Blumentál
Naša farská univerzita

V úvodnom slove k Našej farskej univerzite v predchádzajúcom čísle sme sa venovali vzniku liturgického roka. Poukázali sme na skutočnosť, že liturgický alebo cirkevný rok nevznikol niekde vo vzduchoprázdne, ale má svoj pôvod a základ vo Svätom písme a v udalostiach súvisiacich s pôsobením Ježiša Krista. On sa stal „zlomom” v dejinách ľudstva. Preto je celkom prirodzené, že všetko má svoj pôvod v zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Táto skutočnosť sa stala základom slávenia liturgie v Cirkvi.
 
História slávenia adventu
Ako sa teda vyvíjalo slávenie veľkonočného mystéria Ježiša Krista? Celkom iste slávením nedele, Dies Domini (dňa Pána), keď si veriaci pripomínali veľké tajomstvo viery. Nevieme, kedy a či ešte za života apoštolov sa Eucharistia slávila denne. Jedno je isté, že jestvujú dokumenty, ktoré nás odkazujú na skutočnosť, že liturgický život sa dynamicky rozvíjal, a že prví kresťania začínali liturgický rok Veľkou nocou, teda v čase, súvisiacom s udalosťami okolo slávenia židovskej Paschy. Na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní Ježiš odchádza k Otcovi, na desiaty deň po nanebovstúpení zostupuje na apoštolov Svätý Duch. Toto bol istým spôsobom začiatok slávenia liturgického roka. V priebehu dejín, zvlášť po nadobudnutí slobody v roku 313, chceli veriaci plnšie sláviť tajomstvo Ježiša Krista. Vychádzajúc z vlastného rytmu života: narodenie - významné udalosti, chceli okrem Kristovho zmŕtvychvstania sláviť aj deň jeho narodenia, no jeho presný deň nepoznali, a tu niekde treba hľadať rozdielne dátumy slávenia Pánovho narodenia. Východní kresťania začali sláviť Božie narodenie 6. januára, kresťania Západu 25. decembra, a tak okolo týchto dátumov sa začal rodiť cirkevný liturgický rok. Všetky ostatné liturgické slávenia sú výsledkom historického vývoja.
 

Postupom času začala Cirkev sláviť obdobia, ktoré by sme mohli nazvať prípravným časom na sviatky. Obdobie pred Veľkou nocou malo svoj vzor v štyridsaťdennom pôste Krista pred začiatkom jeho verejného účinkovania. Advent z latinského adventus - príchod, teda čas pred Vianocami, inšpirovalo očakávanie Mesiáša. No už v čase prvých kresťanov pod pojmom advent nemali kresťania na mysli iba čas pred Vianocami, ale najmä očakávanie druhého príchodu Ježiša Krista, teda eschatologický čas.
 

Prvé stopy slávenia adventného obdobia nachádzame v Galii (v Španielsku), kde sa na základe veľmi úzkych vzťahov s Byzanciou, teda s kresťanským východom, 6. januára slávil sviatok Zjavenia Pána. Východná cirkev sa na dôležité dni pripravovala pôstom, preto aj pred týmto sviatkom celkom prirodzene vstúpilo do jej života obdobie pôstu. Podľa obyčaje však sobota ani nedeľa nemohli byť pôstnymi dňami, a tak prípravu tvorilo osem týždňov, to znamená, že advent sa začínal 12. novembra (neskôr sa toto obdobie označovalo ako Quadragesima sancti Martini). Na západe tento zvyk do praxe neprešiel. Až pápež Gregor Veľký v šiestom storočí rozhodol o slávení adventu a určil jeho čas na štyri nedele. V centre slávenia už nebol druhý príchod Krista, ale spomienka na jeho príchod v tele. Druhý vatikánsky koncil a následne vydaný Rímsky misál Pavla VI. priniesol úpravu v tom zmysle, že prvá časť adventu je zameraná na eschatologický - teda druhý príchod Krista a dni od 17. do 24. decembra sú vlastne sumárom bezprostredných okolností dejín spásy pred narodením Krista.
 

Ľudová zbožnosť
Advent má množstvo nádherných zvykov a rozličných pobožností. V súčasnej skomercionalizovanej spoločnosti by sme ich mali naplno využiť, aby sme mohli sviatok Vianoc Ježiša Krista naplno prežiť a osláviť.
 
V minulosti v advente - čase očakávania, obrátenia i nádeje rozličné formy ľudovej zbožnosti posilňovali vieru ľudu z pokolenia na pokolenie a odovzdávali vedomie základného obsahu tohto liturgického obdobia. Tak v mnohých krajinách kráčajú rozličné procesie ulicami miest a plnia úlohu ohlasovania blízkeho narodenia Spasiteľa. Príkladom je procesia „jasná hviezda” v niektorých regiónoch Talianska (aj v španielskej i latinsko-americkej tradícii) pripomínajúca cestu Jozefa a Márie do Betlehema a hľadanie útulného miesta na narodenie Ježiša. V rímskej liturgii štyri týždne Adventu tvoria mariánsky čas harmonicky začlenený do liturgického roka, a tak treba pomáhať zodpovedne hodnotiť vzťah tohto obdobia k Matke Pána.
 
