Blumentál
2009 Apríl

Zelený štvrtok, pripomienka dňa, v ktorom nám Ježiš večer pred svojím umučením zanechal ten najvzácnejší dar - samého seba v Eucharistii. Napriek tomu, že vedel, že v nej bude často zneuctievaný, urážaný, potupovaný… podobne, ako v posledných chvíľach svojho pozemského života. Napriek tomu ostal, a ostáva v našich svätostánkoch, aby bol s nami, aby bol naším duchovným pokrmom, našou posilou a aby naplnil svoje slová: Keď budem vyzdvihnutý, všetkých pritiahnem k sebe.

Ako chlapec bol od útleho detstva vychovávaný v duchu ateistickej ideológie, ktorá bojovala proti každému prejavu náboženstva, zvlášť proti Katolíckej cirkvi. Jeho otec, známy francúzsky politik a ateista, bol v r. 1920 jedným zo zakladateľov francúzskej komunistickej strany a stal sa jej prvým tajomníkom. Matka bola nepraktizujúca protestantka, jeho stará matka bola židovka. Ako mladík pokladal Katolícku cirkev za oporu tmárstva a spiatočníctva. Od svojich trinástich rokov čítal diela Voltaira a Rousseaua a jeho myseľ a srdce boli naplnené jedom klamstva a nevraživosti proti Cirkvi a kresťanstvu vôbec.

„Ateizmus má veľa foriem”, napísal neskôr. „Existuje ateizmus filozofický, ktorý tým, že vťahuje Boha do prírody, popiera jeho osobný charakter a všetky veci podriaďuje dosahu ľudskej inteligencie - nič nie je Boh a všetko je božské… Vedecký ateizmus odmieta hypotézu Boha ako nehodiacu sa na skúmanie a usiluje sa vysvetliť existenciu sveta len na základe vlastností hmoty, pričom sa nepýta, aký je pôvod samej hmoty… Marxistický ateizmus, je ešte radikálnejší - neguje Boha, a keby existoval, poslal by ho na dovolenku. A existuje aj najrozšírenejší ateizmus, ktorý dobre poznám - je to idiotský ateizmus. Taký bol aj ten môj…”

A kto bol tento mladý muž, ktorého v okamihu pritiahol eucharistický Ježiš k sebe, keď z dlhej chvíle čakania na svojho priateľa vošiel do kostolíka a náhle sa ocitol pred vystavenou Eucharistiou, a ktorého sa v tej chvíli dotklo žiarivé svetlo radosti, života a lásky tajomstva trojjediného Boh, a on pochopil, že iba v Katolíckej cirkvi je plnosť pravdy, ktorú Boh zjavil ľudstvu? Vtedy sa náhle pred ním z hĺbky tej kaplnky vynoril svet, iný svet, svet neznesiteľného jasu a neuveriteľných súvislostí, ktorého svetlo zjavovalo a zároveň zahaľovalo prítomnosť Boha, toho istého Boha, o ktorom „by som bol ešte pred chvíľou prisahal, že existuje len v ľudskej fantázii”.

Bol to André Frossard (14. 1. 1915 - 2. 2. 1995), novinár, spisovateľ a filozof, priateľ Jána Pavla II., člen francúzskej akadémie a od r. 1962 šéfredaktor Le Figaro Magazine, jedného z najuznávanejších mienkotvorných európskych týždenníkov, ktorý patril medzi najznámejších spisovateľov a novinárov Európy tých čias. Toto náhle obrátenie sa udialo 8. júna r. 1935 v Paríži na Rue d´Ulm v kostolíku, v ktorom bola ustavičná poklona Oltárnej sviatosti.

„Ako je to možné, že mladý človek vychovaný v atmosfére ateistických predsudkov a nevraživosti voči Bohu sa v okamihu mohol stať horlivým katolíkom potom, ako bezmyšlienkovite vošiel do kostola, kde bola vystavená Najsvätejšia sviatosť” - pýtal sa neskôr sám seba. A sám si aj odpovedal? „Bola to skúsenosť reálnej prítomnosti tajomstva trojjediného Boha, ktorý je jediným prameňom existencie našej reality, ktorý udržuje v harmónii vesmír, a ktorý dáva ľuďom schopnosť rozmýšľať a vnímať krásu.

Pri Poslednej večeri Ježiš povedal: Toto je moje telo… Bolo by možné, keby Ježiš nebol reálne prítomný v Eucharistii, aby sa v okamihu udialo takéto náhle a trvalé obrátenie ateistu na hlboko veriaceho katolíka? Či túto udalosť nemôžeme nazvať eucharistickým zázrakom a dôkazom Ježišových slov, že ostane s nami až do skončenia sveta?

Pripravila X. Duchoňová Prameň: P. Mieczyslaw Piotrowki Milujte sa (č. 10): Existuje iný svet

Pokoj Vám, to boli prvé slová vzkrieseného Krista apoštolom. Pace… pace… pace… pokoj, pokoj, pokoj šepkal zomierajúci pápež Pius XI. v smrteľnej agónii, pápež, ktorý celý život zasväcoval pokoju. Jeho nástupca Pius XII. si svoje biskupské heslo Opus justitae - pax. Pokoj - dielo spravodlivosti ponechal aj ako pápež. A keď k prvému pozdravu Zmŕtvychvstalého apoštolom: Pokoj vám! pridáme ono augustínovské nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe Bože, otvára sa nám aktuálna téma súvisiaca so zmŕtvychvstalým Kristom, darcom pravého pokoja.
Azda každý normálny človek túži po pokoji. Normálny a spravodlivý, lebo sú aj takí ľudia, čo nechcú pokoj, ktorých heslom je svetová revolúcia, svetové rozbroje. To sú tí, čo rozvracajú spoločnosť a stavajú na nespravodlivosti. Spravodliví budujú pokoj, nespravodliví ho rozvracajú. Plní sa, čo čítame v žalme - niet pokoja bezbožným. Len pokoj postavený na spravodlivosti a práve je pravý.

Pri Ježišovom narodení anjeli spievali - pokoj ľuďom dobrej vôle. Pán Ježiš veľakrát poukazoval na pokoj, ktorý dáva Boh a po zmŕtvychvstaní boli slová Pokoj vám prvým pozdravom, ktorým pozdravil svet. Ten odkaz o pravom pokoji je nám taký milý a vzácny, že si ho rok čo rok pri veľkonočných sviatkoch pripomíname, a budeme si ho opakovať najmä teraz, keď svetom lomcuje mnoho darcov falošného pokoja. Bude si ho opakovať naša generácia i generácie nasledujúce, bude si ho opakovať každý človek, ktorý sa zúfalo usiluje nastoliť pokoj vo svojom vnútri. Oči všetkých ľudí dobrej vôle by sa mali obracať na Krista, ktorý porazil temnotu, smrť i strach spôsobujúci nepokoj. Na Krista by sa mali upierať zraky matiek, otcov, detí, ale aj politických či cirkevných predstaviteľov. V Ježišovi môžeme nájsť ten najspravodlivejší pokoj.

