Blumentál
Traja králi - slávnosť klaňania

Svätí pútnici z východu mali už za sebou niekoľko sto kilometrovú púť, ktorá viedla aj nehostinnou a neobývanou krajinou, keď vysvetľovali v Jeruzaleme dôvod svojho putovania: Prišli sme sa pokloniť novonarodenému Kráľovi. Ako mimoriadne vznešená a významná v ich očiach to musela byť osobnosť, keď vynaložili toľké úsilie len s jediným cieľom: pokloniť sa! Ešte skôr, ako Pán hovoril o tých, ktorí prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve (Lk 13, 29), prišli jeho pokorní ctiteľa z pohanských národov, aby zvláštnym, no veľmi účinným spôsobom - klaňaním sa - „evanjelizovali” nielen svojich súčasníkov, ale celé nasledujúce generácie. Hoci nevideli ani jeden z jeho zázrakov a nepočuli ani jedno z jeho slov, a hoci v matkinom lone našli len bezmocné batoľa, keď vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu (Mt 2, 11). Prišli sa pokloniť… Padli na kolená a klaňali sa…

Tým nás vlastne veľmi zahanbujú. Nás, ktorí sme toľko videli a toľko počuli to, čo nevidelo a nepočulo mnoho prorokov. Práve Slávnosť Zjavenia Pána nám názorne stavia pred oči dôkazy, ktoré v nás majú vyvolať úžas a úctu a majú aj nás priviesť k tomu, aby sme sa aj my v pokore skláňali pred Betlehemským dieťaťom. Predpokladom však je, že nielen pripúšťame a uznávame existenciu toho, čo nás presahuje a uvádza do úžasu, ale že ich postoj je pre nás znamením a dôkazom veľkosti toho, ktorý prišiel ako bezbranné dieťa a koho si ctíme a milujeme.

To stretnutie mudrcov s Ježišom nie je plodom nejakej náhody, je to div Božej lásky. Vyžadovalo si totiž obdivuhodnú zhodu času i priestoru v podmienkach, ktoré si dnes nevieme ani predstaviť. Boli to časy, keď sa informácie šírili rýchlosťou putovania karaván, keď rýchlosť maratónskeho bežca bola niečím celkom výnimočným. Slávnosť Zjavenia Pána nám v predstihu stavia pred oči ďalšie dôkazy o výnimočnosti novonarodeného Kráľa, a upriamuje našu pozornosť na Pánov Krst pri rieke Jordáne. Vtedy sa po prvýkrát verejne predstavila Najsvätejšia Trojica, aby potvrdila jeho božstvo: Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. V tom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie (Mt 3, 16 - 17). A je ešte aj tretia anticipovaná scéna: svadba v galilejskej Káne, kde sa celá zhromaždená spoločnosť, predovšetkým však jeho učeníci, mohli presvedčiť o Ježišovej ozajstnej božskej moci ešte predtým, ako urobil iné znamenie svojej moci. No nad všetky tieto i nasledujúce dôkazy Ježišovej božskej moci a veleby však do popredia vystupujú najväčšie znamenia - Ježišovo vtelenie a zmŕtvychvstanie.

Dnes sme však neraz svedkami celkom opačných tendencií. Prejavy toho, čo nás presahuje, čo by v nás malo prebúdzať úžas, pokoru a vyvolávať v nás úctu, sa stali priam nežiaduce, a ešte skôr, ako by sme sa nad nimi zamysleli, rázne ich odmietame a potláčame. Dnes človek nepokladá za česť, že môže Bohu vzdávať úctu, je mu zaťažko pred Pánom pokľaknúť na kolená, ktoré zrejme trpia ťažkou artrózou pýchy. Pritom mu však vôbec nevadí, že sa musí hrbiť pred modlami, ktorým sa doslova upísal, ktoré si pestuje a ctí, hoci ho nemilosrdne zotročujú.
Niektorí novodobí vykladači Písma sa nám usilujú nahovoriť, že v Ježišovom živote nebolo nič zázračné a udivujúce, že bol obyčajným človekom. Je nepochopiteľné, akým spôsobom sa usilujú systematicky degradovať Ježiša Krista na obyčajného človeka, a že nie je veľa tých, ktorí zdvíhajú svoj hlas na obranu viery. Ak sa zmierime s takouto formou „odbožšťovania” náboženstva, potom vlastne dávame za pravdu propagandistom ateizmu.

