľné a neodškriepiteľnú históriu. No je moderné všetko relativizovať, preto sa siahlo aj na našich svätcov Cyrila a Metoda… Pravda sa nedá zničiť, preto ju môžeme oprášiť, ak sme zabudli o nej hovoriť, ale hlavne máme z nej čerpať.
Jozef Slezák, kaplán, august 2006
 
Záleží na veriacich, aby prijali pozvanie a prichádzali s dôverou v modlitbe pred obraz Matky dobrej rady, prípadne vydali svedectvo o Máriinej pomoci. Napríklad, keď som sa vracal so svojimi farníkmi z púte v Ríme, zastavili sme sa vo svätyni v Genazzane a naša prvá zastávka na Slovensku bol Blumentál. Ján Hallon, kňaz pochádzajúci z našej farnosti, šíriteľ úcty a veľký ctiteľ
Matky dobrej rady, apríl 2007
 
… Boží hlas. Rodičia alebo ktokoľvek chce mať v rodine kňaza, musí si uvedomiť, že vždy Boh musí zavolať mladíka slovami: Poď za mnou. Odpovedať musí však mladík, nie jeho rodičia alebo príbuzní. On sám musí dobrovoľne povedať: Áno, Pane.
Andrej Streicher, kaplán, august 2007
 
• Deň, v ktorý som z rúk otca arcibiskupa v trnavskej katedrále prijal sviatosti kresťanskej iniciácie (krst, sväté prijímanie sviatosť birmovania) bol dlho najkrajším dňom v mojom živote. Azda len deň mojej diakonskej vysviacky sa mu vyrovná.
• Presvedčil som sa, že väčšina ľudí prijíma krst ako prirodzený rituál spojený s narodením dieťaťa. Kým je to aspoň v tejto rovine, pesimizmus nie je celkom na mieste. Veď práve v tom je význam predkrstnej katechézy, že oni vyslovia svoju motiváciu, a spoločne prídeme k tomu, že krst je niečo viac, než len nejaký obrad v kostole.
Radoslav Šaškovič, diakon, september 2007
 
Zlo má neuveriteľnú schopnosť spájať sa. Aj keď na chvíľu, účelovo, ale vykazuje neuveriteľnú životaschopnosť. Prečo sa máme stále trieštiť a zmariť aj to málo dobra, čo sa nám niekedy núka spoločne vykonať. Samoľúbosť, malichernosť a rivalitu treba nadobro vytrhnúť so srdca kresťanov.
Štefan Herényi, správca farnosti,január 2008


Pridané do rubriky články | Článok vyšiel v časopise Blumentál číslo 10 v roku 2008. Internetové vydanie časopisu Blumentál pre Vás pripravuje zbor Béčkari.