Byť kolískou pokoja je pozvaná aj katolícka rodina. Kristus aj jej odkazuje pokoj. Kiež by sa v kresťanských rodinách šíril pokoj všetkými možnými prostriedkami. Nažívať v pokoji, udržiavať ho a nedovoliť, aby sa v rodine zahniezdil svár, sú pozvaní predovšetkým manželia. Vzájomne si odpustiť a usilovať sa o porozumenie je viac ako liať na oheň olej hnevu. V tomto duchu by rodičia mali vychovávať svoje deti. O nich Kristus hovorí ako o dedičoch Božieho kráľovstva, kráľovstva pokoja.

Sú však aj takí, ktorých nahlodáva červ nespokojnosti, pokoj hľadajú na nesprávnych miestach, a tak nenachádzajú pravú cestu. Naivne si myslia, že pokoj nastane, keď skončia svoj pozemský život a uchýlia sa k samovražde; alebo hľadajú pokoj v rozličných praktikách východných náboženstiev.

My kresťania vieme, že pravý pokoj nájdeme len v Bohu. Čítal som, že raz neskoro večer zabúchal na bránu kláštora Fontavellano únavou klesajúci muž. Dychtivo čakal, kým mu vrátnik otvorí. Na otázku, čo si želá, vysilený ďalekou a namáhavou cestou s vynaložením posledných síl dvakrát zvolal: „Pokoj! Pokoj!” Tento unavený pútnik bol slávny taliansky básnik Dante Alighieri. Vyhnali ho z rodného domu, preto hľadal pokoj v modlitbe, v Božom dome.

Iste, že sa nemôžeme všetci utiahnuť kdesi do kláštora, aby sme našli pokoj. Pokoj môžeme nájsť aj vo svete, keď sa uchýlime k pôvodcovi pokoja, ku Kristovi. Zachovávanie Božích prikázaní prináša pokoj duše. Aj premáhanie pokušení, plnenie svojich povinností a nasledovanie Krista vnáša do duše pokoj.

Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj (Lk 19, 42). Tomáš Kempenský píše o štyroch prameňoch pokoja: - Usiluj sa vždy plniť radšej vôľu iného, než svoju vlastnú. - Voľ vždy mať radšej menej, než viac. - Hľadaj vždy nižšie miesto a usiluj sa byť poddaným. - Želaj si vždy a modli sa, aby sa s tebou diala jedine Božia vôľa. O pokoj musíme zápasiť, ale nie sami. Pomôže nám ten, ktorý nám zanechal veľkonočný odkaz - Pokoj vám!

Marián Bér, kaplán

Veľkonočné triduum je najdôležitejším liturgickým slávením. Veď umučenie, smrť, zmŕtvychvstanie Pána, je vnútornou silou kresťanskej viery, prameňom spásy, základom všetkých liturgických slávení. Táto najdôležitejšia a najstaršia výročná slávnosť sa spomína už od IV. storočia. Sv. Augustín (+ 430) hovoril o svätom triduu ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána. Podľa nového kalendára sa Veľkonočné triduum začína svätou omšou Pánovej večere, vrcholí vo Veľkonočnej vigílii a končí sa druhými vešperami nedele Pánovho zmŕtvychvstania (č. 19).
Čas slávenia starozákonných Veľkonočných sviatkov súvisel so židovským kalendárom, podľa ktorého sa mesiace začínajú novom mesiaca. Pripomienku vyslobodenia z egyptského otroctva - sviatok Paschy, slávili židia 14. nisana, prvého jarného mesiaca. Vieme, že Krista ukrižovali práve na slávnosť židovskej Paschy, teda 14. nisana. Zmŕtvych vstal v nedeľu 16. nisana. Preto sa nedeľa po 14. nisane stala dňom slávenia Pánovho zmŕtvychvstania.

Kresťania v Malej Ázii začali v druhom storočí sláviť Veľkú noc 14. nisana bez ohľadu na deň v týždni, čím sa líšili od Ríma a od väčšiny kresťanov. Spory o termín slávenia Kristovho zmŕtvychvstania ukončil až Nicejský snem v roku 325 nariadením, že: Veľká noc sa bude sláviť každý rok v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca. Časové kolísanie slávenia Veľkej noci je päť týždňov - od 22. marca do 25. apríla. Od tohto kolísania závisí aj termín slávenia: Nanebovstúpenia, Zoslania Ducha Svätého, Najsvätejšej Trojice, Kristovho tela a krvi a Najsvätejšieho Ježišovho Srdca.

So slávením Veľkej noci sa zvláštnym spôsobom spájalo sviatostné „rozdávanie” ovocia vykúpenia: Na Veľkonočnú vigíliu sa sviatosťou krstu začleňovali katechumeni do Kristovej cirkvi, s krstom sa spájala sviatosť birmovania a Eucharistia. Veľká sobota bola dňom plného začlenenia kandidátov do kresťanstva. Novo pokrstených nazývali neofytmi, čiže čerstvo zasadenými rastlinami, ktoré treba starostlivo pestovať. Preto mali svoj čas mystagógie. V tomto čase im hlásali katechézy, ktorých cieľom bolo plné uvedenie do kresťanského života. Dnes je Veľký pôst a Veľkonočné obdobie časom mystagógie - posilňovania milosti krstu a poznávania Kristovej cesty.

Štvrtok Veľkého týždňa - Zelený štvrtok

sa nie vždy rátal do Veľkonočného tridua, ale vždy bol dňom jednoty, lebo v ten deň:  po vykonaní pokánia zmierovali kajúcnikov s Cirkvou i s Bohom;  svätili oleje, používané pri udeľovaní sviatostí, ktoré zjednocovali kresťanov s Kristom;  koncelebrovali svätú omšu Pánovej večere, čo robilo viditeľnou jednotu kňazstva, Kristovej obety a Božieho ľudu pri jednom Pánovom stole. V katedrálnych chrámoch sa predpoludním slávi Missa chrismatis. Podľa možnosti ju koncelebrujú všetci kňazi diecézy s diecéznym biskupom, prípadne s pomocnými biskupmi. Pred skončením Eucharistickej modlitby biskup svätí olej chorých, po svätom prijímaní olej katechumenov a konsekruje krizmu. Svätá omša chrismatis sa považuje za jeden z hlavných prejavov plnosti kňazstva biskupa a znak spojenia kňazov s jeho osobou. Preto počas tejto svätej omše duchovenstvo celej diecézy verejne obnovuje svoje sľuby poslušnosti a úcty voči biskupovi.

