Blumentál
2009 Máj

V tomto mesiaci sa končí veľkonočné obdobie a než sa zavŕši, budeme sláviť sviatok Nanebovstúpenia

Pána. Je nanebovstúpenie tradícia? Je to legenda? Iste nie, ak veríme tomu, čo je zachytené vo Svätom Písme: Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich do neba (Lk 24, 51), alebo …vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha (Mk 16, 19). Pokúsme sa teda zamyslieť

nad významom tohto sviatku v živote každého z nás i v živote našej „kresťanskej” spoločnosti.

Kedysi si ľudia mysleli, že modrá obloha

nad nimi je pevná klenba, za ktorou sa nachádza nebo. Postupne sa výskumom zistilo, že belasosť oblohy je len osvetlený vzduch a nad ním sú nekonečné vesmírne priestory. Astronómovia hovoria o ohromných vzdialenostiach a miliardách svetelných rokov. Môžeme pokladať za logické a správne, keď sa pri sviatku nanebovstúpenia Pána pýtame: kde vlastne vystúpil Ježiš? A kritickejší sa môžu pýtať: nie sú to vo Svätom písme len nejaké rozprávky, z ktorých sa veda smeje? Seriózna veda sa nesmeje, a my nemusíme mať strach, že veríme niečo, čo je proti rozumu alebo vedeckým výskumom.

Cirkev učí, že Ježiš neodišiel z tejto zeme na nejaké iné miesto. Ak hovoríme, že sa vrátil k Otcovi, musíme vedieť, že tam, kde je Boh, nejestvuje priestor a čas v našom zmysle. Keď Kristus prišiel medzi nás, zjavil sa v našom priestore a čase, a jeho vystúpením k Otcovi oslavujeme, že po splnení svojej pozemskej misie znova prešiel do večnosti a nekonečnosti.

Preto ľudstvo nemôže nijakou vesmírnou

sondou, nijakým satelitom odhaliť, kde sa nachádza Ježiš, Panna Mária ale aj iní, o ktorých čítame, že boli vzatí do neba, napríklad Henoch alebo Eliáš. To jednoducho presahuje ľudské kompetencie alebo schopnosti. Do Božieho sveta môžu vstúpiť len oslávené bytosti, ktoré nepodliehajú zákonom zeme, ako im nepodliehalo Ježišovo telo po jeho zmŕtvychvstaní. Márne sa nám vysmievajú slobodomurári (aj niektorí slovenskí), ktorí pod rúškom vedy rozvracajú kresťanskú spoločnosť a natískajú človeku čosi nové, ideológiu, ktorá je na prvý pohľad krásna ako plody stromu poznania dobra a zla v raji. Tu by sme mohli spomenúť aj Jehovových svedkov a všetky poľutovaniahodné spolky ako nástroje ríše inferna.

Pre nás je dôležitá aj druhá skutočnosť, ktorá vyplýva zo sviatku Nanebovstúpenia Pána. Ježiš odišiel, ale zároveň aj medzi nami ostal. Vieme to na základe jeho vyhlásení: Kde sú dvaja, alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi” (Mt 18, 20). Kto je moje telo a pije moju krv,

ostáva vo mne a ja v ňom” (Jn 6, 56). A hľa,

ja som s vami po všetky dni, až do skončenia

sveta (Mt 28, 20).

Ježiš nám však prisľúbil ešte viac: Nech sa neznepokojuje vaše srdce. Verte v Boha a verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, vrátim sa a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja (Jn 14, 1-3).

Vieme, že najjužnejší mys Afriky sa volá Mys Dobrej nádeje. Nevolal sa tak vždy. Jeho predchádzajúci názov bol: Mys Utrpenia. Bolo to preto, lebo tamojší obyvatelia verili, že popri ňom nemôže preplávať ani jedna loď, aby nestroskotala. Ale keď sa raz podarilo známemu moreplavcovi Vasco de Gamovi bez ujmy oboplával mys, rozhodli sa aj iní, ním povzbudení, plávať tým smerom a neskoršie premenovali Mys Utrpenia na Mys Dobrej nádeje.

Aj do Ježišovho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia existoval takýto mys hrôzy - bola to smrť. Keď Ježiš tento „mys” premohol, smrť sa stala pre ľudstvo „mysom” nádeje, okolo ktorého prechádzajú zosnulí do večnosti, k Ježišovi. Vo Vyznaní viery vyznávame, že Ježiš vystúpil na nebesia… a veríme vo vzkriesenie tela a život večný. Nech to nielen hovoríme ústami, ale aj srdcom a rozumom veríme.

Spracoval Marián Bér

Prenes sa, milý čitateľ, v duchu do hornej siene, v ktorej si bol v poslednom čase niekoľkokrát

Ježišovým hosťom. Pozýva ťa do nej aj v deň slávnosti Zoslania Ducha Svätého, kde sa v ten deň sústreďuje pozornosť neba i zeme. Už deväť dní sú tam zhromaždení apoštoli. Nemajú medzi sebou Ježiša, ale je tam jeho Matka (porov. Sk 1, 14). Ježiš im prikázal, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby čakali na Otcovo prisľúbenie (Sk 1, 4). Všetci teda čakali

na chvíľu, kedy sa naplní veľký Pánov prísľub.

Bol to čas tichého sústredenia a intenzívnej

modlitby za zatvorenými dverami. Dôvodom uzavretosti a odlúčenosti od okolitého sveta pôvodne bol strach pred židmi, ale táto dobrovoľná samota sa osvedčuje ako najlepšie prostredie na hlbokú duchovnú obnovu.

