Blumentál
Naša farská univerzita

Medzi najstaršie mariánske sviatky patria tie, ktoré sú dnes označované ako sviatky Pána.

Okrem sviatkov, ktoré slávime v bezprostrednej blízkosti Slávnosti Narodenia Pána, sú to aj Hromnice a Zvestovanie, lebo Panna Mária má na nich aktívnu účasť. Je známe, že prvého januára sa slávi slávnosť Panny Márie Bohorodičky. Tento sviatok Cirkev slávi vlastne až od úpravy kalendára, teda od r. 1969, no už od 6. storočia môžeme sledovať, že prvý január v jednotlivých cirkevných obciach postupne nadobúdal mariánsky charakter.

A tu sa dostávame k objasneniu mariánskej úcty a jej opodstatnenosti v našom živote. Prof. Jozef Vrablec vo svojej sympatickej knižočke o Panne Márii Nemusím sa ja báť na úvod uvádza zdôvodnenia kardinála Jozefa Ratzingera, terajšieho pápeža Benedikta XVI., prečo je mariánska úcta v našich časoch nevyhnutná. Dovolím si z tejto knihy citovať. „Po prvé: „Mariánska úcta udržiava v nás pravú vieru v Ježiša Krista. Veď Cirkev vyhlásila dogmy o Panne Márii, aby priamo poslúžila viere v Krista. Najprv vyhlásila za dogmu jej božské materstvo a jej trvalé panenstvo. Potom po dlhšom dozrievaní proklamovala jej počatie bez dedičného hriechu a jej telesné vzatie do nebeskej blaženosti. Tieto dogmy obhajujú a berú do ochrany prapôvodnú vieru v Krista ako pravého Boha a pravého človeka. Tieto dogmy zabezpečujú náuku, že v Kristovi sú dve prirodzenosti v jedinej osobe. Uvedomme si, že:

Po prvé: Mária nie je cieľom našej viery, ale ona nás vedie ku Kristovi.

Po druhé: mariánska úcta zahŕňa správny vzťah medzi Bibliou a tradíciou. Štyri mariánske dogmy majú totiž základ v Písme,
ale sú iba klíčkom, ktorý rastie a prináša ovocie v živote tradície.

Po tretie: Mária vo svojej osobe životne a nerozlučiteľne spája Starý a Nový zákon. Ona je židovským dievčaťom a stala sa Matkou Mesiáša. V nej sa spája Izrael a kresťanstvo, synagóga a Cirkev. V mariánskej úcte prežívame jednotu celého Svätého písma.

Po štvrté: mariánska úcta zaručuje našej viere správnu koexistenciu rozumu a srdca. V našom náboženstve človek nie je iba rozum, ale rovnako človek nie je iba cit. Človek je jednota obidvoch týchto dimenzií. Hlava musí jasne uvažovať a srdce sa musí vedieť rozohniť. Mariánska úcta zaručuje našej viere túto plnú ľudskú dimenziu.

Po piate: vieme, že podľa koncilu Mária je symbolom, obrazom alebo modelom Cirkvi. Keď teda hľadíme na Cirkev v spojitosti s Máriou, zbavujeme sa zmužšteného obrazu Cirkvi, ktorý by ju chcel mať ako vykonávateľa spoločensko-politického programu. Ale v Márii, v jej podobe a v jej predobraze Cirkev znova objavuje svoju vlastnú tvár ako tvár Matky.

Po šieste: Mária bola ustanovená zároveň

za Pannu i Matku, a takto z nej ustavične žiari svetlo na to, čo Stvoriteľ zamýšľal
so ženou na všetky časy, teda i na naše. Ba lepšie povedané, práve na naše časy, keď, ako vieme, je ohrozená podstata ženskosti. Máriinou panenskosťou a jej materstvom dostáva sa mystérium ženy do veľmi vysokého určenia. Mária nebojácne ohlasuje Magnifikat, ale miluje aj tichý a skrytý život. Mária sa nebojí stáť pod krížom, v tichu svojho srdca však aj rada zvažuje, čo počula a skúsila. Mária ako stvorenie viery, odvahy a poslušnosti je príkladom nielen pre ženy dnešných čias, na ňu má hľadieť každý kresťan, žena i muž.” Toľko o potrebe mariánskej úcty v tomto období hovorí kardinál Jozef Ratzinger - Benedikt XVI.

Vzhľadom na aktuálnosť sviatku Bohorodičky Panny Márie teraz ponúkame nasledujúce riadky.

Je nám známe, že Cirkev na svojej dejinnej ceste prežívala rôzne obdobia svojho rastu a rozšírenia. V prvých dvoch storočiach hľadala predovšetkým spôsob ako prežiť v nepriazni sveta. Hľadanie pravého pochopenia jedinečnosti Ježiša Krista viedlo zároveň k tomu, aby teológovia a Cirkev upriamili pozornosť na Krista, čo je správne. Ale Mária sa nestala Božou Matkou až oficiálnym vyhlásením Cirkvi na sneme v Efeze v r. 431, ale vo chvíli počatia, tak ako Ježiš Kristus nebol Božím Synom, ktorý sa stal človekom až vyhlásením dogmy v Nicei v r. 325. Išlo vlastne len o potvrdenie a slávnostné vyhlásenie toho, čo Cirkev už predtým verila. Nemožno však spochybniť, že prví kresťania zvláštnou úctou zahŕňali Pannu Máriu ako Matku Spasiteľa.