Vo farnostiach sa podľa prastarej tradície v tento deň ráno neslávia sväté omše. Vo večerných hodinách slávia kňazi svätú omšu Pánovej večere za plnej účasti celého miestneho farského spoločenstva. Sväté prijímanie možno podávať veriacim iba počas svätej omše. Chorým možno Eucharistiu zaniesť v každom čase. Treba im pripomenúť ustanovenie Najsvätejšej sviatosti a povzbudiť ich, aby sa duchovne spojili s tými, čo slávia svätú omšu v kostole. Svätá omša Pánovej večere patrí už do Veľkonočného tridua (Triduum sacrum). Jej texty nás prenášajú do Večeradla, kde Ježiš pri Poslednej večeri ustanovil Eucharistickú obetu svojho tela a krvi a sviatosť kňazstva. Tam Pán, keď učeníkom umyl nohy, príkladom ich zaviazal, aby aj oni preukazovali lásku blížnemu. Tento obrad zvaný Mandatum sa v Ríme konal od XII. storočia. Počas spevu Sláva Bohu na výsostiach hrá organ a zvonia všetky zvony. Potom zmĺknu až do Veľkonočnej vigílie. Organ v tom čase môže iba sprevádzať spev ľudu. Nemôže hrať sólovo. Je to staroveký zvyk pripomínajúci čas, keď v kostoloch nebol ani organ ani zvony.

V Eucharistickej modlitbe sa zohľadňujú osobitné textové vsuvky o slávenom tajomstve. Po svätom prijímaní a záverečnej modlitbe (Postcommunio) kňaz incenzuje Najsvätejšiu sviatosť. Potom ju prenesie na miesto, kde sa bude uchovávať do konca slávenia Veľkonočnej vigílie. Prenesenie Najsvätejšej sviatosti do bočnej kaplnky alebo na iné vhodné miesto je starý zvyk z čias, keď ešte nebolo tabernákulum (svätostánok) a po každej svätej omši zvyšné Sväté podstaty odnášali do sakristie (od: sacrarium) alebo na iné dôstojné miesto. Tento zvyk pripomína zatvorenie Krista do väzenia. V odstránení oltárnych plachiet, svietnikov a kríža z oltára pretrváva dávny zvyk schovávania týchto predmetov z obavy pred útokom či krádežou, no postupne ho začali vysvetľovať symbolicky: „Oltár v kostole predstavuje Krista, jeho obnaženie pripomína umučenie, a zvlášť vyzlečenie Pána Ježiša zo šiat; preto sa počas obnaženia oltárov čítal 21. žalm, ktorý obsahuje proroctvo o umučení Spasiteľa”. Dnes sa pri obnažení oltára nehovor nič. Robí sa to, čo sa robilo v staroveku. Obnažený oltár zodpovedá liturgii posledných dní Veľkého týždňa.

Veľký piatok,

ako opisuje pútnička Etéria, veriaci sa o šiestej ráno (podľa nášho času) zhromažďovali v kostole na Golgote, kde adorovali vystavené relikvie svätého kríža. Na poludnie sa tam ľud zhromaždil znova, aby od dvanástej do pätnástej hodiny počúval slová Svätého písma a takto si uctil hodinu smrti Spasiteľa na kríži.

Obrady Veľkého piatku sa konajú v popoludňajších hodinách. Najlepšie okolo pätnástej hodiny, lebo podľa Evanjelia v tom čase Ježiš na kríži zomrel. Kňaz oblečený do omšového rúcha červenej farby s asistenciou prichádza k oltáru a po jeho uctení si ľahne dolu tvárou, asistujúci si kľaknú. Zhromaždený Boží ľud sa v tichosti modlí.

Prvou časťou Veľkopiatočných obradov je liturgia Božieho slova, ktorá sa končí slávnostnou starorímskou spoločnou modlitbou. Je to desať veľkých prosieb, ktoré predkladajú veriaci s kňazom Bohu Otcovi. Ďalším liturgickým slávením je odhalenie Svätého kríža a poklona krížu. Treťou časťou je sväté prijímanie. Podľa starodávneho zvyku sa totiž na Veľký piatok svätá omša neslávi. Spoločné sväté prijímanie je kulminačným bodom obradov Veľkého piatku. Všetko, čo mu predchádzalo, smerovalo k nábožnému prijatiu Eucharistie.

Pozoruhodné je spojenie medzi smrťou a zmŕtvychvstaním Krista v liturgii Veľkého piatku v modlitbe po svätom prijímaní: Všemohúci a večný Bože, ty si nám smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista daroval nový život; prosíme ťa, zachovaj v nás účinky svojej milosrdnej lásky… alebo …aby sme žili pre toho, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych…

Po liturgii Veľkého piatku kňaz v procesii odnáša Najsvätejšiu Sviatosť do Pánovho hrobu a vystavuje ju na adoráciu. Monštranciu zahalí bielym priezračným vélom a umiestni ju v blízkosti oltára v Božom hrobe. Je to starý zvyk, kedysi známy v celej Cirkvi, pochádza z Jeruzalema, kde sa zhromažďovali veriaci na miestach umučenia Krista, aby ho v duchu sprevádzali od Večeradla, Olivovej hory až po miesto pohrebu, ktoré bolo aj miestom zmŕtvychvstania. Dnes Boží hrob pripravujú iba v niektorých krajinách. Pútnička Etéria zanechala mnoho podrobností z liturgických zvykov v Jeruzaleme a na iných svätých miestach. Jeruzalem nasledovali miestne cirkvi, ktoré pripravovali aj Boží hrob a vkladali do neho Najsvätejšiu sviatosť (napr. Augsburg) alebo kríž (Anglicko, Francúzsko). Vystavenie Najsvätejšej sviatosti v Božom hrobe v monštrancii zakrytej bielym vélom sa traduje od XIV. storočia. U nás sú Boží hrob a procesia vzkriesenia známe od XIV. storočia, monštrancia od XVI. storočia.

Svätá sobota

je dňom smútočného ticha. Cirkev bdie pri Pánovom hrobe, rozjíma o jeho umučení a smrti. Svätá sobota je aliturgický deň, neslávi sa nijaká liturgia, hlavný oltár ostáva obnažený. Sväté prijímanie je dovolené zaniesť chorým len ako Viatikum.

