Naša farská univerzita

1.5.2009 Daniel Dian

Turíce - vrchol

Veľkonočného obdobia Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je liturgickým slávením spásnej udalosti, ktorá podľa Skutkov apoštolov (2, 1) pripadla na židovské slávenie Turíc. Židia ďakovali Bohu za žatvu a na obetu Bohu prinášali prvotiny úrody. Okrem toho Turíce boli pre nich spomienkou na uzavretie zmluvy s Bohom na Sinaji. Pre kresťanov sa Turíce stali slávnosťou ľudu Novej zmluvy, pre ktorú je Zoslanie Ducha Svätého prvým ovocím Veľkonočného tajomstva. Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je poslednou Veľkonočnou nedeľou a zakončením veľkonočného obdobia. Turíce sú dňom zrodenia Cirkvi, ktorá svoju najväčšiu úlohu vidí v slávení liturgie. Z nej žije a skrze ňu evanjelizuje svet.

 

V liturgii - takom veľkom diele, ktorým sa Boh dokonale oslavuje a ľudia posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú Nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi (SC 7; KKC 1089).

 

Ježiš Kristus teda v liturgii nikdy nekoná sám, ale v spojení so svojou Snúbenicou - Cirkvou. Subjektom liturgických činností je teda i Cirkev - Kristovo telo, liturgické zhromaždenie v celej svojej hierarchickej štruktúre a preto: liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je sviatosťou jednoty, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu - Cirkvi, robia ho zjavným, pôsobia naň. Jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a činnej účasti (KKC 1140, porov. SC 26). Keď chceme byť v súlade s týmto označením Konštitúcie Sacrosanctum Concilium (SC) o liturgii, musíme potvrdiť, že liturgiu celebruje celé spoločenstvo, čiže celebrantom jednotlivých liturgických činností je telo Cirkvi, nielen kňaz - predsedajúci (praeses) liturgického zhromaždenia, píše sa v Katechizme Katolíckej cirkvi (porov. KKC 1140; 1141). Pri slávení sviatostí je tedaliturgom” celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie, ale „v jednote Ducha”, ktorý pôsobí vo všetkých (KKC 1144).

 

Liturgia teda nie je súkromná činnosť. Za takú ju nemôže pokladať ani kňaz, ktorý slávi liturgiu nielen pre veriacich, ale predovšetkým spolu s nimi. Ani veriacim nemôže byť ľahostajné, čo robí kňaz v ich mene, pre nich a s nimi. Liturgia je teda záležitosťou celej Cirkvi, celého Božieho ľudu, nielen cirkevnej hierarchie. Všetok Boží ľud, ktorý slávi liturgiu, je zodpovedný za jej náležitý priebeh a za úžitok, ktorý z nej plynie pre jednotlivých veriacich. Z toho vyplýva rozdelenie úloh v liturgickom zhromaždení a ich ochotné plnenie aj zo strany veriacich.

 

Možno sa ešte opýtať, na akom základe je Cirkev subjektom liturgických slávení. Jednoducho preto, že celá Cirkev, ktorá slávi liturgiu (hierarchia - skrze sviatosť kňazstva a veriaci - z moci krstu a birmovania) je kňazská. V Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi (č. 10) je napísané: Kristus Pán, Veľkňaz vyvolený spomedzi ľudí (porov. Hebr. 5, 1 - 5), urobil nový ľud kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi (Zjv 1, 6; porov. 5, 9 - 10). Pokrstení sa totiž prerodením a pomazaním Duchom Svätým posväcujú a majú sa vbudovať ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ako kresťania prinášali duchovné obety a ohlasovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1Pt 2, 4 - 10). Preto všetci Kristovi učeníci zotrvávali na modlitbách a oslavovali Boha (porov. Sk 2, 42 - 47), dávali samých seba ako živú, svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12, 1) a všade na svete vydávali svedectvo o Kristovi pripravení: obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej na večný život, ktorá je vo vás (1Pt 3, 15). Všeobecné kňazstvo veriacich a úradné čiže hierarchické kňazstvo, hoci sa líšia podstatou a nielen stupňom, sú si navzájom podriadené; jedno i druhé totiž má vlastným spôsobom účasť na Kristovom kňazstve.

