Blumentál
Naša univerzita

V predchádzajúcich číslach sme sa zastavili pri sláveniach jednotlivých období liturgického
roka. Začali sme Adventným, pokračovali Vianočným, Pôstnym a Veľkonočným obdobím. Po slávnosti Zoslania Ducha Svätého, v čase po Sviatku Najsvätejšej Trojice, Najsvätejšieho tela a krvi Pána, ako aj sviatku Božského Srdca sa nachádzame v čase, ktorý sa nazýva Cezročným obdobím. Aj spomenuté sviatky sú súčasťou Cezročného obdobia. Viacerí čitatelia sa obrátili na mňa s otázkou, aby som bližšie priblížil tieto obdobia liturgického roka

a vysvetlil, v čom je rozdiel v ich slávení.

Slávenie Cezročného obdobia
Ježiš Kristus je hlavný liturg Cirkvi. Jeho obeta kríža je jedinou obetou Nového zákona, a tá sa neustále sprítomňuje na oltároch celej Cirkvi a vzhľadom na čas sa naozaj neustále slávi na jednotlivých kontinentoch. Tak ako delíme čas v roku na jednotlivé obdobia: jar, leto, jeseň a zimu, aj v cirkevnom - liturgickom - roku delíme čas roka na päť období, ako sú uvedené vyššie. Aby sme teda naplno mohli pochopiť liturgické slávenia, potrebujeme si uvedomiť, že základom je slávenie Eucharistie, samozrejme východiskovým bodom je slávenie Veľkonočnej nedele a od nej sa odvíjajúcej každej nedele v roku, lebo nedeľa je Veľkou nocou týždňa. Ján Pavol II. v dokumente Dies Domini - Deň Pána, ako sa nazývala nedeľa už od apoštolských čias - píše, že tento deň mal v dejinách Cirkvi vždy privilegovanú vážnosť pre svoju úzku súvislosť so samým jadrom kresťanského tajomstva. Nedeľa totiž v týždennom rytme času pripomína deň Kristovho vzkriesenia. Je to Veľká noc týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a nad smrťou, zavŕšenie prvého stvorenia a začiatok „nového stvorenia” (porov. 2Kor 5, 17). Je to deň úctivej a vďačnej spomienky na prvý deň sveta a súčasne predobraz „posledného dňa” očakávaného v činnej nádeji, keď Kristus príde v sláve (porov. Sk 1, 11; 1Sol 4, 13 - 17) a „urobí všetko nové” (porov. Zj 21, 5). Preto nedeľa ostáva v liturgii dňom, ktorý je centrom duchovného života a nedeľou všetkých nedieľ je Veľká noc. Nedeľa je dňom Ježiša Krista a Cirkvi. Je dňom Kristovho zmŕtvychvstania, pričom Cirkev sa zrodila na Turíce v deň zavŕšenia zvláštneho účinkovania Krista, ktorý v tento deň splnil prisľúbenie: Pošlem vám Utešiteľa, Ducha Svätého… Preto Ján Pavol II. právom v spomínanom dokumente píše: „Na nedeľu sa preto dobre hodí zvolanie žalmistu: Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho (Ž 118, 24). Táto výzva na radosť, ktorú si osvojila veľkonočná liturgia, nesie znak obdivu, ktorým boli preniknuté ženy prítomné po ukrižovaní Ježiša Krista, keď v prvý deň týždňa skoro ráno (Mk 16, 2) prišli k hrobu a našli ho prázdny. Je to zároveň aj výzva, aby sa do určitej miery zopakoval zážitok dvoch emauzských učeníkov, ktorí cítili, že im horelo srdce, keď sa k nim pripojil cestou sám Vzkriesený, vysvetľoval im Písma a dal sa im spoznať pri lámaní chleba (porov. Lk 24, 32.35). Je to akoby ozvena najprv váhavej a potom nadšenej radosti, ktorú pocítili apoštoli navečer toho istého dňa, keď ich navštívil vzkriesený Ježiš a prijali od neho dar pokoja a Svätého Ducha (porov. Jn 20, 19 - 23). Ak sa teda niekto pýta, prečo nedeľa a slávenie Eucharistie, odpoveď je už daná - Ježiš a stretnutie s ním, Cirkev a spoločenstvo s ňou a v nej, malá rodina vo veľkej rodine, posilnenie a utuženie vzťahov, najmä vzťahu lásky. A tak si potrebujeme uvedomiť skutočnosť nedele ako výnimočného dňa. Nedeľa tak vstupuje do nášho života ako jedinečný fenomén nášho života. V jednotlivé nedele si pripomíname nielen minulosť dejín našej spásy, ale predovšetkým stálu aktuálnosť Božieho plánu spásy až do konca čias. Preto sa v slávení Eucharistie nehovorí „vezmite a jedzte z neho všetci, toto je pripomienka mojej smrti a zmŕtvychvstania”, ale vezmite a jedzte z neho všetci toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… A tu jasne vidíme, že je to stále aktuálny čas, nie minulý a nie budúci, ale čas „teraz a tu”. Preto my napriek úcte k iným kresťanským denomináciám okrem Pravoslávnej cirkvi, ktorá má tú istú vieru v Eucharistiu ako my, nemôžeme mať účasť na ich slávení Pamiatky Pánovej večere, pretože v ich chápaní je to spomienka na večeru Pána. A tak katolík nezadosťučiní povinnosti

v nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši, ak sa zúčastní na ekumenickej
pobožnosti (nijako nemožno hovoriť o ekumenickej omši, ako sme to v masmédiách počuli napríklad v súvislosti s inauguráciou prezidenta pozn. red.). Už z názvu vidieť, že ide o pobožnosť, teda o niečo také, ako sú naše tradičné litánie, alebo kajúce pobožnosti či pobožnosť krížovej cesty. Ani tieto nenahrádzajú už spomenutú povinnosť aktívnej účasti na Eucharistii v nedeľu, ba ani počúvanie priameho prenosu prostredníctvom rozhlasu či televízie, lebo tam nemáme aktuálnu prítomnosť, a slávenie Eucharistie si vyžaduje aktuálnu a činnú prítomnosť v nedeľu a vo sviatok na jej slávení. Toto je veľmi silná výzva pre všetkých pokrstených v Katolíckej cirkvi. Preto Cirkev môže a zaväzuje iba tých, ktorí patria do jej spoločenstva, a tých, čo do jej spoločenstva nepatria, nezaväzuje a nemôže zaväzovať. Tu je odpoveď na otázku, prečo evanjelici nemusia mať účasť na nedeľných bohoslužbách. Tam platí disciplína ich cirkvi. Ján Pavol II. nám všetkým hovorí: „Ježišovo vzkriesenie je prvotná skutočnosť, o ktorú sa opiera kresťanská viera (porov. 1Kor 15, 14). Je to obdivuhodná skutočnosť, dokonale ponorená vo svetle viery, ale aj historicky potvrdená tými, ktorí mali privilégium vidieť vzkrieseného Pána. Je to obdivuhodná udalosť, ktorá nielenže v ľudských dejinách vyniká svojou absolútnou jedinečnosťou, ale sa aj nachádza v strede tajomstva času. Kristus je totiž Pán času i večnosti, ako to uvádza pôsobivá liturgia veľkonočnej vigílie v obrade prípravy veľkonočnej sviece. Preto Cirkev tým, že si deň Kristovho vzkriesenia pripomína nielen raz v roku, ale každú nedeľu, chce ukázať každej generácii, čo tvorí základ dejín, s ktorým súvisí tajomstvo počiatku i tajomstvo konečného osudu sveta. Právom sa môže povedať, ako to naznačuje homília istého autora zo IV. storočia, že „deň Pána” je „pánom dní”. Tí, čo prijali milosť viery vo vzkrieseného Pána, musia postrehnúť význam tohto dňa v týždni s chvejivým dojatím, ktoré pohlo svätého Hieronyma povedať: „Nedeľa je deň vzkriesenia, deň kresťanov, je to náš deň, prvotný sviatok”, ustanovený nielen na členenie následnosti času, ale aj na vyjadrenie jeho hlbokého zmyslu. A tak iba ten, kto toto vie pochopiť, pochopí nedeľu ako Deň Pána, pochopí aj štruktúru liturgických slávení a spiritualitu slávení nedele a jednotlivých

období. Daniel Dian