Adorácia pri Božom hrobe sa ukončí pred začatím Veľkonočnej vigílie. Po uložení Najsvätejšej sviatosti sa v chráme zhasnú svetlá okrem večného svetla alebo dvoch sviec.

Veľká noc

sa začína Veľkonočnou vigíliou. Obrady Veľkonočnej vigílie sú vo svojej podstate nočným bdením (vigilare = bdieť). Veľkonočná vigília nadväzuje na noc Paschy, počas ktorej boli Izraeliti vyslobodení z egyptského otroctva, no zvlášť na noc zmŕtvychvstania Krista. Od prvých storočí sa veriaci kresťanstva na Veľkú sobotu večer zhromažďovali na nočné bdenie. Najskôr zapaľovali oheň a od neho potom svoje lampy na rozptýlenie temnôt (lucernarium). Svetlo začínalo časom nadobúdať zvláštny význam, symbolizovalo zmŕtvychvstanie Krista, ako aj všetkých pokrstených. Potom čítali úryvky zo Svätého písma, ktoré hovorili o svätom krste ako novom stvorení, o prechode cez Červené more, o záchrane z otroctva hriechu a o novej zmluve s Bohom. Medzi čítaniami spievali alebo recitovali žalmy. V priľahlom baptistériu udeľovali svätý krst - sviatosť spoločného zomierania a spoločného zmŕtvychvstania s Kristom. Niekedy sa pre veľký počet kandidátov na krst obrady pretiahli do ranných hodín. Po krste sa novopokrstení obliekli do bieleho rúcha a odchádzali do signatória, kde biskup udeľoval sviatosť birmovania. Odtiaľ prechádzali do kostola a čakali na začiatok svätej omše, počas ktorej po prvý raz prijímali Najsvätejšiu sviatosť a mali plnú účasť na Eucharistii.

Na Veľkonočnú vigíliu Kristova cirkev bdie, očakáva zmŕtvychvstanie a slávi ho vo sviatostných znakoch. Preto sa celé slávenie liturgie musí konať v neskorých hodinách. Nemá sa začať pred západom slnka. Kňaz je viazaný tzv. horou kompetens, ktorá v tomto roku je o 19,30 h. V nijakom prípade nemá slávnosť začať pred touto hodinou. Liturgia Veľkonočnej vigílie má nasledujúce časti: liturgiu svetla (posvätenie ohňa, príprava paškálu, procesia do kostola, veľkonočné posolstvo (Exultet), liturgiu Božieho slova (najmenej tri zo siedmich čítaní zo Starého zákona - nikdy sa nesmie vynechať čítanie o prechode Izraelitov cez Červené more, z dvoch čítaní z Nového zákona - Epištola, Evanjelium a z homílie), z krstnej liturgie (Litánie k všetkým svätým, požehnanie krstnej vody, krst - keď sú kandidáti, zvlášť dospelí, obnovenie krstných sľubov), Eucharistickú liturgiu a procesiu vzkriesenia.

Znaky a symboly veľkonočnej Liturgie

Zapálený a požehnaný oheň symbolizuje svetlo, ktoré nám dáva Boh skrze svojho Syna. Paškál je symbolom zmŕtvychvstalého Pána. Kríž vyrytý na ňom znamená jeho spásnu smrť na kríži. Päť otvorov, v ktorých sú červené hrudky tymianu ako symboly jeho spásnych rán, ktoré si zachoval na svojom zmŕtvychvstalom tele. Vyryvstuté číslo roku a grécke písmená alfa a omega označujú, že Kristovi patrí čas i večnosť. On je začiatok i cieľ všetkého. Procesia vzkriesenia sa môže konať po obradoch Veľkonočnej vigílie alebo (tak sa koná u nás) aj v nedeľu Zmŕtvychvstania ráno pred prvou svätou omšou. V obnovenej liturgii procesia vzkriesenia je pochodom od ohniska cez kostol k oltáru so zapáleným paškálom a horiacimi sviecami. Našlo sa miesto aj na tradičnú procesiu vzkriesenia pripomínajúcu svetu tajomstvo Pánovho zmŕtvychvstania. Je predpoveďou a zárukou nášho zmŕtvychvstania a účasti na triumfe Zmŕtvychvstalého Pána. Počas slávenia Veľkonočného tridua môžeme raz denne za obvyklých podmienok získať plnomocné odpustky, ktoré môžeme privlastniť sebe alebo dušiam v očistci.

Pripravil Daniel Dian podľa Tarsycjusza Sinka CM: Liturgika I.

Chcela by som sa spýtať na svätenie olejov, čo je to, kedy to je? Minulý rok ste konali obrad (neviem správny výraz) na ktorom ste dávali pomazanie krizmou, bude aj tento rok? Ak áno kedy sa koná? Podarilo sa mi na ňom byť a celý rok mi nič nebolo. Prevencia je prevencia. Ďakujem Marika
Milí čitatelia Blumentálu, som veľmi rád, že ste začali klásť otázky. Pri pozornom čítaní rubriky Naša farská univerzita v časti Missa chrismatis nájdete odpoveď na prvú z nich.

Na druhú otázku odpoviem takto: Išlo zrejme o sviatosť pomazania chorých. Je to sviatosť presne špecificky vyhranená, pri nej sa však nemaže krizmou - tá sa používa pri krste, birmovaní, svätení kňazov a biskupov, pri konsekrácii chrámov a oltárov. Pri pomazaní chorých sa používa olej chorých.

Už ľudia dávnych čias si veľmi cenili olivový olej pre jeho liečivé účinky. Obyvatelia v kultúrnom priestore Stredozemného mora ho používali na kultové účely (na tie kresťania nenadviazali), ale používali ho aj na jedenie, ako kozmetický prostriedok, zdroj svetla, liek na hojace sa rany a pod. Práve tieto spôsoby jeho použitia si našli uplatnenie aj v liturgii, a tak olivový olej je vhodnou matériou pri vysluhovaní sviatosti pomazania chorých, ktorá posilňuje človeka na posledný boj aby nepadol do osídiel satana.

Hriech, ako choroba duše, sa totiž pokladal za dielo satana, preto olivový olej našiel použitie pri sviatostiach, ktoré odpúšťajú hriechy, teda pri krste, pri sviatosti chorých, a istý čas aj pri sviatosti pokánia (Sýria, Galia). Pri krste pomazali kandidáta olejom katechumenov v spojení s exorcizmom, čiže modlitbou za oslobodenie. Spomínajú ho už Apoštolské Tradície Hypolita Rímskeho (+ 235). Hypolit hovorí aj o „oleji vzdávania vďaky”, lebo bol posvätený modlitbou vzdávania vďaky. V rímskej liturgii dostal názov Svätá krizma, pretože symbolizuje Krista (Christos - chrizma….)