Aby si sa aj ty dobre pripravili na prijatie darov, ktoré ti Pán zošle, nasleduj Ježišovu družinu a na nejaký čas zatvor dvere pred všetkým, čo ťa denne zamestnáva, rozptyľuje a čím ťa zahŕňa okolitý svet. Keby sa ti zdalo, že také duchovné cvičenia nepotrebuješ, uvedom si, že sa do takej obnovujúcej samoty uchýlila aj Božia Matka, Panna Mária.

Prvé ovocie, ktoré môžeš získať, je dar jednomyseľnej modlitby (Sk 1, 14). Je to jednomyseľnosť tých, čo sa navzájom milujú. Takej spoločnej modlitbe Otec neodolá (porov. Jn 15, 16n).

Bolo to práve na tomto mieste, kde nás Ježiš večer pred svojím utrpením učil modliť

sa v jeho mene (Jn 14, 14; 15.16). A čo

znamená obracať sa na Otca v Ježišovom

mene? Znamená to stotožniť sa s ním, prosiť tak, ako prosil on, modliť sa celkom v zhode s ním. Rozhodujúca teda nie je tvoja túžba, tvoja záľuba či tvoje želanie, ale predovšetkým úplná zhoda a zjednotenie sa s jeho vôľou. Nemusíš sa však báť, že ťa to nejako obmedzí, že sa tvoje záujmy dostanú na vedľajšiu koľaj. Je to práve naopak. Pán tvoju modlitbu pozdvihne zo súkromnej roviny, aby jej dal prvoradý význam a pripojil ťa tak k svojej veľkňazskej modlitbe: aby všetci boli jedno (Jn 17, 23). Záleží mu na tom, aby sme sa navzájom milovali, takže, aby sme nevideli predovšetkým len seba a svoje súkromné záujmy, ale aby sme v jednomyseľnej modlitbe spolu s ním mysleli na naliehavé potreby všetkých, tak ako si to on želá.

Aby si sa naučil tak modliť, posiela ti najlepšiu učiteľku jednomyseľnej modlitby - Pannu Máriu. Ona sa dokonale zjednotila s Božou vôľou vo svojej pokornej modlitbe.

Pretože sa úplne odovzdala Bohu,

dostala plnosť darov Ducha nie na jej

osobné uspokojenie, ale v prospech celého ľudstva. Mohol tak urobiť veľké veci nielen v nej a pre ňu, ale pre všetky pokolenia, pre všetkých, čo sa ho boja. Mária sa tak stala nástrojom, aby sa rozpamätal na svoje milosrdenstvo, povýšil ponížených a hladných naplnil dobrotami (porov. Lk 1, 46 - 55).

Vstúp do jej školy, a popros, aby ťa naučila, ako sa máš dobre modliť. Účinnosť tvojej modlitby bude závisieť od tvojej veľkodušnosti. Nejde tu predsa len o teba. To množstvo darov Ducha Svätého, ktoré máš prijať, je súčasťou Božieho plánu, pretože má slúžiť z pokolenia na pokolenie tým, čo sa ho boja. Aby si nezhromažďoval len pre seba, modlil sa Ježiš aj za teba, aby si prinášal ovocie a tvoje ovocie, aby ostalo (porov. Jn 15, 16). Všetci tí, čo sú zhromaždení okolo jeho Matky, bezvýhradne súhlasia, aby sa im stalo podľa jeho slova, tak, ako súhlasila ona, keď prvýkrát prijala dary Ducha.

Náhle sa ozval hukot a naplnil celý dom. To je tá pravá chvíľa, aby si vzdal úctu celej Najsvätejšej Trojici - Otcovi, za nesmierny dar Ducha, Synovi za naplnenie sľubu i božskému Utešiteľovi, že prichádza, aby obnovil tvárnosť zeme.

Ten božský vietor naplnil hukotom nielen

dom, ale celé mesto. Je čas vyjsť von.

Predstav si, ak môžeš, tie veľké zástupy

zbožných židov zo všetkých národov, ktoré ta priviedol Duch, aby počuli ohlasovať radostnú zvesť. Nielen, že si ich pozval zo všetkých národov, ktoré ta prišli, ale postaral sa aj o to, aby všetci správne porozumeli slovu, ktoré bolo pre nich pripravené. Presne tak, ako to sľúbil Pán, keď odchádzal k Otcovi: A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im, na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.

Apoštoli si toho boli vedomí a s profesionálnou samozrejmosťou v pokornej službe rozdávali z prijatých darov, ktoré sa budú prenášať z pokolenia na pokolenie a Otec isto bude plniť o svoje sľuby z pokolenia na pokolenie.

Pán splní svoje sľuby. Prihovára sa za nás u Otca a Otec nám rozdeľuje dary svojho Ducha. Naďalej však platí Ježišova podmienka: pôsobí v tých, ktorí uverili.

Pane, na príhovor tvojej Matky rozmnož moju vieru, aby si mohol vo mne pôsobiť tak, aby som bol užitočný.

Brat Amadeus (Světlo 22/206).

Preložila X.D.

Turíce - vrchol

Veľkonočného obdobia Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je liturgickým slávením spásnej udalosti, ktorá podľa Skutkov apoštolov (2, 1) pripadla na židovské slávenie Turíc. Židia ďakovali Bohu za žatvu a na obetu Bohu prinášali prvotiny úrody. Okrem toho Turíce boli pre nich spomienkou na uzavretie zmluvy s Bohom na Sinaji. Pre kresťanov sa Turíce stali slávnosťou ľudu Novej zmluvy, pre ktorú je Zoslanie Ducha Svätého prvým ovocím Veľkonočného tajomstva. Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je poslednou Veľkonočnou nedeľou a zakončením veľkonočného obdobia. Turíce sú dňom zrodenia Cirkvi, ktorá svoju najväčšiu úlohu vidí v slávení liturgie. Z nej žije a skrze ňu evanjelizuje svet.

