Blumentál
Manželstvo a celibát očami svätého Pavla

Máj je mesiac úcty k Panne Márii. V nej sa tajomne spája manželstvo a panenstvo. Zároveň

je máj časom lásky. Láska je základom vzťahu muža a ženy smerujúcich do manželstva, ale aj slobodného rozhodnutia slúžiť bezvýhradne Pánovi. Arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sa v 9. časti Lectio divina zameriava na obe tieto povolania cez optiku svätého Pavla. Model manželstva muža a ženy je v Novom zákone jedinečný a výlučný. Je slobodným rozhodnutím lásky, keď dvaja utvárajú medzi sebou najintímnejší ľudský zväzok, z ktorého sa

rodí nový život.

Písmo vníma manželstvo od začiatku ako

Boží zámer, v ktorom rozdielnosť oboch partnerov obohacuje. Celibát a zasvätené panenstvo je charizma darovaná pre dobro komunity, odpoveď na ponuku lásky. Takéto absolútne rozhodnutie pre osobu Ježiša môže človek urobiť len na základe mimoriadnej Božej milosti.

Láska je túžba po Bohu, preto sa všetci mýlime, keď si myslíme, že budeme šťastní, len ak stretneme toho jediného, pravého človeka, s ktorým spojíme svoj osud, alebo že sme nešťastní v manželstve či opustení vo svojej samote, pretože sme toho pravého nestretli. Svätý Augustín to krátko a výstižne vyznal Bohu: … lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe. Naše šťastie je v nás, tak ako Kristus je v nás, a záleží len na nás, či ho tam vieme objaviť. Či je naše srdce z kameňa, alebo dokážeme poprosiť o otvorenie očí a uší. Pán Boh pred nami totiž nič neskrýva, všetko máme pred očami ako na dlani. Chce k nám hovoriť, stačí len „vyladiť príjem”. Nehovorme „zajtra”, keď mi vyrastú deti, keď budem mať menej roboty a starostí, keď budem mať viac rokov, keď budem na dôchodku. Rozhodnime sa pre neho teraz, aj keď možno nemáme nejaký jasný pokyn. Každá obyčajná

chvíľa je pre Boha „dnes” a „teraz”.

Očakávajme, že Boh k nám prehovorí cez Písmo,

udalosti, cez ľudí, cez stvorenia. Náš Boh chce s nami komunikovať, sme mu otvorení? Otvorenosť a pohotovosť počúvať a poslúchať, chráni naše srdce pred zatvrdnutím. Boh má s každým z nás svoj plán a chce ho aj uskutočniť, len mu v tom často bránime.

Každý človek smeruje k Bohu, či si to uvedomuje alebo nie. Uňho je aj naša konečná stanica. Len cesty sú rôzne. Naše túžby po Bohu často narazia na prekážky, ktoré ich vychýlia z priameho smeru a zavedú na bludné cesty pýchy, túžby po majetku, pôžitkoch, alebo rezignácie a pasivity. Väčšina ľudí si to dlho neuvedomuje a zbadajú sa, až keď strácajú zmysel života, cítia sa vyprázdnení, nič ich už nebaví, lebo už všetko kam siaha ich fantázia skúsili a prežili, alebo sa dostali na okraj spoločnosti a nevedia, ako ďalej. Sú však aj ľudia, ktorí majú také otvorené a živé srdce, že počujú Boží hlas, Božie volanie a pozvanie do zasväteného života. Ak sa rozhodnú pre toto „dobrodružstvo ducha”, berú na seba zodpovednosť kráčať za Ježišom, hlásať jeho radostnú zvesť konečného víťazstva nad hriechom niekedy aj za cenu pozemského utrpenia. Pôsobenie duchovnosti je podmienené odriekaním. Týmto ľuďom

bola daná možnosť výberu: splniť

Boží príkaz plodiť a množiť sa, t. j. kráčať smerom k Bohu vo dvojici spojení láskou, alebo obetovať túto svoju schopnosť a žiť spojení láskou s Bohom už tu na zemi. Keď im Boh dal na výber, určite im obidve cesty najprv ukázal. A keď sa rozhodli pre Boha na prvom mieste, zbytočne sa namáhame to pochopiť. Je to také isté tajomstvo, ako tajomstvo lásky dvoch ľudí, ktoré môžu precítiť len oni sami. Lásku a milosť možno len prežiť, zakúsiť, ale nie vysvetliť.

Všetci sme povolaní do služby. Jedni zveľaďovať zem, ktorá nám bola darovaná a spolupracovať s Bohom na jeho stvoriteľskom diele, ktoré stále trvá. Muž, žena a Boh spolupracujú na vzniku nového človeka. Kňazi a rehoľníci sú povolaní viesť, pomáhať, ukazovať cestu, udržiavať spojenie s Bohom, dvíhať a povzbudzovať, žehnať a posväcovať. Otec kardinál Korec sa takto vyjadril o kňazoch: Tí, čo patria Bohu, hľadia na život z väčšej výšky a z odstupu vidia a chápu viac. Keď sa modlia a rozjímajú, sú istejší, že kráčajú správnym smerom. A ich mlčanie v priebehu dňa je výrečnejšie než slová - sú spojení s Bohom. Celibát je len vonkajší prejav vnútorného prežívania. Kňaz sa má podobať Kristovi, kňaz je druhý Kristus. Kňaz je podobný večnému svetlu pred svätostánkom, ktoré je poverený strážiť a udržiavať, aby nám svietilo na cestu k Bohu. Je ako horiaca svieca, o ktorej básnik Milan Rúfus napísal:

… túžime, hľadáme, tu bázlivo, tu smelo a svieca za plameň, ponúka svoje telo.”

Láska je túžba po Bohu, ktorú len Boh môže uspokojiť. Táňa Hrašková