Od V. storočia počas obradu vysviacky začali do krizmy pridávať ešte trochu voňavého balzamu. Táto zmes symbolizuje Tajomstvo vtelenia. Pomazanie krizmou je viditeľným znakom neviditeľnej účasti človeka na Kristovom božstve. Pomazaný človek má žiť tak, aby bol pre okolie Kristovou milou vôňou (2 Kor 2, 14). Pri posvätení krizmy sa zdôrazňuje myšlienka na posvätenie človeka a na prebývanie Ducha Svätého v ňom.

Pomazanie sa najčastejšie používalo pri sviatosti krstu, od tretieho storočia začali pomazávať aj pri birmovaní a pri sviatosti pomazania chorých. Ďalšie pomazania (pri kňazskej vysviacke, pri korunovaní kráľov, pri slávnostnej posviacke kostola, oltára, pri požehnávaní kalicha, patény a zvona) priniesol až stredovek ako dodatočné obrady, ktoré robili Božiu službu vznešenejšou. Olivový olej ako produkt rastliny obsahuje nahromadenú slnečnú energiu, preto je symbolom životodarnej sily, Božieho požehnania a hojnosti (Ž 127, 3; 132, 2). Pomazanie bolo znakom Božieho vyvolenia a jeho zvláštnej starostlivosti. Preto pomazanie kráľov, kňazov, miest a predmetov vždy bolo viditeľným znakom ich spojenia s Bohom, ktorý je prameňom každej svätosti a života.

Keď prišiel Boží Syn na zem, stretol sa s tým najťažším, s utrpením, ktorého koncom je smrť. Vo chvíli, keď zjavil svoju Božskú moc, ľudia dotknutí fyzickým i duchovným utrpením prichádzali k nemu, prosili o záchranu. Ježiš sa však stretol aj s utrpením zo zrady priateľa, s utrpením pri bičovaní, vysmievaní, ukrižovaní. Kedykoľvek pozrieme na kríž, vieme, že Ježiš pozná tajomstvo utrpenia.

Kristus neprišiel preto, aby odstránil utrpenie, ale aby ho posvätil. Jeho utrpenie sa stalo nástrojom spásy sveta, v ňom nám zjavil svoju nekonečnú lásku k nám. Tým dal ľudskému utrpeniu zmysel. Od toho momentu môže človeka zdokonaľovať. Keď človek trpí, môže obohacovať seba aj iných. Preto Kristus medzi sviatostnými znakmi zanechal aj taký, ktorý je nástrojom na posvätenie nášho utrpenia - sviatosť pomazania chorých. Svätý Marek pripomína, že Kristovi učeníci pomazávali chorých a uzdravovali ich. A svätý Jakub vo svojom Liste hovorí o tradícii prvých pokolení kresťanov: Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu (Jak 5, 14 - 15).

Účinky sviatosti pomazania chorých

Prvým a často viditeľným účinkom je zlepšenie zdravia chorého. V desiatkach príkladov mi ľudia po udelení sviatosti pomazania chorých ďakovali za to, že sa im vrátilo zdravie.

Druhým účinkom - v oblasti ducha - je očistenie od hriechov. Keby človek spáchal ťažké hriechy a nemohol by sa vyspovedať, táto sviatosť odpúšťa hriechy. Môže byť teda udelená tak človeku v stave posväcujúcej milosti, ako aj v stave ťažkého hriechu.

Hlavným cieľom tejto sviatosti je však pomoc potrebná na využitie času utrpenia a zachovania čestného postoja. Utrpenie je totiž veľká skúška, pričom pre kresťana je predovšetkým skúškou viery v pravdu, že Boh je Láska, lebo my nechápeme situáciu, ako ju vidí všemohúci Boh. On môže utrpenie odstrániť, no súhlasí s ním. A tu je potrebná milosť objaviť zmysel utrpenia. Sviatosť pomazania chorých dovoľuje človeku využiť utrpenie na vlastné zdokonalenie i na spásu sveta a uľahčuje trpiacemu prístup k Eucharistii.

Kto má prijať sviatosť pomazania

Pomazanie je sviatosť chorých. Majú ju prijať napríklad tí, čo sa chystajú na operáciu, keď dôvodom zákroku je vážne ochorenie, starci v pokročilom veku, ktorí značne upadli na sile, aj keď nevidieť, žeby boli nebezpečne chorí, veď staroba je často spojená s utrpením. Tí, čo sa cítia slabí, zvlášť po šesťdesiatom roku života, môžu prijať túto sviatosť dokonca raz za rok. Každá farnosť organizuje takýto deň chorých.

Vážnosť ochorenia. Svätý Jakub vo svojom liste vysvetľuje, že pomazanie sa má udeliť chorým na úľavu a spásu. Preto sa sväté pomazanie má so všetkou starostlivosťou dať veriacim, ktorí sú pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve života. Na posúdenie vážnosti ochorenia stačí rozumný úsudok, pričom sa treba vyhnúť akejkoľvek úzkostlivosti.

Pomazanie možno opakovať, napríklad, ak chorý po jej prijatí vyzdravel a neskôr sa jeho zdravotný stav zhoršil, alebo opäť ťažko ochorel. Sväté pomazanie možno udeliť aj deťom, keď už natoľko používajú rozum, že ich táto sviatosť môže posilniť.

Sviatostná forma pomazania chorých

Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. Oslobodeného od hriechov, nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.

Často som premýšľal nad tým, prečo je táto sviatosť zabudnutá a nedocenená. Myslím si, že zlo použilo skvelú taktiku na stratu tejto sviatosti: Kedysi mu dali názov „posledné pomazanie”. Je to tak, ako keby sme na opakovanie mimoriadne cenného lieku umiestnili hlavu smrtky. V tejto situácii zavolali kňaza, aby pomazal chorého v poslednom momente, keď človek zomieral. Pripomínam, že sviatosťou zomierajúcich je viatikum, čiže sväté prijímanie, nie pomazanie chorých. Ak je totiž človek pripravený na stretnutie s Kristom v Eucharistii tu na zemi, je pripravený stretnúť sa s ním aj na prahu neba a pokojne môže prekročiť prah večnosti. Sväté prijímanie, zjednotenie sa s Kristom tu na zemi, dáva záruku prekročenia prahu večnosti a vstutévšetpu do večného šťastia. Preto viatikum možno udeliť človeku dokonca aj keď v ten deň už dvakrát prijal Eucharistiu. Napríklad, ak sa mu stala nehoda, v momente smrti mu ju možno podať aj tretí raz. To je sviatosť zomierajúcich.