V liturgii - takom veľkom diele, ktorým sa Boh dokonale oslavuje a ľudia posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú Nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi (SC 7; KKC 1089).

Ježiš Kristus teda v liturgii nikdy nekoná sám, ale v spojení so svojou Snúbenicou - Cirkvou. Subjektom liturgických činností je teda i Cirkev - Kristovo telo, liturgické zhromaždenie v celej svojej hierarchickej štruktúre a preto: liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je sviatosťou jednoty, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu - Cirkvi, robia ho zjavným, pôsobia naň. Jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a činnej účasti (KKC 1140, porov. SC 26). Keď chceme byť v súlade s týmto označením Konštitúcie Sacrosanctum Concilium (SC) o liturgii, musíme potvrdiť, že liturgiu celebruje celé spoločenstvo, čiže celebrantom jednotlivých liturgických činností je telo Cirkvi, nielen kňaz - predsedajúci (praeses) liturgického zhromaždenia, píše sa v Katechizme Katolíckej cirkvi (porov. KKC 1140; 1141). Pri slávení sviatostí je teda „liturgom” celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie, ale „v jednote Ducha”, ktorý pôsobí vo všetkých (KKC 1144).

Liturgia teda nie je súkromná činnosť. Za takú ju nemôže pokladať ani kňaz, ktorý slávi liturgiu nielen pre veriacich, ale predovšetkým spolu s nimi. Ani veriacim nemôže byť ľahostajné, čo robí kňaz v ich mene, pre nich a s nimi. Liturgia je teda záležitosťou celej Cirkvi, celého Božieho ľudu, nielen cirkevnej hierarchie. Všetok Boží ľud, ktorý slávi liturgiu, je zodpovedný za jej náležitý priebeh a za úžitok, ktorý z nej plynie pre jednotlivých veriacich. Z toho vyplýva rozdelenie úloh v liturgickom zhromaždení a ich ochotné plnenie aj zo strany veriacich.

Možno sa ešte opýtať, na akom základe je Cirkev subjektom liturgických slávení. Jednoducho preto, že celá Cirkev, ktorá slávi liturgiu (hierarchia - skrze sviatosť kňazstva a veriaci - z moci krstu a birmovania) je kňazská. V Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi (č. 10) je napísané: Kristus Pán, Veľkňaz vyvolený spomedzi ľudí (porov. Hebr. 5, 1 - 5), urobil nový ľud kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi (Zjv 1, 6; porov. 5, 9 - 10). Pokrstení sa totiž prerodením a pomazaním Duchom Svätým posväcujú a majú sa vbudovať ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ako kresťania prinášali duchovné obety a ohlasovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1Pt 2, 4 - 10). Preto všetci Kristovi učeníci zotrvávali na modlitbách a oslavovali Boha (porov. Sk 2, 42 - 47), dávali samých seba ako živú, svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12, 1) a všade na svete vydávali svedectvo o Kristovi pripravení: obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej na večný život, ktorá je vo vás (1Pt 3, 15). Všeobecné kňazstvo veriacich a úradné čiže hierarchické kňazstvo, hoci sa líšia podstatou a nielen stupňom, sú si navzájom podriadené; jedno i druhé totiž má vlastným spôsobom účasť na Kristovom kňazstve.

Univerzálna Cirkev ako subjekt liturgických slávení, sa nepredstavuje ako abstraktná a anonymná hodnota, ale ako konkrétne liturgické zhromaždenie, ktoré slávi liturgiu na určitom mieste.

Ježiš Kristus a Cirkev konajú v liturgii „in Spiritu Sancto” - v jednote Ducha Svätého, mocou Ducha Svätého. Zoslanie Ducha Svätého inauguruje kresťanskú liturgiu. Keď zhromaždení videli Božie diela, začali oslavovať Boha (Sk 10, 26). Duch Svätý konal od začiatku stvorenia sveta,

konal neustále v celých dejinách spásy,

zvlášť vo vzťahu k osobe Krista (vtelenie,

začiatok verejnej činnosti, prinesenie obety na kríži, zmŕtvychvstanie). Činnosť Ducha Svätého sa prejavila radikálne v deň Turíc. Keď bol Ježiš oslávený, Duch Svätý sa stal prameňom života pre Cirkev. Ježiš zmieril svet s Otcom, začal eschatologické časy, a tie sú zvláštnou doménou Ducha Svätého a jeho prítomnosti. Potom vylejem svojho Ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. [...] Dám znamenia na nebi i na zemi... (Joel 3, 1 - 4). Duch Svätý sprítomňuje to, čo urobil Ježiš od vtelenia do nanebovstúpenia. Jeho činnosť je vždy vzťahom ku Kristovi, teda je kristologická, mesiášska. Oživovanie Kristovho diela nie je „netelesné”. Kristus naozaj sedí po pravici Otca, ale skrze zoslanie Ducha Svätého preniká „každé telo”, celé ľudstvo. Vďaka Duchu Svätému liturgia Krista „sa stáva telom”.

Liturgiu neustále oživuje Duch Svätý, ktorý je dušou Cirkvi, je jej prvým animátorom. Zhromažďuje veriacich, konštituuje liturgické zhromaždenie, stáva sa v ňom prameňom vnútornej sily. Plní úlohu posvätiteľa. Všetky liturgické diela sa konajú mocou Ducha Svätého (SC 6). V liturgii je však potrebná spolupráca Ducha Svätého a Cirkvi. V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu, strojcom Božích veľdiel, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy. Túžbou a dielom Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď v nás nájde odpoveď viery, ktorú on vzbudil, nastáva pravá spolupráca, ktorou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi (KKC 1091). Je len samozrejmé, že hlásanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na učenie, ale: …vyžaduje aj odpoveď viery ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva aj milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere (KKC 1102).