Mohlo by sa zdať, že človek musí mať najskôr solídne náboženské vedomosti a že až potom sa v ňom zrodí úcta k Najvyššej bytosti - k Bohu. Skutočnosť je však iná: bez náležitej úcty k Bohu nemôžeme o ňom prijímať potrebné vedomosti. Ježišove slová počúvali rovnako jeho učeníci ako aj farizeji. Aj oni počuli Ježišove slová, no výsledok bol odlišný, pretože farizeji neprechovávali k Ježišovi úctu. Po desaťročiach ateizácie a po odbúravaní verejných prejavov úcty v súčasnom svete je výsledok taký, že veriacim chýbajú aj tie najzákladnejšie vedomosti, ktorých predpokladom je práve záujem a hlboká úcta. Boha poznávame na kolenách. Príkladom sú aj traja mudrci. Ich príchodom do Jeruzalema sa dostala na verejnosť správa o narodení židovského Kráľa. No ani vtedajšej kňazskej „elite” nestálo toto Dieťa za to, aby sa mu prišli pokloniť, aby sa o oň zaujímali. Záujem prejavil len kráľ Herodes, ale to bol záujem celkom iný.

Ako múdro sa správali traja mudrci, keď padli na kolená a klaňali sa Dieťaťu. Vieme si vôbec predstaviť, že keď vstúpili do domu a uvideli dieťa s matkou, boli by sa jednoducho posadili a rozprávali medzi sebou o ceste, ktorú podstúpili a dieťaťu nevenovali pozornosť, ako to robievame neraz my, veriaci, keď vojdeme do chrámu. A traja vzdelanci ešte vôbec netušili, aký veľký dar nám toto Dieťa zanechá: Samého seba v Eucharistii. Ak nás do chrámu nepriťahuje predovšetkým úcta a túžba stretnúť sa s Pánom, pokloniť sa Bohu, ktorý nás tam čaká, nepomôžu nám vedomosti, ale musíme vymýšľať rozličné aktivity ako náhradu, aby sme do chrámov pritiahli ľudí, potom sa stredom pozornosti stanú tieto aktivity, nie Boh. Slávnosť Troch kráľov nás pobáda zamyslieť sa nad touto skutočnosťou a spytovať si svedomie, či nám zvláštna a osobná prítomnosť Božieho Syna v Eucharistii natoľko zovšednela, že ju takmer neberieme do úvahy. Nedávno Světlo uverejnilo prípad konvertitu, ktorý sa obrátil, keď videl, ako si mladý kňaz zbožne kľaká prechádzajúc okolo svätostánku. Bol to kňaz, ktorý hlásal Krista svojím vierohodným správaním sa v Ježišovej prítomnosti. Evanjelizoval ako traja králi, klaňaním sa. Vzdanie vonkajšej úcty Bohu nie je nijaká predpísaná etiketa, mala by to byť naša prirodzená odpoveď: svojím postojom, držaním tela a vonkajšími úkonmi spontánne vyjadrovať to, čo cítime vo svojom srdci k Najvyššiemu. Ak nebudeme svedčiť svojou úctou, márne bude naše hlásanie. A ešte niečo: úcta k Bohu je základom úcty k človeku. Príkladov je veľa. Spomeňme len dva: Jána Pavla II. a matku Terezu.
Zo Světla 1/2008 vybrala a preložila X.D.