Blumentál
Bláznovstvo kríža a Pavlova sila v slabosti

Spomeňme si na životopisy svätých. Všetky sú naplnené utrpením. Nikto nedosiahol svätosť

bez toho, aby prešiel strastiplnou cestou utrpenia a bolesti. Medzi svätými však nenájdeme ani jedného, ktorý by nemiloval bolesť. Nie však pre ňu samu, ale pre jej účinky. Bolesť je obrodou a očistou a preto čisté duše, ktoré v sebe cítili zákon hriechu, radostne plesali,

vidiac, že im bolesť ide na pomoc.

Všetky staroveké náboženstvá vyzdvihovali

blaho a šťastie, jedine kresťanstvo prijíma bolesť a utrpenie. Lavalský biskup Mons. Emil Bougaud pred vyše šesťdesiatimi rokmi napísal: „Náboženstvo, ktoré má toľko nepriateľov, má tri nesmrteľné družky, ktoré mu nedajú nikdy zahynúť. Prvá je sama veľkosť ľudskej duše, ktorej šľachetný zápal a božské túžby môže uspokojiť jedine náboženstvo. Druhá je ľudská slabosť, temná, búrlivá, vášňami zmietaná stránka ľudskej duše, ktorú zasa len náboženstvo vie podoprieť, vyhojiť a povzniesť k cnosti. A konečne tretia, najmocnejšia je bolesť. Čím viac mi pribúda rokov, tým lepšie vidím, že každá duša trpí, a tým jasnejšie akýmsi tajomným spôsobom poznávam, že pre dušu je výhodné, keď má trpieť. Bolesť spasila pohanský svet. Bolesť bola pre pohanov akýmsi vnútorným kresťanstvom, prípravou na evanjelium. A dodnes zahŕňa zhýralcov, chráni ich pred úplným zaslepením rozumu a zatvrdivosťou srdca. Bolesť obmäkčuje ich srdcia a keď sa už nikto neodváži, ona ako tajný posol im káže. A tak sa stáva, že v hodine smrti sa podivne ľahko obracajú k Bohu. Ó človeče, ty si len rýchle miznúci a bolestný sen, jedine zármutok tvojej duše a večná melanchólia tvojej myšlienky vedia vytvoriť z teba niečo veľké (Chateaubriand)’. A práve táto večná melanchólia robí náboženstvo večným. Ak chcete zničiť náboženstvo, musíte najprv zničiť ju. Ale nikdy nezabránite, aby sa oči zaliate slzami neobracali k nebesiam.”

Život každého človeka je naplnený bolesťou.

Už náš príchod na svet bol vykúpený

bolesťou našej matky. Potom rozbité kolená, prvé zúbky, prvé sklamania… Nekonečná reťaz bolestí tela i duše - to je život. Bolesť je prirodzenosťou ľudí, a tak aj svätosť by mala byť našou prirodzenosťou. Buďte svätí, lebo ja, Pán, Váš Boh, som svätý (Lv 19, 2). Byť svätý nie je len pozvánka, je to príkaz, prikázanie, ktoré je zapísané už v Starom zákone. A v Novom zákone sa to niekoľkokrát potvrdzuje. … ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí v celom svojom počínaní. Veď je napísané: buďte svätí, lebo ja som svätý! (l Pt l, 15 - 16) Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý - a tým ste Vy (l Kor 3, l7). Aj apoštol Pavol trvá na svätosti, pretože ak sme svätí môže nás Pán použiť a vytvoriť z nás nádobu na vznešený cieľ, posvätnú, užitočnú Pánovi, pripravenú na každé dobré dielo (porov. 2 Tim 2, 21).

Uvedomujeme si súvislosť medzi bolesťou a svätosťou? Všetko je márnosť nad márnosť, ak v živote človek ide len do šírky a nie aj do hĺbky. A bolesť je to, čo učí hĺbke života. Preto svätí bolesť s láskou prijímali, preto Ježiš podstúpil potupnú a bolestnú smrť na kríži, aj keď sa nám to zdá paradoxné a nepochopiteľné. Z lásky je človek schopný urobiť čokoľvek, a Boh aj podstúpiť bláznovstvo kríža.

Ďalším paradoxom a záhadou života je strach ľudí, ktorí si môžu všetko dovoliť a sú presvedčení o svojej sile. Pripomeňme

si scénu, v ktorej stojí Ján Krstiteľ pred

Herodesom. Herodes nemal zábrany niekoho

zabiť alebo hodiť do žalára. Zabíjal aj blízkych príbuzných, pretože mal strach, že by ho mohli pripraviť o trón. A Ján Krstiteľ? Jednoduchý ale zapálený, ohnivý rečník, spútaný v reťaziach, bezmocný. Ale Herodes mal z neho strach. Evanjelista Marek to opisuje takto: Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý, preto ho chránil. Keď ho počúval býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval (Mk 6, 20). Herodes, veľmi mocný vladár, a Ján v reťaziach zneškodnený. A predsa Ján vzbudzoval v Herodesovi úctu. Spomeňme si čo všetko vykonal a stále koná otec Pio, čo vykonala a stále koná Matka Tereza. Bez akejkoľvek moci a peňazí, ktoré vraj vládnu svetom, svojím životom a obetavosťou presviedčali svet. Stali sa svätými. Preto ak chceme pohnúť týmto svetom, musíme aj my pracovať na svojej svätosti. Až dnes viem pochopiť častý povzdych môjho otca: Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.

Aj otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský v ôsmej časti Školy Pavlovho slova v Dóme sv. Martina povedal: Ak človek chápe kríž ako dôkaz Božej sily, potom sa vyžaduje radikálna zmena ľudských túžob, hodnôt a spôsobu života. V centre evanjelia je kríž, posolstvo o spáse teda nemôže byť bez kríža. Medzi krížom a evanjeliom je priamy vzťah. Ukrižovaný Boh presahuje ľudské myslenie a logiku, v ňom sa ukazuje iné poradie hodnôt. Nie vyvyšovanie, ale vyprázdnenie, nie pohodlie ale utrpenie, nie osobná sláva, ale poníženie. Akákoľvek snaha hlásať evanjelium bez kríža, alebo ustupovať z jeho požiadaviek, robí z neho karikatúru, ktorá

nedokáže osloviť. Táňa Hrašková