Duch Svätý stojí na začiatku i v cieli každej sviatosti. Sväté sviatosti majú svoju účinnosť vďaka moci Ducha Svätého. Pri tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva pôsobí Duch Svätý takým istým spôsobom ako aj v iných oblastiach ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista (KKC 1092).

Zvláštnym „miestom” pôsobenia Ducha Svätého je Eucharistia. Bez nej by bola Eucharistická anamnéza (vzývanie Ducha Svätého pred premenením) psychologickým opakovaním, či obyčajným, chladným rítom. Duch Svätý spája činnosť, ktorá sa uskutočňuje na oltári s tým, čo konal Ježiš. Je v plnosti Duchom Zmŕtvychvstania a zoslania Ducha Svätého, ktorý dáva nový život celému stvoreniu a šíri radosť zmŕtvychvstania do celého sveta. Neudivuje teda skutočnosť, že zvlášť v Eucharistii nachádzame prosbu o príchod Ducha Svätého (porov. KKC 1104).

Duch Svätý dáva záloh nového, večného života. Anticipuje budúcnosť a dovoľuje ju zakúsiť; dáva jej predchuť, ale súčasne vyzýva na pokánie.

Tak, ako čas Cirkvi je časom Ducha Svätého, tak liturgia, v ktorej sa uskutočňuje dielo spásy, je miestom, kde rozkvitá činnosť

tretej božskej Osoby. Daniel Dian

V predchádzajúcom čísle sme uverejnili článok vdp. Diana o sviatosti pomazania chorých.

Ten článok, ako aj príspevok Joachima Piesga: Sviatosť zmierenia uverejnený v Světle 16/2009, nás priviedol k myšlienke venovať sa na stránkach nášho Blumentálu aj ostatným sviatostiam. Pretože sme ešte vo Veľkonočnom období, chceme sa v tomto čísle zamerať na sviatosť pokánia a povzbudiť tak tých, ktorí ešte túto sviatosť neprijali. Z článku J. Piesga

sme prevzali kostru a niektoré myšlienky.

Je to Kristus, ktorý rozhrešuje, parafrázoval autor v úvode článku augustiánske: Je to Kristus, ktorý krstí vypovedané v súvislosti s otázkou platnosti sviatosti krstu, ak ju udeľuje nehodný vysluhovateľ. Ten pritom pôsobí iba ako „nástroj” - napísal v úvode autor citovaného článku.

Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi: Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi. Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia… (KKC 1465 - 1466).

Účinky sviatosti pokánia

Sú dva: zmierenie s Bohom a zmierenie s Cirkvou. Konštitúcia Lumen gentium hovorí, že tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážok, ktorých sa dopustili proti Bohu, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú svojimi hriechmi zranili a ktorá svojou láskou, príkladom a modlitbou pracuje na ich obrátení (porov. LG 11). Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom (KKC 1445). Keď Pán dáva apoštolom účasť na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou (KKC 1444).

Individuálna spoveď

Pán Ježiš ustanovil sviatosť pokánia, keď: sa večer na Veľkú noc ukázal svojim apoštolom a povedal im: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané (porov. KKC 1485). Túto sviatosť ustanovil pre všetkých členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znova získať milosť… (porov. KKC 1446).

Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici prv než mohli prijať zmierenie, museli za svoje hriechy konať verejné pokánie trvajúce často dlhé roky. Do tohto stavu kajúcnikov (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života (KKC 1447). Jedna sekta začala zastávať názor, že po krste už smrteľné hriechy nemôžu byť odpustené, preto sa niektorí nechávali krstiť až na smrteľnej posteli. Nicejský koncil (r. 325) tieto názory zamietol.

V siedmom storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do Európy „súkromný” spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcich skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti a umožňovala zahrnúť do jedného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev v hlavných črtách používa dodnes (KKC 1447).

Slávenie sviatosti pokánia Sviatosť pokánia ako všetky sviatosti je liturgickým slávením. Napriek zmenám,

ktorými v priebehu storočí prešla, má rovnakú

základnú štruktúru a obsahuje dva rovnako podstatné prvky: Na jednej strane úkony človeka… ľútosť, vyznanie a zadosťučinenie a na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorý pôsobením biskupa a jeho kňazov v mene Ježiša Krista udeľuje odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa za hriešnika a koná s ním pokánie (porov. KKC 1448). Je to analógia podobenstva o márnotratnom synovi: Vstúpil do seba: Vstanem a pôjdem k otcovi - Je to akoby paralela spytovania svedomia a prijatie predsavzatia.

Už koncil vo Florencii r. 1439 spomína tri zložky sviatosti pokánia: ľútosť srdca, ústne vyznanie všetkých hriechov, na ktoré si kajúcnik spomenie a zadosťučinenie za hriechy, ktoré určí spovedník.

Ľútosť

Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť. Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, je to ľútosť dokonalá. Aj nedokonalá ľútosť je Boží dar. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami. Nedokonalá ľútosť síce nedosiahne odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia (porov. KKC 1451 - 1454).

Vyznanie hriechov

Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Kajúcnik musí po dôkladnom spytovaní svedomia vyznať všetky ťažké hriechy, ktorých si je vedomý, čo by boli ako skryté, no odporúča sa, aby vyznal aj všedné hriechy. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, kým neprijme sviatostné rozhrešenie… Vyznanie všedných hriechov nie je striktne potrebné, Cirkev ho však veľmi odporúča, lebo nám pomáha formovať svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam a robiť pokroky v duchovnom živote (porov. KKC 1455 - 1458).

