Z Vašich listov

8.12.2008

Po dvadsiatich rokoch chcem svedčiť o pomoci našej nebeskej Matky Panny Márie a o svojom obrátení: V r. 1988 sa mi narodil prvý vnuk. Moja dcéra chodila do prvého ročníka zdravotnej školy, mala pätnásť rokov. Ja som bola zamestnaná a bola som veľká karieristka, chcela som v živote niečo dokázať. A naraz toto! Sklamanie, zúfalstvo. Trápilo ma, čo povedia ľudia, ako bude reagovať rodina? Čo ďalej, ako situáciu riešiť…?
 

O tehotenstve mojej dcéry som sa dozvedela 23. februára, keď bola dcéra už v šiestom mesiaci. Dorastenecký gynekológ mi chcel pomôcť tým, že umelo vyvolá pôrod… S tým som však za nijakú cenu nesúhlasila. Mala som veľmi dobrú kolegyňu, a aj ona chcela pomôcť: Má príbuznú v Košiciach, nemôže mať deti… To som tiež nepokladala za správne. Čo teda robiť? Manžel na mňa a na dcéru zanevrel a so situáciou nechcel mať nič spoločné, takže na rozhodnutie som bola sama. Zrazu predčasne 23. marca sa narodil môj vnúčik Romanko.
 

Rozhodla som sa ísť namiesto dcéry na materskú dovolenku, aby mohla dokončiť školu. Keď mal Romanko tri mesiace, dozvedeli sme sa, že je zdravotne postihnutý a nikdy nebude chodiť. Nemal vyvinuté šľachy ani svalstvo. Moje zúfalstvo a beznádej boli nesmierne. Manžel bol komunista a ja som v tom čase nepoznala inú modlitbu ako Otče náš a Zdravas. Pri týchto modlitbách som preplakala celé dni a noci.
 

Lekár v Zdravotnom stredisku pre nedonosené deti mi povedal, že nám pomôže iba zázrak. Vyhráme, ak chlapček začne loziť. Chodili sme na rehabilitáciu a usilovne som s Romankom cvičila. Trvalo to osem mesiacov, kým začal loziť. Lekár mi vtedy povedal že si zaslúžim Nobelovu cenu, lebo je to len mojím pričinením. Moja radosť a pýcha nemala hraníc. Všade som sa chválila. Nepoďakovala som sa Bohu za ten zázrak uzdravenia môjho vnuka. Bola som pyšná na to, čo som dokázala. Iba ja!!!
 

V r. 1995 som len zo zvedavosti išla so svojou kolegyňou na mariánsku púť, a tam som vnútorne pochopila, že sa musím zmeniť. Ako som už spomenula, vedela som sa modliť len Otče náš a Zdravas. V ten deň som vnútorne pochopila, že niečo sa vo mne musí zmeniť. Naučila som sa modliť ruženec, dala som si na poriadok dušu a denne som prijímala Eucharistiu. V tom čase som mala štyridsať rokov.
 

Keď mal Roman osem rokov, bol u mňa na návšteve. V tú noc, keď u nás spal, som vo svojom srdci mocne pocítila a prežila niečo mimoriadne, dotyk nebies, pričom som jasne pochopila, že nie ja som vyliečila Romanka, ale že tú milosť uzdravenia mu u nebeského Otca vyprosila Panna Mária.
 

Od toho dňa som sa obrátila vo svojom vnútri. Zasvätila som sa nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a cez ňu som sa vrhla do náruče nášho nebeského Otca. Dotyk nebies som pocítila ešte veľakrát, aby sa ešte väčšmi upevnila moja viera.
 

Roman má dvadsať rokov a jeho uzdravenie potvrdil lekár. Vaša stála čitateľka a sestra v Kristovi Ľudmila Plné meno a adresu autorky listu máme v redakcii.  


Pridané do rubriky z Vašich listov | Článok vyšiel v časopise Blumentál číslo 12 v roku 2008. Internetové vydanie časopisu Blumentál pre Vás pripravuje spevácky zbor.