Je pravda, že v prvých kázňach apoštolov, ktoré nám Sväté písmo zachovalo, sa o Panne Márii nehovorí. Svätý Pavol síce spomína, že Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy (Gal 4, 4), a v tomto výraze je zahrnutá vlastne celá náuka o Panne Márii, no podrobnejšie záznamy z prvých rokov kresťanstva nám o nej neostali. Je pravdepodobné, že Mária sa skromne utiahla do úzadia, modlila sa za Cirkev, kým apoštoli hlásali Krista a jeho vykupiteľské dielo. Ináč v prvom období kresťanstva, keď bol svet zaplavený pohanstvom, ktoré uctievalo aj rozličné ženské božstvá, mohlo hroziť nebezpečenstvo, že by výslovným pripomínaním mariánskeho kultu niektorí poslucháči pokladali aj Pannu Máriu za nejaké božstvo. No netrvalo dlho a mariánska úcta sa rozšírila v celej Cirkvi primerane tomu postaveniu, ktoré Panna Mária z Božej vôle v diele vykúpenia zaujíma. V prvých troch storočiach bola úcta k Márii najtesnejšie spojená s úctou ku Kristovi. Už od 4. storočia sa však objavujú formy samostatnej mariánskej úcty. Hymny Efréma Sýrskeho (+373) na Slávnosť Narodenia Pána sú takmer chválospevmi na panenskú Matku. Aj Epifan učí: „Mária nech je uctená, ale Otec a Syn a Duch Svätý majú byť uctievaní klaňaním.” Už od začiatku má Cirkev jednoznačný pohľad na uctievanie Panny Márie. Sv. Ambróz a sv. Hieronym kladú Máriu za vzor panenstva a žiadajú ju nasledovať. Možno však povedať, že do Efezského koncilu mala mariánska úcta viac-menej súkromný charakter. Veľký vzrast zaznamenala úcta k Panne Márii slávnostným uznaním dôstojnosti Božej Matky, ktorú obhajoval na koncile sv. Cyril Alexandrijský. V nasledujúcich obdobiach už máme dokumentované, že sa uctieva mnohými hymnami, kázňami, že sa na jej úctu stavajú kostoly, zavádzajú sviatky. Popri sviatku Obetovania Pána a Zvestovania Panny Márie, ktoré boli aj pôvodne sviatkami Pána, a odráža sa v nich mariánsky charakter, vznikli ešte v patristickom období sviatky Zosnutie, neskoršie Nanebovzatie a Narodenie Panny Márie. Samozrejme, že najväčší rozkvet dosiahla mariánska úcta v stredoveku.

Ako sme už spomenuli, bolo to v Efeze v r. 431 práve na Turíce a je nám známe, že tento všeobecný snem mal veľmi dramatický priebeh. Konciloví otcovia už vo večerných hodinách schválili to, čo Cirkev verila, že Panna Mária je Božia Rodička - Theotokos, že neporodila len Krista ako človeka, ale že ho porodila ako Božieho Syna. Veriaci ľud, ktorý sa zhromaždil pred chrámom, kde bol tento článok slávnostne vyhlásený, pripravil koncilovým otcom veľké ovácie. Skutočnosť, že toto tajomstvo bolo úradne schválené, bolo prejavom prirodzenej viery kresťanov toho obdobia. Je to prvá dogma, ktorá patrí všetkým kresťanom, pretože v tom čase kresťania ešte neboli rozdelení. Môžeme to zdôvodniť aj rozumovo. Každá matka dáva svojmu dieťaťu telo, a nie dušu, tú vlieva priamo Boh. Napriek tomu nikto nevolá svoju matku matkou svojho tela, ale jednoducho svojou matkou, lebo telo a duša tvoria v nás jedinú prirodzenosť. Takto analogicky môžeme Pannu Máriu nazývať Matkou Božou, aj keď dala Ježišovi len ľudskú, a nie Božskú prirodzenosť, ale v ňom ľudské i Božské tvorí jednu jedinú osobu. Teda vzťah medzi Máriou a Božím Synom Ježišom Kristom už nie je len podľa telesného poriadku, ale aj metafyzického, nadprirodzeného.

A čo na záver? Nič viac a nič menej iba z citovaného dokumentu Cultus Marialis: Už v 4. storočí svätý Ambróz prihovárajúc sa veriacim vyslovil želanie, aby v každom z nich bola duša Márie na Božiu chválu: Nech je v každom duša Márie, aby zveleboval Boha; nech je v každom jej duch, aby plesal v Bohu. Mária je však predovšetkým vzorom služby Božej, ktorou každý robí zo svojho života obetu Bohu.

Pripravil Daniel Dian