Blumentál
Božia amnestia pre nás

„Nijaká iná Božia vlastnosť nie je vo Svätom písme tak často zdôrazňovaná, ako Božie milosrdenstvo. Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. Preto Boh vo svojom milosrdenstve je vždy ochotný odpúšťať, pre svoju spravodlivosť však neodpúšťa tam, kde chýba pokánie”.

Františkánsky kňaz páter Vojtech Kodet vo svojej kázni o odpúšťaní spomína príbeh, aký sa isto stal každému z nás: „Keď som bol malý, šantili sme s bratmi na dvore. Keď nás mama zavolala, pribehli sme celí mokrí, ufúľaní, zablatení…. Zalomila rukami a skríkla: Vy moje prasiatka! Vedeli sme, že je zle, ale s ľútosťou a dôverou sme sa k nej pritúlili a hľadali sme u nej útočisko. Zaznela pravda, že sme špinaví ako prasiatka, ale súčasne aj to, že sme jej prasiatka. Keby nám bola povedala, aby sme sa najprv umyli a potom prišli domov, asi by nás viac nevidela. Nevedeli sme, kde a ako sa máme očistiť. Ona musela zohriať vodu, okúpať nás a oprať nám šaty. Vedeli sme, že sa na ňu môžeme spoľahnúť.

Takisto ako v podobenstve o márnotratnom synovi otec nepovedal: bež, umy sa a potom príď. Privinul si svojho špinavého, zanedbaného syna na hruď šťastný, že sa vrátil. To je prirodzenosť každého milujúceho otca. A náš nebeský Otec nás miluje nekonečne. Môže niekto pochybovať o jeho odpustení, keď sa k nemu bude s dôverou utiekať?

Katolický týdeník (9. 5. 1999) uverejnil skutočný príbeh: Mladý človek ukončil vysokú školu. Otec ho mal veľmi rád a bol na neho hrdý. Spýtal sa syna, aký darček by chcel. Syn si želal auto. V deň promócie očakával, že mu otec odovzdá kľúče od nového auta. Veľmi sa začudoval, keď mu otec podával Bibliu. Syna to tak sklamalo a nahnevalo, že knihu hodil na stôl a odišiel. Niekoľko rokov otca ignoroval. Keď otec zomrel, matka prosila syna, aby bral ohľad na rodinu a prišiel otcovi na pohreb. Prišiel. V izbe na stole ležala Biblia, ktorú mu pred rokmi daroval otec. Otvoril ju. Ležala v nej biela obálka, v ktorej bol šek vystavený na čiastku potrebnú na kúpu nového auta.. V tej chvíli si syn uvedomil, ako veľmi ublížil otcovi. Otec ho miloval, a k autu mu daroval aj Knihu kníh, Bibliu, pretože mu chcel pripomenúť to, čo je v živote najdôležitejšie. Koľkokrát sme aj my odmietli Božiu radu a pomoc s povýšeneckým postojom, že lepšie rozumieme tomu, čo potrebujeme a čo je pre nás v živote najdôležitejšie!?

„Princíp odplaty: ‚oko za oko’ väzí prihlboko vo všeobecnom povedomí. Je to však princíp, ktorý vedie k tomu, že nakoniec oslepne celý svet”, povedal takmer dvetisíc rokov po Kristovi Mahatma Gándí. Odpustenie je dar. My všetci žijeme z Božieho milosrdenstva. Prísľub tohto daru, tohto milosrdenstva, tejto amnestie nám prinieslo malé Dieťatko, ktorého narodenie si každoročne pripomíname 25. decembra. „V ten deň sa narodila Láska”. Aby sa z jasličiek dostala až do našich sŕdc, musíme Ježišovi-Láske pripraviť cestu. Čo to znamená? Veď cestu nám ukázal on! Pozrime však, či tá naša cesta nie je zanesená odpadkami hriechov, bahnom nerestí, pavučinami závislostí, burinou neodpustenia, či nie je tmavá, neschodná. Vyčistime ju! Odstráňme z nej všetko zlé, aby mohol prísť. Maranata! Príď, Pane Ježišu!

Vo štvrtej časti Školy Pavlovho slova sa otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský zamýšľal nad najväčším darom ľudstvu - darom Božieho Syna. Jedným z tých, ktorého zmysel tohto najväčšieho daru v dejinách prenikol, bol apoštol Pavol. To, čo pre neho znamená Ježiš, sformuloval slovami, že Ježiš Kristus ho ospravedlnil (ospravodlivil), to znamená, urobil ho spravodlivým. Pavol hovorí, že ospravodlivení nemôžu byť tí, čo zákon iba počúvajú, ale tí, čo ho aj plnia. Kto však môže povedať o sebe, že ho naozaj plní? Pavol nepozná nikoho z ľudí, kto by vo svojom živote nezhrešil. No toto smutné konštatovanie sa príchodom toho najväčšieho daru, Božieho Syna, mení na posolstvo nádeje. Pred každým človekom je však rozhodnutie tento dar prijať alebo odmietnuť.

Táňa Hrašková