Štvrté cirkevné prikázanie ukladá veriacim povinnosť aspoň raz v roku a vyspovedať

a prijať Oltárnu sviatosť (porov. KKC

2043). Túto povinnosť uložil Druhý lateránsky

koncil slovami: Každý veriaci, ktorý dosiahol vek, keď je schopný rozlišovať hriech, je povinný aspoň raz do roka vyznať svoje hriechy (porov. DS 812) Podobne to formuloval koncil vo Florencii: Hriešnik je povinný vyznať kňazovi všetky hriechy, na ktoré si spomenie (porov. DS 1323).

Dnes mnohí namiesto na spoveď chodia k psychiatrovi. Ten im môže síce pomôcť vyrovnať sa s vinou, ale nemôže im vinu odpustiť, a tým blahodarne uzdravovať rany duše. To môže len Spasiteľ, Kristus.

Zadosťučinenie

Mnohé hriechy spôsobujú blížnemu škodu. Treba preto urobiť všetko, aby sa škoda napravila. Hriech však zraňuje a oslabuje aj samého hriešnika, ako aj jeho vzťah s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik preto musí urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť”… toto zadosťučinenie sa volá pokánie.

Pokánie, ktoré uloží spovedník, musí brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho dobro. Nakoľko je to možné, má zodpovedať závažnosti a povahe spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, trpezlivé znášanie krížov… (porov. KKC 1459 - 1460).

Znovu oživenie sviatosti pokánia

V západnom svete sa niektorí usilovali súkromnú - osobnú spoveď vytlačiť a nahradiť tzv. generálnou absolúciou po spoločnej kajúcej pobožnosti, dokonca niektorí pripúšťali deti na prvé sväté prijímanie bez spovede. Zabudli však na to, že smrteľné hriechy sa musia vyznať v súkromnej spovedi.

Svätý Otec Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger v knihe Boh a svet (Viera a život dnes - rozhovor s Petrom Seewaldom) povedal: … v našich individualistických časoch je človeku mimoriadne ťažké prekročiť prah osobného vyznania. Ale tam, kde nás vedie duch našej viery, sa to môžeme znova naučiť. Predovšetkým preto, že to nie je priznávanie viny pred človekom, ale pred Bohom, a že sa to končí slovami odpustenia - a azda aj usmernenia, ktoré nám pomáha prekonať vinu a jej následky.

A napokon: autor v úvode citovaného článku v jeho závere pripomína, že pápež Ján Pavol II. pri návšteve Nemecka ešte v novembri 1980 biskupom povedal: Som presvedčený, že oživenie mravného uvedomenia a kresťanského života je nerozlučne späté s oživením sviatosti pokánia, osobnej spovede. A pri ich návšteve Ad limina: Urobte všetko preto, aby všetci členovia Cirkvi vrátane kňazov znovu ocenili sviatosť pokánia a konkretizovali to v osobnej spovedi. Tie slová isto neplatili len nemeckým veriacim. Majú rovnakú platnosť aj pre nás a pre veriacich katolíkov vôbec.

Prežívame ešte stále Veľkonočné obdobie, ak sme neučinili zadosť povinnosti, ktorú nám ukladá štvrté cirkevné prikázanie, urobme tak pre svoje dobro.

Pripravila X. Duchoňová

P.S. Praktická výzva: Na sviatosť pokánia a zmierenia by sme sa mali dôsledne pripravovať. Tak pred jej prijatím, ako aj na vlastné prijatie. Vysluhovateľ ako aj prijímateľ tejto sviatosti by mal mať na ňu dostatok času. Ak penitent cíti potrebu spojiť prijatie sviatosti pokánia a zmierenia s duchovným rozhovorom, nemal by si ju plánovať na čas, keď pred spovednicou čaká veľa kajúcnikov. Pretože vysluhovanie tejto sviatosti je náročné aj pre vysluhovateľa, veriaci by sa mali často modliť za spovedníkov, zvlášť o dar trpezlivosti a múdrosti,

na čo, žiaľ, často zabúdame. Danial Dian

Spomeňme si na životopisy svätých. Všetky sú naplnené utrpením. Nikto nedosiahol svätosť

bez toho, aby prešiel strastiplnou cestou utrpenia a bolesti. Medzi svätými však nenájdeme ani jedného, ktorý by nemiloval bolesť. Nie však pre ňu samu, ale pre jej účinky. Bolesť je obrodou a očistou a preto čisté duše, ktoré v sebe cítili zákon hriechu, radostne plesali,

vidiac, že im bolesť ide na pomoc.

