Farská knižnica informuje

1.6.2009 Monika Šandorová

Medzi poslednými knižnými novinkami,

ktoré pribudli do našej farskej knižnice je aj útla, nenápadná publikácia autorky Márie Luisi Dagninovej: Svätá Bakhita úsmev slobody (vydavateľstvo Familiaris, Pezinok 2008, 97 s.), ktorú preložila Mgr. Alena Letzová.

 

Je to životopisná črta sudánskej černošskej otrokyne, jej dobrodružná, ale aj strastiplná cesta z afrického kontinentu do európskeho prostredia, z reálneho a realizovaného otroctva na slobodu Božieho dieťaťa, z animizmu k naplno prijatému kresťanstvu.

 

Narodila sa pravdepodobne v roku 1869 v srdci Afriky v Sudáne na okraji Darfúru. Meno Bakhita dostala od únoscov, priekupníkov otrokov, ktorí ju ako malé, asi sedemročné, dievča uniesli a po dlhom a namáhavom putovaní predali na trhu otrokov. Dostala sa do skupiny otrokov, ktorí putovali spolu ešte niekoľko dní. V jednej chvíli sa jej podarilo utiecť, ale po pár dňoch sa opäť dostala do otroctva. Nádej, že sa uvidí so svojou rodinou bola nulová. Niekoľko ráz ju predali, bola otrokyňou, slúžkou, bez akýchkoľvek práv, viac bitá ako sýta. Všetky podrobnosti z tohto krutého obdobia jej života sa dozvedáme priamo od nej, keď si spomína na svoj život a rozpráva ho svojim spolusestrám. Piatym a posledným predajom sa dostala do rodiny talianskeho vicekonzula v Sudáne. Po desiatich rokoch otroctva si Bakhita prvý raz mohla obliecť šaty. Nastalo pokojnejšie obdobie v jej živote. Po dvoch rokoch sa vicekonzul vrátil do Talianska a spolu s ním aj Bakhita. Asi mesiac po príchode ju daroval svojmu priateľovi, ktorému sa mala starať o malú dcérku Mimminu. Obe si na seba rýchlo zvykli a všetci boli veľmi spokojní

s novou au-pair. Keďže to bola katolícka rodina,

v primeranom čase sa obe dievčatá zúčastňovali na

vyučovaní náboženstva v komunite sestier kanosiánok. Tam sa pred Bakhitou otvoril nový duchovný vnútorný svet, do objavovania ktorého sa veľmi usilovne pustila. Nasávala pravdy viery. Po deviatich mesiacoch sa matka Mimminy rozhodla odísť do Benátok a trvala na tom, aby aj Bakhita, ako jej otrokyňa a majetok, išla bezpodmienečne s ňou, ale Bakhita spoznajúc dimenzie slobody Božieho dieťaťa dala prednosť životu so sestrami. Začal sa boj o Bakhitu. Majiteľka hnala situáciu až do krajnosti súdu, ale ten dal za pravdu Bakhite, ktorá bojovala Božou silou za právo byť jeho. Súd vyhovel Bakhite a ona mohla dokončiť katechumenát a 9. januára 1890 prijať sviatosť krstu ako Jozefína Margaréta Bakhita. V komunite ostala ďalšie štyri roky, počas ktorých čoraz jasnejšie počula Boží hlas, ktorý ju pozýval úplne sa zasvätiť. A tak 8. decembra 1896 Bakhita zložila rehoľné sľuby v Inštitúte dcér milosrdnej lásky vo Verone. Bola veľmi šťastnou sestrou, ochotne vykonávala svoje povinnosti v kuchyni, v sakristii, na vrátnici, všade, kam ju poslali, pracovala verne a vytrvalo s misionárskym nadšením. Mala mimoriadne dary Svätého Ducha povzbudiť sklesnutých, posilniť slabých, potešiť zarmútených. Všade, kde prišla, priniesla pokoj. Ku koncu života jej ubúdali sily, ale usilovala sa vytrvať v modlitbe a v adorácii. Zomrela 8. februára 1947 v povesti svätosti, ktorú oficiálne potvrdila Cirkev jej blahorečením v roku 1992 a svätorečením v roku 2000. Jej životopis dopĺňajú jej výroky, jednoduché citáty, svedectvá spolusestier a ľudí, ktorí ju poznali.

 

Je to naozaj dobrodružné čítanie, ktoré svedčí o stálej prítomnosti Ducha Svätého v našich životoch, o premene nemožného na realitu, o Božích nevyspytateľných zámeroch s dušami, ktoré ho

naplno hľadajú. Monika Šandorová


Pridané do rubriky knižnica | Článok vyšiel v časopise Blumentál číslo 6 v roku 2009. Internetové vydanie časopisu Blumentál pre Vás pripravuje spevácky zbor.