Mali by sme objaviť celé bohatstvo, ktoré nám Kristus v starostlivosti o naše fyzické, psychické i duchovné zdravie zanechal v sviatosti pomazania. Poďakujme mu za to, že pamätal s láskou na všetkých chorých a sami, keď sa nás dotýka utrpenie, poprosme o túto sviatosť. Je to hlboký náboženský zážitok, ktorý posilňuje človeka, dodáva mu silu a umožňuje zachovať si kresťanský postoj v hodinách utrpenia.

Zakončím možno trochu zvláštne, ale ten, kto vyslovil nasledujúcu myšlienku, vyslovil ju prezieravo. Je odpoveďou na „prevenciu a preventívnu silu” sviatosti pomazania chorých: Sviatosť pomazania chorých nie je mulivitamín, ktorý sa užíva ako prevencia. Pomazanie chorých majú prijať len tí, ktorí sú skutočne ťažko chorí.

Spracoval Daniel Dian

V predchádzajúcom čísle sme uverejnili prvú časť homílie vdp. Jozefa Kováčika, ktorú vysielal Slovenský rozhlas. Hovoril v nej o tom, čo dodnes ešte rezonuje nielen v našej, ale aj v zahraničnej tlači: o sňaté exkomunikácie z biskupov Spoločenstva Pia X. V druhej časti vtedy spomenul aj inú skutočnosť, o ktorej povedal:
Oveľa viac pokoja mi uplynulý týždeň do duše priniesla možnosť vidieť jeden veľmi zaujímavý dokumentárny film - osemdesiatštyri minútová stopáž - ocenenie za najlepší dokumentárny film roku 2008 v Českej republike. Každý, kto sa vo filmovej tvorbe čo i len trochu vyzná, pri takýchto informáciách spozornie, a spozornel som aj ja, keď som dostal tieto informácie. Počas uplynulého týždňa som bol na návšteve v Prahe. Chystajú návštevu Svätého Otca, a usilujeme sa komunikovať už od začiatku, pretože určite aj zo Slovenska tam bude cestovať veľa ľudí. Popritom som narazil na tento veľmi zaujímavý dokumentárny film. Zdalo by sa, že pre Českú republiku a situáciu v nej film o náboženských otázkach bude nepodstatný, nezaujímavý. Napriek tomu bol tento film označený za najlepší dokumentárny film roku 2008. Film o Ivetke a o podivuhodných udalostiach v Litmanovej sa u našich susedov stal bestsellerom. A poviem vám pravdu, keď som ho videl, naozaj mi „spadla sánka”.

Režisér Vít Janeček prináša trpezlivo obraz ženy, ktorá opatrne volí každé slovo. Keď Ivetka prehovorí, naozaj vidieť, že každé slovo, ktoré vysloví, si predtým dvakrát premyslí. Konfrontuje súčasnosť s minulosťou. Film vôbec nevynáša súdy, prináša veľmi silný príbeh. Veľmi silný, emotívne naladený príbeh. Väčšinou až s odstupom času vie totiž človek pochopiť a prijať aj skúsenosť, ktorá sa mnohým iným môže javiť ako sláva, na druhej strane možno zlyhanie, ale mučivý pocit samoty vo chvíľach životných búrok sa nevyhýba ani tým, ktorých iní označujú za omilostených. Úvod filmu akoby navodzoval atmosféru istej nereálnosti. Až príliš mi pripomínal istý druh dokumentárnych filmov, ktoré ponúkajú skreslený a vyumelkovaný príbeh s údajnými mariánskymi zjaveniami. Postupne však režisér vytvára a vyvádza z omylu diváka, a namiesto sladkej „selanky” sa pred jeho očami začína odvíjať príbeh, ktorý pre nezainteresovaného diváka prináša novú a novú dynamiku. Sú to udalosti a zvraty v životnom príbehu predtým dievčaťa, dnes ženy z Litmanovej. Akoby boli veľmi silným filmovým príbehom, ktorý pripravil skvelý filmový režisér. Aj keď hlavná postava to v jednotlivých životných skúškach a peripetiách vôbec nemusí vnímať ako prejav Prozreteľnosti. Osobne som veľmi rád, že tento film vznikol. Neponúka totiž lacné hodnotenie toho, či zjavenie bolo pravé alebo nie. Vôbec. Toto nie je podstata filmu. Ale to, čo ponúka, je trpezlivá sonda do duše človeka, ktorý má čo povedať. Nejde pritom o nijaký moralizujúci príbeh, ktorý by chcel niekoho nutne obracať alebo za každú cenu mu niečo natlačiť do hlavy. Ide o veľmi silný príbeh ľudského života, ktorý je hľadajúcim životom. A tým, že je okorenený aj situačným humorom, je to dielo, ktoré sa oplatí vidieť a veľmi sa oplatí o ňom diskutovať. Osobne som veľmi rád, že Ivetka prekonala strach z médií a že sa rozhodla spolupracovať na tomto dokumente, pretože podľa mňa je to naozaj jeden z najlepších príbehov, ktorý mohol vzniknúť o ľudskej duši. V Čechách už vyšiel aj na DVD a u nás sa chystá do filmovej distribúcie, takže je pravdepodobné, že od apríla ho uvidíme aj v našich kinách. Veľmi by som vám odporúčal, aby ste si našli chvíľku času a zašli do kina, ale nie sami, aby sme o tom aj rozprávali. Nebudem prezrádzať, ale myslím si, že taká sonda do duše je veľmi zaujímavá pre každého, kto si myslí, že byť Bohom omilostený, ako sa to aspoň zdá, je nejaká „selanka” životný príbeh.

Už vopred upozorňujem, že tam nenájdete odpoveď na to, či tie zjavenia sú pravé alebo nie. Vystupuje tam aj otec arcibiskup Babjak, a aj mnohí ďalší kňazi ponúkajú svoje svedectvá, svoje postoje. Myslím si však, že pre človeka dneška chýba predovšetkým to, aby vošiel do hĺbky a pýtal sa na dôsledky, na to, čo v živote vytvára človeka. Veľmi potrebujeme premýšľať, veľmi sa potrebujeme modliť. V dnešnej situácii, ktorá prirýchlo a veľmi povrchne prináša informácie, ich potrebujeme spracovať. Musíme vedieť, kadiaľ v živote kráčame, čo je pre nás podstatné a čo nie je podstatné. Myslím si, že ako kresťania sme pozvaní práve na to, aby sme boli takýmto svedectvom. Aby sme naozaj mohli svedčiť o tom, že Boh sa nám prihovára denne. Že to nie je Boh, ktorý nás stvoril a nechal samých len tak napospas osudu, ale že je to Boh, ktorý sa nám neustále prihovára vo Svätom písme.