 

Univerzálna Cirkev ako subjekt liturgických slávení, sa nepredstavuje ako abstraktná a anonymná hodnota, ale ako konkrétne liturgické zhromaždenie, ktoré slávi liturgiu na určitom mieste.

 

Ježiš Kristus a Cirkev konajú v liturgiiin Spiritu Sancto” - v jednote Ducha Svätého, mocou Ducha Svätého. Zoslanie Ducha Svätého inauguruje kresťanskú liturgiu. Keď zhromaždení videli Božie diela, začali oslavovať Boha (Sk 10, 26). Duch Svätý konal od začiatku stvorenia sveta,

konal neustále v celých dejinách spásy,

zvlášť vo vzťahu k osobe Krista (vtelenie,

začiatok verejnej činnosti, prinesenie obety na kríži, zmŕtvychvstanie). Činnosť Ducha Svätého sa prejavila radikálne v deň Turíc. Keď bol Ježiš oslávený, Duch Svätý sa stal prameňom života pre Cirkev. Ježiš zmieril svet s Otcom, začal eschatologické časy, a tie sú zvláštnou doménou Ducha Svätého a jeho prítomnosti. Potom vylejem svojho Ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. [...] Dám znamenia na nebi i na zemi... (Joel 3, 1 - 4). Duch Svätý sprítomňuje to, čo urobil Ježiš od vtelenia do nanebovstúpenia. Jeho činnosť je vždy vzťahom ku Kristovi, teda je kristologická, mesiášska. Oživovanie Kristovho diela nie je „netelesné”. Kristus naozaj sedí po pravici Otca, ale skrze zoslanie Ducha Svätého preniká „každé telo”, celé ľudstvo. Vďaka Duchu Svätému liturgia Krista „sa stáva telom”.

 

Liturgiu neustále oživuje Duch Svätý, ktorý je dušou Cirkvi, je jej prvým animátorom. Zhromažďuje veriacich, konštituuje liturgické zhromaždenie, stáva sa v ňom prameňom vnútornej sily. Plní úlohu posvätiteľa. Všetky liturgické diela sa konajú mocou Ducha Svätého (SC 6). V liturgii je však potrebná spolupráca Ducha Svätého a Cirkvi. V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu, strojcom Božích veľdiel, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy. Túžbou a dielom Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď v nás nájde odpoveď viery, ktorú on vzbudil, nastáva pravá spolupráca, ktorou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi (KKC 1091). Je len samozrejmé, že hlásanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na učenie, ale: …vyžaduje aj odpoveď viery ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva aj milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere (KKC 1102).

 

Duch Svätý stojí na začiatku i v cieli každej sviatosti. Sväté sviatosti majú svoju účinnosť vďaka moci Ducha Svätého. Pri tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva pôsobí Duch Svätý takým istým spôsobom ako aj v iných oblastiach ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista (KKC 1092).

 

Zvláštnym „miestom” pôsobenia Ducha Svätého je Eucharistia. Bez nej by bola Eucharistická anamnéza (vzývanie Ducha Svätého pred premenením) psychologickým opakovaním, či obyčajným, chladným rítom. Duch Svätý spája činnosť, ktorá sa uskutočňuje na oltári s tým, čo konal Ježiš. Je v plnosti Duchom Zmŕtvychvstania a zoslania Ducha Svätého, ktorý dáva nový život celému stvoreniu a šíri radosť zmŕtvychvstania do celého sveta. Neudivuje teda skutočnosť, že zvlášť v Eucharistii nachádzame prosbu o príchod Ducha Svätého (porov. KKC 1104).

 

Duch Svätý dáva záloh nového, večného života. Anticipuje budúcnosť a dovoľuje ju zakúsiť; dáva jej predchuť, ale súčasne vyzýva na pokánie.

 

Tak, ako čas Cirkvi je časom Ducha Svätého, tak liturgia, v ktorej sa uskutočňuje dielo spásy, je miestom, kde rozkvitá činnosť

tretej božskej Osoby. Daniel Dian


Pridané do rubriky farská univerzita | Článok vyšiel v časopise Blumentál číslo 5 v roku 2009. Internetové vydanie časopisu Blumentál pre Vás pripravuje spevácky zbor.