Blumentál
Náš domov je v nebesiach

D omov je krásnych ruží kvet… Dedinka v údolí… Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať… Domov je matka, otec, teplo, láska… Domov je to, kam sa radi vraciame, aj keď možno už len v spomienkach.
 

Azda nijaké iné slovo v človeku nevyvoláva toľko asociácií ako slovo domov. Máme ho v srdci tak, ako máme v srdci tie najvzácnejšie veci. Prečo na domov a detstvo tak radi spomíname? Bolo to obdobie najintenzívnejších zážitkov. Všetko bolo dôležité - pavúčik na stene, prvý krôčik, prvé slovo, rozbité koleno… Všetko sme prežívali s vierou, že je to dobré. Buďte ako deti napomína nás Ježiš. Naša dospelá túžba mať viac, vidieť viac, zažiť viac, nás poháňa a odvádza nás od prežívania a uvedomenia si reality. Nežijeme „teraz”, ale v minulosti a budúcnosti, a to najkrajšie, čo je práve „teraz”, nám uniká. Pocit šťastia a domova hľadáme všade, len nie tam, kde je - v tichu srdca. Treba sa zastaviť a s Goethem prežiť jeho výrok: Postoj, chvíľa, si krásna.
 

Aj medzi sebou si venujeme málo pozornosti. Typická je otázka: „Ako sa máš”?, ktorú Angličania povýšili na vzájomný pozdrav. A odpoveď už ani neočakávajú. U nás síce táto otázka znie ako záujem o toho druhého, ale väčšina tiež nečaká odpoveď, hneď začne so svojimi pseudoprobémami a s kritikou všetkého možného. Ľudia sa navzájom málo počúvajú, vlastne mnohých okrem vlastného ja nič nezaujíma. A takto vznikajú nedorozumenia, predsudky, zbytočné problémy a možno aj tragédie.
 

Rozjímajúc pri hrobe našich rodičov v deň Dušičiek mi zrazu sestra vyrozprávala dávny príbeh: „Ja a otec sme cestovali do Bratislavy niečo vybaviť. Autobusová stanica bola vtedy pri Avióne. Keď sme vystúpili z autobusu, otec povedal, že blízko je pekný kostolík, aby sme ta išli na jeden Otče náš. Keď sme vyšli von, otec sa priznal, že to bol jeho kostol, keď tu v Bratislave ešte ako slobodný dva roky pôsobil. Bolo to koncom tridsiatych rokov minulého storočia a otec je už vyše tridsať rokov mŕtvy. Doteraz si sestra na to nikdy nespomenula. Až tam na cintoríne to vyslovila ako milú spomienku na otca a na domov. A ja som s úžasom pochopila, prečo sa Blumentál stal aj mojím kostolom. Ešte som bola len v mysli Boha Otca, a už sa tu môj otec za mňa modlil. Verím, že aj moje modlitby urobili z Blumentálu môj domov a pomohli mi objaviť v sebe Krista. „Kým dosiahneme nebeský domov, nech je nám domovom Kristus v srdci.”
 

Téma tretej Lectio divina otca arcibiskupa Mons. Stanislava Zvolenského v škole Pavlovho slova bola Pavlova eschatológia - odchod z pozemského života, smrť a prechod do večnosti. V protiklade voči Adamovi, skrze ktorého prišla na ľudstvo smrť, Pavol nazýva Ježiša posledným Adamom, ktorý sa stal prameňom života. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi (1Kor, 15, 22). Prísľub večného domova sa nám zdá iluzórny. Radšej sa upíname na pominuteľný stánok, investujeme do neho svoj čas i energiu zabúdajúc na to, že „náš stánok” sa rozpadne. Nie všetko skutočné a hodnotné sa dá vidieť očami. Oči viery hľadia srdcom.
 

Na záver nás otec arcibiskup vyzýva zamyslieť sa nad sebou, či nežijeme v strachu a v obave z chvíle, keď uvidíme Krista z tváre do tváre? Či nevkladáme všetku dôveru len do svojho pozemského stánku? Či sa neskrývame za „duchovné motívy” pri ospravedlňovaní svojej povrchnosti a nedôslednosti? Aký motív nás vedie k životu podľa prikázaní - strach z Božieho trestu alebo úprimná túžba páčiť sa Pánovi?

Táňa Hrašková