A znova kontrolná otázka: Kedy som mal naposledy v rukách Sväté Písmo? Pamätám si, o čom boli dnešné čítania? Pamätám si, podľa koho bolo dnešné evanjelium? To sú základné otázky, aby svätá omša neostala pre nás len „odchodená” alebo len „vypočutá” pri rozhlasových prijímačoch, ale aby sme sa poobede, keď už bude čas, keď už budú umyté riady, keď odíde návšteva, keď si už možno aj deti trochu oddýchnu, zobrali do rúk Sväté písmo, Katolícke noviny, či dobrú literatúru, alebo zapli niečo dobré, čo nás povzbudí, niečo, čo nás „nabije” do ďalšieho týždňa, ktorý určite zasa bude plný, pracovný, zaťažujúci. Veľmi potrebujeme nedeľu využiť na to, aby sme pochopili a predovšetkým precítili, že Boh má o nás záujem.

Nech teda pre nás aj slová žalmu…. ktoré sme dnes počuli, sú aj balzamom na dušu. Veríme v Boha, ktorý je našou útechou a posilou. Aj vo chvíľach ťažkých skúšok v osobnom aj v spoločenskom živote. Aby sme naozaj mohli pocítiť, že Pán uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany. On pozná počet hviezd a každú volá po mene. Veľký je náš Pán a veľmi mocný. Jeho múdrosť je nesmierna. Tichých sa Pán ujíma, ale hriešnikov ponižuje až po zem. Aj keď sa to tak v prvom okamihu práve nezdá.

ThDr. Jozef Kováčik

Vsiedmej časti Školy Pavlovho slova sa arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský zaoberal pôstnym sebaobmedzovaním v Pavlových listoch. Pavol ponúka viacero inšpirácií na pôst. Základnou podmienkou efektívnej askézy je správny motív.

Kolosania konali skutky sebazapierania, ale Pavol ich karhá pre falošnú motiváciu. Tak aj nám pripomína, aby sme mali pred očami jediný cieľ - Krista. Druhou výzvou je kresťanská askéza, ktorá spočíva v odstraňovaní nezriadených túžob. Vonkajšia prax má pomôcť umŕtvovať náš egoizmus a otvoriť si srdce pre lásku k Bohu a blížnemu. Tretia výzva sa týka skvalitnenia ľudských vzťahov. Efektívne prežívanie pôstu sa prejavuje v otvorení očí a srdca pre potreby blížneho. Skutočná askéza teda nie je pre „získanie” spásy, tú dáva Kristus zadarmo skrze vieru, ale pre zosúladenie života s vyznaním.

Keď som bola dieťa, neexistoval televízor, mobil, počítač, CD, DVD, MP 3-4-5, bábika Bárbi, žuvačky ani množstvo ďalších vecí, bez ktorých si život dnes ťažko vieme predstaviť.

„A nenudili ste sa?” - pýta sa nevinne dnešné dieťa. Určite nie, dokonca to slovko „nuda” sme vôbec nepoznali. Boli rozprávky, ktoré nám čítali naši rodičia, básničky, ktoré sme sa učili naspamäť, knihy, hudobné nástroje, výlety do prírody, šantenie s kamarátmi po dvore, na lúke, v lese a samozrejme príprava do školy a rôzne práce okolo domu, ktorými sme pomáhali rodičom. Aj dnešné deti zažívajú toto všetko, ale v akejsi instantnej - rýchlorozpustnej podobe. V televízii, na CD a iných nosičoch nájdu rozprávky, hry, cesty okolo sveta, dokonca cesty do vesmíru aj do ľudského tela, hudbu a množstvo filmov s rôznymi príbehmi a situáciami zo života, napríklad, ako sa starať o zvieratká, kvietky, ako pomáhať druhým, ako sa správať a pod. Vedomosti nie sú až také dôležité, veď všetko je na webe, stačí zvládnuť pár klávesníc. Nedávno som čítala, že v Anglicku prieskumom zistili, že 40 % detí nevedelo, odkiaľ máme vajíčka, t. j. asi nikdy nevideli sliepku. Možno si mnohí pomyslia, že čo je to za kritérium nedostatku vedomostí, keď niekto nikdy nevidel živú sliepku. Kto však raz v živote držal v ruke práve vyliahnuté kuriatko, vie, o čo taký človek prišiel. To na webe nenájde. Ten pocit zázraku života, teplo, hebkosť, odovzdanosť, dôverčivý pohľad, jemný štebot, pichľavé pazúriky a hladný zobáčik. To všetko sa skrýva vo vajíčku, o ktorom si niektoré deti myslia, že ho vyrobili v továrni. Pretože dnes máme všetko akoby v konzerve a môžeme si to užívať podľa času a nálady. Všetko rýchlo a bez veľkej námahy. Tak sa pomaly aj my stávame instantnými ľuďmi a niekto sa veľmi usiluje z nás takých urobiť. Povedzte však, vyrovná sa instantný guláš narýchlo zaliaty vriacou vodou a zhltnutý postojačky tomu pravému, kotlíkovému, uvarenému nad ohníkom na brehu rieky, za splnu mesiaca, pri tichom speve, alebo štebotaní vtáčikov ukladajúcich sa na nočný odpočinok? A keď som to už trochu prehnala, aspoň ku krajcu čerstvého chleba a poháru vína (kým aj tie nebudú instantné)?

Život nezastavíme a instantné veci nám ho uľahčujú a pomáhajú nám držať krok s vývojom. Seba však môžeme občas zastaviť. Práve pôstne obdobie má byť takým časom zastavenia, rozjímania, vnikania do hlbších dimenzií. „Konzervy” nám neujdú ani sa nepokazia, ale ten čas zamyslenia a uvedomenia si, kam náš život smeruje, nám raz môže veľmi chýbať.