Všetky staroveké náboženstvá vyzdvihovali

blaho a šťastie, jedine kresťanstvo prijíma bolesť a utrpenie. Lavalský biskup Mons. Emil Bougaud pred vyše šesťdesiatimi rokmi napísal: „Náboženstvo, ktoré má toľko nepriateľov, má tri nesmrteľné družky, ktoré mu nedajú nikdy zahynúť. Prvá je sama veľkosť ľudskej duše, ktorej šľachetný zápal a božské túžby môže uspokojiť jedine náboženstvo. Druhá je ľudská slabosť, temná, búrlivá, vášňami zmietaná stránka ľudskej duše, ktorú zasa len náboženstvo vie podoprieť, vyhojiť a povzniesť k cnosti. A konečne tretia, najmocnejšia je bolesť. Čím viac mi pribúda rokov, tým lepšie vidím, že každá duša trpí, a tým jasnejšie akýmsi tajomným spôsobom poznávam, že pre dušu je výhodné, keď má trpieť. Bolesť spasila pohanský svet. Bolesť bola pre pohanov akýmsi vnútorným kresťanstvom, prípravou na evanjelium. A dodnes zahŕňa zhýralcov, chráni ich pred úplným zaslepením rozumu a zatvrdivosťou srdca. Bolesť obmäkčuje ich srdcia a keď sa už nikto neodváži, ona ako tajný posol im káže. A tak sa stáva, že v hodine smrti sa podivne ľahko obracajú k Bohu. Ó človeče, ty si len rýchle miznúci a bolestný sen, jedine zármutok tvojej duše a večná melanchólia tvojej myšlienky vedia vytvoriť z teba niečo veľké (Chateaubriand)’. A práve táto večná melanchólia robí náboženstvo večným. Ak chcete zničiť náboženstvo, musíte najprv zničiť ju. Ale nikdy nezabránite, aby sa oči zaliate slzami neobracali k nebesiam.”

Život každého človeka je naplnený bolesťou.

Už náš príchod na svet bol vykúpený

bolesťou našej matky. Potom rozbité kolená, prvé zúbky, prvé sklamania… Nekonečná reťaz bolestí tela i duše - to je život. Bolesť je prirodzenosťou ľudí, a tak aj svätosť by mala byť našou prirodzenosťou. Buďte svätí, lebo ja, Pán, Váš Boh, som svätý (Lv 19, 2). Byť svätý nie je len pozvánka, je to príkaz, prikázanie, ktoré je zapísané už v Starom zákone. A v Novom zákone sa to niekoľkokrát potvrdzuje. … ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí v celom svojom počínaní. Veď je napísané: buďte svätí, lebo ja som svätý! (l Pt l, 15 - 16) Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý - a tým ste Vy (l Kor 3, l7). Aj apoštol Pavol trvá na svätosti, pretože ak sme svätí môže nás Pán použiť a vytvoriť z nás nádobu na vznešený cieľ, posvätnú, užitočnú Pánovi, pripravenú na každé dobré dielo (porov. 2 Tim 2, 21).

Uvedomujeme si súvislosť medzi bolesťou a svätosťou? Všetko je márnosť nad márnosť, ak v živote človek ide len do šírky a nie aj do hĺbky. A bolesť je to, čo učí hĺbke života. Preto svätí bolesť s láskou prijímali, preto Ježiš podstúpil potupnú a bolestnú smrť na kríži, aj keď sa nám to zdá paradoxné a nepochopiteľné. Z lásky je človek schopný urobiť čokoľvek, a Boh aj podstúpiť bláznovstvo kríža.

Ďalším paradoxom a záhadou života je strach ľudí, ktorí si môžu všetko dovoliť a sú presvedčení o svojej sile. Pripomeňme

si scénu, v ktorej stojí Ján Krstiteľ pred

Herodesom. Herodes nemal zábrany niekoho

zabiť alebo hodiť do žalára. Zabíjal aj blízkych príbuzných, pretože mal strach, že by ho mohli pripraviť o trón. A Ján Krstiteľ? Jednoduchý ale zapálený, ohnivý rečník, spútaný v reťaziach, bezmocný. Ale Herodes mal z neho strach. Evanjelista Marek to opisuje takto: Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý, preto ho chránil. Keď ho počúval býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval (Mk 6, 20). Herodes, veľmi mocný vladár, a Ján v reťaziach zneškodnený. A predsa Ján vzbudzoval v Herodesovi úctu. Spomeňme si čo všetko vykonal a stále koná otec Pio, čo vykonala a stále koná Matka Tereza. Bez akejkoľvek moci a peňazí, ktoré vraj vládnu svetom, svojím životom a obetavosťou presviedčali svet. Stali sa svätými. Preto ak chceme pohnúť týmto svetom, musíme aj my pracovať na svojej svätosti. Až dnes viem pochopiť častý povzdych môjho otca: Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.

Aj otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský v ôsmej časti Školy Pavlovho slova v Dóme sv. Martina povedal: Ak človek chápe kríž ako dôkaz Božej sily, potom sa vyžaduje radikálna zmena ľudských túžob, hodnôt a spôsobu života. V centre evanjelia je kríž, posolstvo o spáse teda nemôže byť bez kríža. Medzi krížom a evanjeliom je priamy vzťah. Ukrižovaný Boh presahuje ľudské myslenie a logiku, v ňom sa ukazuje iné poradie hodnôt. Nie vyvyšovanie, ale vyprázdnenie, nie pohodlie ale utrpenie, nie osobná sláva, ale poníženie. Akákoľvek snaha hlásať evanjelium bez kríža, alebo ustupovať z jeho požiadaviek, robí z neho karikatúru, ktorá

nedokáže osloviť. Táňa Hrašková

Svet opäť útočí na pápeža

Tento názov preberám z článku v jedných

našich novinách. Bol to úvodník vo februári a týkal sa zrušenia exkomunikácie štyroch biskupov schizmatického Spoločenstva svätého Pia X. Lavínu útokov na Svätého Otca spustil biskup Wiliamson, ktorý vyslovil svoj vlastný názor na holokaust. Svätý Otec jeho názor odsúdil - to však nezabránilo útokom proti nemu.

