Blumentál
… aby sa na meno Ježiš…

… aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno (Flp 2, 10).
V liturgickom kalendári máme na tretí januárový deň zaradenú nepovinnú spomienku Najsvätejšieho mena Ježiš. Je to príležitosť i výzva, aby sme sa zamysleli nad svojím osobným vzťahom k nášmu Spasiteľovi v každodennom živote. A tiež na to, aby sme ho odprosovali a prinášali náhradu za zneucťovanie jeho mena, ktoré sa mu dostáva od ľudí.

V Desatore Božích prikázaní je na druhom mieste príkaz Nevezmeš Božie meno nadarmo. Katechizmus Katolíckej Cirkvi nám to vysvetľuje bližšie: Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pánovo meno je sväté (KKC 2161). Druhé prikázanie zakazuje akékoľvek nevhodné použitie Božieho mena. Rúhanie spočíva v používaní Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a svätých urážlivým spôsobom (KKC 2162).

Je pozoruhodné, že aj posolstvo zjavení vo francúzskom La Salette (v 19. storočí) sa týkalo osobitne úcty k Božiemu menu. Panna Mária vtedy plačúc napomínala ľudí, aby prestali urážať Boha rúhaním a znesväcovaním nedele. Inak na seba pritiahnu ťažké pohromy.

Z čoho vychádza úcta k Božiemu menu? Meno sa používa na označenie osoby. Stotožňuje sa s tým, koho označuje. Tak aj rôzne Božie mená, ktorými pomenúvame Božiu bytosť, majú pre nás nesmiernu cenu a zasluhujú si úctu a lásku práve tak, ako prechovávame úctu a lásku k samému Bohu. Druhé Božie prikázanie nás učí, že i sám Boh si želá, aby sme mali v bázni sväté mená, ktorými sa nám predstavil, aby sme ho nimi mohli oslovovať a prihovárať sa mu.

Jadrom tohto prikázania je úcta a láska k Božiemu menu. Úcta k Božiemu menu je výrazom našej lásky k nemu. Drahé sú nám aj mená Panny Márie a svätých. Podobne aj názvy posvätných vecí a predmetov. Z Druhého Božieho prikázania vyplývajú nasledujúce hlavné povinnosti: nábožne vzývať Božie meno, úctivo ho vyslovovať, sľub a prísahu dodržať.

Aký je rozdiel medzi sľubom a prísahou? Sľub je dobrovoľné zaviazanie sa Bohu urobiť niečo dobré. Berieme pritom Božie meno za svedka. Poznáme jednoduchý (súkromný) a verejný (slávnostný) sľub. Čo sme Pánu Bohu sľúbili, už nám nepatrí, preto sľub musíme dodržať. Nesplnenie sľubu je svätokrádež. Skôr, ako chceme urobiť nejaký sľub Bohu, treba sa poradiť so spovedníkom.

Prísaha je vzývanie Božieho mena ako svedectva pravdy. Prisahať je dovolené len na pravdivú a dobrú vec a vtedy, keď to vyžaduje Cirkev, alebo iná vážna okolnosť (manželská prísaha, lekárska, vojenská, na súde a pod.). Nikdy neprisahajme zbytočne. Ak hovoríme pravdu, budú nám ľudia veriť aj bez prísahy. Znesvätením Božieho mena je zbytočne a neúctivo ho vyslovovať alebo ho nevhodne vzývať na zlé. Preklínať znamená žičiť niekomu od Boha nešťastie alebo nejaké zlo (podľa: ThDr. Pavol Janáč, PhD., Malý katolícky katechizmus, SSV Trnava 2003, s. 92 - 93).

Aj v civilnom zákone sa stretáme s pojmom poškodenie dobrého mena. Je to trestné, lebo každý človek má právo na dôstojný život v spoločnosti. Ak uraziť človeka je trestuhodné, o čo viac je takým urazenie Boha? Je veľmi smutné a aj pohoršlivé, keď človek veriaci v Krista ľahkovážne, v údive, netrpezlivosti alebo v hneve vyslovuje meno Ježiš, Boh, Mária či iné mená svätých. Stretávam sa s tým v pastoračnej praxi, dokonca aj priamo v kostoloch. Je to alarmujúce negatívne svedectvo nášho vzťahu k Bohu, za ktoré sa budeme zodpovedať.

Nikto z nás sa necíti dobre, keď je urážaný, keď niekto znevažuje jeho meno. A určite to v duši bolí ešte viac, ak to robí náš dobrý známy alebo dokonca niekto z príbuzných.

Ježiš Kristus, Boží syn, náš Vykupiteľ, prijal nás - ľudí - za svojich bratov a sestry! Všetci teda patríme do jeho rodiny. Vydal seba samého za nás, aby nám zaistil večné šťastie v jeho kráľovstve. Osobitne silným spôsobom všetci, ktorí sme boli pokrstení. Aj toto je dôvod, aby sme ho nielen neurážali, ale aby sme si ho nadovšetko vážili, ctili a ďakovali mu.
S. Lieskovský