Pôst je ako výstup na vysokú horu. Trvá dlho, je namáhavý, bolestivý, človek stráca dych a často to chce vzdať. Ale kto vydrží, tomu sa vynaložená námaha vždy vráti v bohatstve zážitkov. Na kopec sa možno vyviezť aj lanovkou, ale ochudobnili by sme sa o zážitky z kvietkov, vtáčikov, chrobáčikov, ktoré po ceste stretneme, o svieži vánok a atmosféru dosahovania víťazstva nad sebou samým. „Načo sa tí horolezci tak namáhajú, veď z helikoptéry majú taký istý výhľad, možno aj krajší?” - uvažujú mnohí. Kto aspoň raz nevystúpil na nejakú tisícovku, ten to nikdy nepochopí. Je to ako život sám. Nevážime si to, čo sme dosiahli bez námahy, no za dosiahnutie čoho sme museli obetovať veľa, je pre nás veľmi vzácne. Aj matka miluje najviac to dieťa, ktoré ju stálo najviac bolesti a námahy, alebo ktoré nie je celkom dokonalé. Ako keby bolesť zbližovala. Bolesť a láska sú si veľmi blízke. Preto by pôst mal aj bolieť, aby sme si aspoň trochu vedeli predstaviť Kristovo utrpenie, a aby sme sa mu v ňom čo najviac priblížili. Preto nás Ježiš tak miluje, lebo nás vykúpil najťažším spôsobom - na kríži. Milujme ho aj my. Odplácajme sa mu rovnako, nesme svoj kríž s láskou.

Táňa Hrašková

Vážená redakcia časopisu Blumentál, rada by som sa s Vami a s Vašimi čitateľmi podelila o nasledujúcu skúsenosť a vydala ňou svedectvo. Do kostola Blumentál chodím na sväté omše veľmi rada už od detstva. Neraz mi pri vstupe do tohto chrámu hneď za hlavnou bránou kostola vľavo padli oči na reprodukciu Matky dobrej rady s najdôležitejšími historickými informáciami, ktoré sa viažu k tomuto milostivému obrazu.

No vnútorným zrakom mi „padli oči” na tento vzácny obraz až práve prostredníctvom Vášho mesačníka Blumentál. Zmienky o milostivom obraze Matky dobrej rady sú v ňom permanentne uverejňované (posledne apríl, august, október 2008), a teda vďaka týmto „smerovkám” som si našla cestu k Panne Márii - Matke dobrej rady, ktorej cnosť „dobrej rady” je týmto obrazom sprítomňovaná aj v našom kostole Blumentál.

S čím by som sa rada s Vami podelila, je moje poznanie, že tento obraz Matky dobrej rady bol nielen kedysi milostivým obrazom, ale ním aj je.

Pravidelne som sa začala pred týmto obrazom modliť a prostredníctvom Matky dobrej rady vyprosovať od nebeského Otca potrebné milosti.

Týmto chcem vydať svedectvo o dvoch vyslyšaniach vo veľmi vážnych a chúlostivých záležitostiach (druhá sa týkala života a smrti). Tieto vyslyšania sa udiali v auguste 2008 a vo februári 2009. Rada by som týmto povzbudila všetkých, ktorí hľadajú pomoc. Je nablízku, dokonca v našom bratislavskom chráme Blumentál.

Ešte raz vďaka za časopis, nech Pán hojne požehnáva toto Vaše apoštolské dielo a samozrejme všetkých Vás, ktorí časopisu vdychujete život.

Viktória

26. apríla si opäť pripomenieme náš miestny sviatok Matky dobrej rady. Tešíme sa tomuto svedectvu, lebo je dôkazom, že úcta k našej Matke dobrej rady sa v našej farnosti obnovuje, a že čoraz viac jej detí si ju pod týmto titulom uctieva a čerpá z milostí, ktoré nám u svojho Syna vyprosuje. Boli by sme radi, keby toto svedectvo nebolo posledné.

Farský list brnianskej farnosti Svätý Jakub uverejnil úryvok z knihy kardinála Špidlíka: Slyšet Boha v ranním vánku o duchovnom čítaní. Pretože aj správne čítanie je umenie, preberáme ho:

Na každom kroku vidíme, ako málo ľudí vie čítať tak, aby z toho mali ozajstný úžitok. Vychovávatelia dobre vedia, že nie je ani také dôležité veľa prečítať, ako to, čo prečítame, dobre „stráviť”. Pokiaľ ide o čítanie kníh s duchovnou tematikou, nájdeme množstvo dobrých rád v spisoch cirkevných otcov. Varujú pred vyhľadávaním „noviniek”. Táto snaha je dobrá pri štúdiu, ale ani tam sa vždy neosvedčuje.

Podľa Svätého Augustína duchovné čítanie má byť ako dobré jedlo. Augustín však s povzdychom dodáva: „Je veľa tých, čo len čítajú, a predsa vstávajú od stola hladní.” Zachytávajú totiž len myšlienky, ktoré ich zaujali svojou novotou, ale nezastavia sa pri tom, čo potrebujú.” Rodrigues sa takýmto čitateľom posmieva, hovorí, že sa podobajú ľuďom, ktorí by chceli jesť len to, čo predtým nikdy nejedli. Takíto ľudia by mohli sedieť pri bohato prestretom stole, a predsa by mohli umrieť hladom.

Svätý Gregor Veľký napomína jedného veľmi aktívneho carihradského lekára, ktorý pozháňal nemalú časť peňazí na vykúpenie mnohých otrokov, ale obsedieť pri knihe nevedel. V knihách len listoval. Načo je také čítanie? Svätý Gregor upozorňuje, že nad jednou stranou dlho presedí ten, kto vie, že s prečítaného bude musieť skladať odpočet.

„Čítaj raz”, píše svätý Efraim, „čítaj druhý-, tretíkrát, opakuj si to, len tak zachytíš zmysel toho, čo je tam napísané”. Svätý Efraim vie, aká deravá je ľudská pamäť - nestačí pochopiť, nestačí si ani zaumieniť, že si prečítané zapamätám, občas si treba niečo aj zapísať. Hovorí: „Keď čítaš, buď ako včielka, ktorá si sadá na kvet, a vždy si odnesie trochu peľu.”

To však predpokladá, že si zvolíme na čítanie naozaj hodnotnú vec. Život je prikrátky na to, aby sme čítali len dobré knihy, musíme si vybrať tie najlepšie, teda tie, v ktorých nájdeme Božiu múdrosť.

A my dodávame, že takou knihou je predovšetkým Sväté písmo, a dobrá duchovná literatúra. Zamyslime sa, čomu dávame prednosť, bulváru či hodnotnej literatúre? Pri dennom čítaní toho, čo nám ponúka naša tlač, ozaj nemusíme postupovať podľa citovaných odporúčaní.

Preložila X. Duchoňová