V marcovom čísle Blumentálu bola uverejnená vynikajúca kázeň vdp. Jozefa Kováčika, hovorcu KBS na túto tému. Ešte nedoznel tento umele vyvolaný poplach a kritika Svätého Otca, a už je tu ďalšia zámienka na jeho osočovanie a znevažovanie. Počas letu do hlavného mesta Kamerunu poskytol Svätý Otec rozhovor novinárom, v ktorom medzi iným povedal, že proti rozširovaniu AIDS, tejto strašnej epidémie na africkom kontinente, neexistujú efektívnejšie prostriedky, ako sú tie, ktoré odporúča Cirkev. Nad touto chorobou nemôže zvíťaziť rozdávanie ochranných prostriedkov. Naopak, je tu reálne nebezpečenstvo, že sa tento nepriaznivý stav ešte zhorší. Cirkev tu ponúka angažovanosť v dvoch smeroch: Prvý spočíva v humanizácii sexuality, teda v duchovnej a ľudskej obnove, ktorá prinesie nový spôsob správania sa ľudí. Druhý v pravom priateľstve s trpiacimi ľuďmi.

Tento názor nenadobudol Svätý Otec vo svojej pracovni vo Vatikáne, ale tlmočil názor tisícov misionárov, lekárov, zdravotných sestier, afrických biskupov, kňazov i laických spolupracovníkov mnohých humanitárnych organizácií.

V našom farskom časopise sme mali možnosť prečítať si autentické svedectvo vdp. Daniela Diana v článku: Oči videli, srdce plakalo o situácii v Keni a o práci Cirkvi a angažovaných veriacich laikov. Článok vyšiel ešte pred návštevou Svätého Otca v Afrike a plne dosvedčuje slová najvyššieho predstaviteľa Cirkvi.

Prečo teda tá priam hysterická reakcia? Zaútočiť na svetovú „sexuálnu revolúciu” znamená ohroziť zisky farmaceutických koncernov. Noviny New York Times napísali: „Pápež si nezaslúži nijakú dôveru, pokiaľ prekrúca vedecké dôkazy”. Nie som lekár, ale to, čo som čítal a počul z úst rozličných vedeckých kapacít z tohto odboru, stopercentná ochrana pred nákazou AIDS a inými pohlavnými chorobami sa nedá dosiahnuť ochrannými prostriedkami, ale iba vernosťou muža a ženy. Presne to žiada aj Katolícka cirkev - život muža a ženy vo sviatostnom manželstve. Nemala by teda vyššie uvedená poznámka na adresu Svätého Otca znieť skôr takto: New York Times si nezaslúži nijakú dôveru, lebo prekrúca vedecké dôkazy?

Väčšinu vplyvných denníkov a televíznych kanálov financujú priamo alebo cez nastrčené osoby (firmy), finančné inštitúcie, ktoré vyrobili priam rozprávkovú stratu (podľa odborníkov viac ako päť biliónov dolárov), a ktoré naštartovali súčasnú ekonomickú krízu. Na ich adresu na tlačovej besede na palube lietadla Svätý Otec povedal: Kde chýba etika a morálka, nemôže byť spravodlivosť vo vzťahoch. Podľa nášho múdreho porekadla, zdá sa, že „trafená hus začala gágať. J. Krta

Čo dodať k príspevku nášho čitateľa? Azda iba to, že Pán Ježiš povedal: Mňa prenasledovali, budú aj Vás. Každý kresťan by mal rátať s tým, že ho”svet” nebude chváliť. Čím horlivejšie bude pracovať pre Cirkev, tým viac útokov bude musieť znášať. A Svätý Otec Benedikt XVI. pracuje ozaj horlivo. Veľa veriacich si uvedomuje, že počas svojho pontifikátu bude musieť odolávať mnohým útokom. Světlo uverejnilo Výzvu na modlitbu za Svätého Otca, do ktorej sa zapojilo vo svete už veľa ľudí. Pripojme sa teda k celosvetovo šírenej modlitbe za nášho najvyššieho duchovného pastiera. Môžeme sa modliť aj ako novénu:

Otče náš, Zdravas Mária (3x), Sláva Otcu. V. Modlime sa za nášho pápeža Benedikta. R. Nech ho Pán zachová a posilňuje, nech ho urobí blaženým už tu na zemi a nech ho nevydá do rúk jeho nepriateľov. V. Ty si Peter, to je Skala. R. A na tejto skale postavím svoju Cirkev. Modlime sa: Všemohúci večný Bože, zmiluj sa nad svojím služobníkom naším pápežom Benediktom, a veď ho vo svojej dobrote na ceste k večnej spáse, aby sa podporovaný tvojou milosťou celou svojou silou usiloval o to, čo sa tebe páči. Amen. Matka Cirkvi, oroduj za nás! Svätý Peter, oroduj za nás!

V druhej polovici apríla si Pán života

a smrti povolal do večnosti troch svojich služobníkov, z ktorých každý má svojím spôsobom podiel aj na formovaní nás Blumentálcov.

Ó, kňazstvo, ty si večné, tys´ náplň Božej rosy, čo Srdce nekonečné, čo Srdce Krista rosí.

Kňaz, veľduch svojej doby tmy jasom rozsvecuje, lem lásky Božej zdobí a lásku roznecuje.

Kňaz kreslí spásy rysy a sníma z duše masku, kňaz z kríža lásky visí a dáva dušiam lásku.

Ó, kňazstvo nekonečné, čo zažína nám zory, ó, kňazstvo, ty si večné, čo v srdci Krista horí.