Keď Direktórium o ľudovej zbožnosti v liturgii (21. septembra 2001) charakterizuje jej prejavy, zdôrazňuje citlivosť veriacich na formy prípravy na príchod Mesiáša, a aj obdiv kresťanov k tejto mimoriadnej udalosti, keď sa Boh stal človekom z chudobnej nazaretskej Panny, ktorá musela porodiť svojho Syna v jaskyni pastierov (porov. č. 97). Spomína aj nasledujúce formy pobožností: Novénu pred Božím Narodením; Adventný veniec, Adventné procesie; jasličky, zdôrazňuje výnimočnú úlohu Márie v tomto liturgickom období, ako aj pobožnosti spojené so zmenami ročných období nazývané „zimný čas”. Rímsky dokument poznamenáva: bolo by dobrou vecou odporúčať, aby sa v dňoch od 17. do 23. decembra konali slávnostnejším spôsobom vešpery s tzv. „veľkými antifónami” (č. 98), a iba pred alebo po nich ľudová pobožnosť. Až tak by liturgia vešpier spojená s praktizovanými formami zbožnosti v danom regióne tvorila komplementárny celok.
 
Adventný veniec sa k nám dostal z územia Nemecka, ale je známy aj v severoamerických krajinách. Genéza tohto zvyku siaha až k nemeckým oslavám „víťazstva slnečného svetla nad temnotou po zimnom slnovrate” (č. 99). Zapálenie ďalších sviec je pripomienkou etáp dejín spásy a je predpoveďou zhora prichádzajúceho „Vychádzajúceho Slnka” (porov. Lk 1, 78) nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Svetlom sveta. Spomínaný zvyk je hodný zachovania i propagovania, lebo ako vysvetľujú nové Obrady požehnaní „Postupné zapálenie štyroch sviec umiestnených na adventnom venci symbolizuje približovanie sa narodenia Krista. Zelené vetvičky adventného venca sú symbolom nádeje na víťazstvo svetla nad temnotou, života nad smrťou”.
 

Adventné procesie sa konajú v niektorých regiónoch Talianska, ako aj v španielskej a latinsko-americkej tradícii. Ohlasujú blízke slávenie narodenia Spasiteľa a pripomínajú putovanie Márie i Jozefa „do Dávidovho mesta Betlehema [...], aby sa spolu s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave, dal zapísať (Lk 2, 4 - 5).
 

Tradícia stavania jasličiek v rodinnom dome je ešte málo známa v poľských rodinách, ale je hodná propagovania. Treba do ich prípravy zaangažovať deti a ostatných domácich, zapojiť ich do mystéria modlitby a čítania Svätého písma (č. 101). Nové Obrady požehnaní obsahujú špeciálny rítus požehnania jasličiek, ktoré majú v rodinných domoch byť znakom prítomnosti Krista Pána i znakom Božej lásky. Otvor naše srdcia - uvádza modlitba - aby sme dokázali prijímať Ježiša s radosťou, konať vždy to, čo nám on prikazuje, a vidieť ho vo všetkých, ktorí potrebujú našu lásku.
 

Tradícia ľudovej zbožnosti pozná pobožnosť „zimný čas”. Hoci je známa na severnej pologuli, v našej vlasti sa nepraktizuje. Je spojená so slávením zmien ročných období, a prežívať ju treba ako čas modlitby i úvahy nad významom ľudskej práce. V tomto období sa má zdôrazňovať, že práca je podielom na stvoriteľskom diele Boha, že je prejavom sebarealizácie ľudskej osoby i služby pre dobro spoločnosti, ako aj realizácie Božej ekonómie Spásy.
 

Duchovný rozmer adventu
Zvláštne miesto zbožnosti v období adventu zaujíma Matka nášho Pána. Prejavom toho je Novéna pred slávnosťou Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, ktorá sa slávi v celej Cirkvi, popri tom sa 12. decembra na latinsko-americkom kontinente slávi sviatok Božej Matky z Guadalupe, spojený s mnohými ľudovými tradíciami. Máriu ako žiarivú hviezdu zvestujúcu Krista Spasiteľa predstavujú v Amerike (por. č. 102).
 

Pozorovanie prežívania Adventu v súčasnom období môže vzbudzovať presvedčenie o všemocnom komercionalizme a konzumnom postoji, čo potvrdzujú reklamy i čisto obchodný postoj supermarketov. Naproti tomu ľudová zbožnosť poukazuje na radostnú jednoduchosť, postoj solidarity s chudobnými ľuďmi, na dôstojnosť, na úctu k ľudskému životu od momentu počatia. Motívom takéhoto postoja je príchod Božieho Syna, ktorý zachraňuje svoj ľud, preto máme ten čas prežiť v duchu obrátenia a bedlivého očakávania jeho druhého príchodu.
 

Tradície ľudovej zbožnosti našej vlasti, ako sú každodenné roráty, adventné duchovné obnovy, sú veľmi užitočné v nábožnom prežívaní Adventu i rozchod s konzumným chápaním sviatkov Narodenia Pána (porov. č. 105).
 

Konečným výsledkom dobre prežitého Adventného obdobia má byť sviatosť zmierenia a v deň Narodenia Pána stretnutie s ním v Eucharistii.
 
Pripravil Daniel Dian