Soterius 16. apríla nás vo veku 76 rokov náhle opustil pán dekan Ján Zabák, ktorý celých sedemnásť rokov spravoval našu farnosť. Nechceme sa vracať k jeho životopisu ani k miestam jeho pôsobenia. Nám starším Blumentálcom v súvislosti s jeho vedením farnosti v časoch pre Cirkev neľahkých, ostane v pamäti množstvo detí a miništrantov, ktorí sa každú nedeľu a vo všetky sviatky zhromažďovali okolo Pánovho oltára v Blumentáli. Áno, doslova okolo oltára. Pánu dekanovi patrí vďaka za to, že v tých časoch umožnil v kostole pôsobiť dvom rádovým sestrám, s. Gabriele a s. Kornélii, ktoré dokázali zhromažďovať v našom kostole neuveriteľné množstvo deti. Dnes sú z tých detí dospelí ľudia a mnohých dodnes vídame v tomto chráme. Vďaka Bohu za nich i za tých, ktorí ich formovali. Nech Pán odmení pána dekana Zabáka, že to v tých časoch umožnil.

16. apríla si Pán vo veku nedožitých 84 rokov povolal aj saleziánskeho kňaza Mons. ThDr. Jozefa Heribana. Možno jeho meno nie je mnohým Blumentálcom známe, veď v našej farnosti nepôsobil. Patril totiž medzi tých, čo počas tzv. Barbarskej noci internovali, no podarilo sa im ujsť a tajne opustiť hranice, aby mohli dokončiť štúdiá teológie v Taliansku. A prečo Mons. Heribanovi venujeme spomienku v našom farskom časopise? Bol to veľký syn Slovenského národa a s výsledkami jeho práce sa stretáme napríklad pri čítaní Svätého písma (SÚSCM v Ríme 1995), pre ktoré napísal úvod k jednotlivým spisom i vysvetlivky. Jeho veľkým dielom je Lexikon biblických vied, ktorý vydal v r. 1992. Okrem mnohých vyznamenaní, ktoré získal vo svete, ocenil ho aj prezident Slovenskej republiky pán Ivan Gašparovič, keď mu udelil Pribinov kríž tretieho stupňa za kultúrno-duchovný rozvoj Slovenskej republiky. Nech Pán odmení svojho verného služobníka za všetko, čo urobil pre šírenie viery doma i vo svete, napríklad počas svojho dlhoročného pôsobenia v Japonsku, pri výchove bohoslovcov i na rozličných univerzitách.

19. apríla, v nedeľu Božieho milosrdenstva, vo veku deväťdesiat rokov odovzdal svoju šľachetnú dušu Pánovi Mons. ThDr. František Žák. Z jeho dlhoročnej kňazskej služby nemožno nespomenúť jeho pôsobenie v kňazskom seminári v Bratislave, vtedy jedinom na Slovensku, kde sa ako špirituál nemalou mierou podieľal na duchovnej formácii nejedného z kňazov, ktorí vykonávali svoju kňazskú službu v našej farnosti. No to, čo ho charakterizovalo medzi veriacimi a čo si mnohí pamätáme, bola jeho neuveriteľná schopnosť dostať sa za múry nemocníc, aby odprevadil do večnosti tých, ktorí si žiadali kňaza, a v časoch neslobody Cirkvi im to vedenie niektorých nemocníc odopierali. Okrem dlhých hodín „presedených” v spovednici, priam zázračne sa ocital vždy tam, kde ho bolo najviac treba. Ďakujme Bohu za tohto skromného a nenápadného kňaza, ktorý tak rád v mene Pána odpúšťal kajúcnikom ich previnenia.

Odpočinutie večné daj im, Pane!

Redakcia

Báseň v úvode sme prevzali zo smútočného oznámenia Mons. Th.Dr. Františka Žáka.

Cirkev ako starostlivá matka sa usiluje zachrániť všetky svoje dietky, aj tie ktoré sa momentálne nachádzajú akoby ďaleko od jej milujúceho náručia. Preto využíva aj všetky možnosti modernej masmediálnej komunikácie, aby oslovila i tých, ktorí či už pre nedostatok času, chuti alebo vôle, sa nezúčastňujú na jej aktivitách. A tak sú jej služobníci - kňazi podľa svojich schopností a duchovných darov rozposielaní do rôznych komerčných televíznych a rozhlasových staníc, aby skúsili pomocou apoštolátu slova súčasným slovníkom sprostredkovať radostnú zvesť aj im. Príhovory sú veľmi populárne a je aj veľký záujem o ich knižné formy. Tak sa stráca nebezpečenstvo pominuteľnosti éteru. Po knihe sa dá siahnuť hocikedy a hocikde.

Vydavateľstvo Lúč v roku 2008 vydalo zbierku mediálnych príhovorov populárneho chorvátskeho kňaza Antona Suljiča v preklade PhDr. Alice Kulihovej pod názvom Dobrý manažér (Lúč, 2008; 156 s.).

Kniha obsahuje príhovory a zamyslenia, ktoré odzneli v chorvátskom rozhlase. Jednoduchou formou nastoľuje zrkadlo moderným časom a ich problémom. Dôverne pozná jej ťažkosti, ale má aj skúsenosti ako zmierniť skoro šialené tempo súčasného človeka, ako je na obale knihy napísané: „Ježišove podobenstvá transformuje do obrazov dnešných čias, a tým ich robí zrozumiteľné a aktuálne pre dnešného uponáhľaného človeka.”

Jednotlivé zamyslenia sú krátke, ale hutné svojím obsahom, občas šokuje otvorenosťou, inokedy upokojuje jasným riešením. Kniha je ideálna na denné duchovné čítanie, príhovory nenadväzujú na seba obsahovo. Kniha sa dá čítať kdekoľvek ju otvoríte, vždy vás obohatí svojou múdrosťou a praktickosťou.

Je veľmi dobré, že môžeme siahnuť po tejto knihe v našej knižnici a je veľmi dobré, že na našom knižnom trhu sa nachádzajú výborné preklady zahraničných autorov, a tým máme možnosť vzájomnej výmeny duchovného bohatstva našej Cirkvi.