Archív časopisu Blumentál Február, 2009

Ktorého si panna v chráme obetovala

1.2.2009 Jana Mária

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho (Ježiša) do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi”, a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, „pár hrdličiek alebo dva holúbky” (Lk 2, 22 - 24).

Na začiatku februára si každoročne pripomíname obetovanie Ježiša v chráme. Evanjelista Lukáš podáva správu o tom, že novonarodený Boží Syn sa podrobil ustanoveniam Pánovho zákona a na štyridsiaty deň po narodení ho jeho Matka ako svojho prvorodeného syna v Jeruzalemskom chráme obetovala Bohu.

Zákon pri tomto akte predpisoval obetovať baránka alebo holúbky. No chudoba Svätej Rodiny sa prejavila aj v tejto udalosti, pretože práve chudobné rodiny mohli ako obetu priniesť pár hrdličiek alebo dva holúbky.

Pokúsme sa predstaviť si v mysli, ako pred vyše dvetisíc rokmi prichádzajú do jeruzalemského chrámu Mária a Jozef v náručí so sotva šesťtýždňovým Ježišom, aby ho predstavili Pánovi. Obrad očisťovania matky a obetovania dieťaťa vykonával kňaz určený na túto službu. Ľuďom prítomným v ten deň v Jeruzalemskom chráme, ktorí boli svedkami tohto zákonom predpísaného obradu, všetko sa javilo ako bežný náboženský úkon, kde mladá Matka podstupuje očisťovanie, a zároveň obetuje svojho prvorodeného Bohu. Takýchto udalostí mohli byť svedkami veľmi často, veď každá izraelská žena zachovávala tento zákon, keď sa stala matkou a priviedla na svet prvorodeného syna. Prítomní Izraeliti teda videli len skromnú a nemajetnú mladú rodinku, ktorá obetuje Bohu svojho prvorodeného chlapčeka.

Lež to, čo bolo skryté očiam prítomných, ktorí vnímali len vonkajšiu formu obradu očisťovania (ktoré však Mária nepotrebovala) a obetovania, Duch Svätý zjavil mužovi menom Simeon, ako hovorí Sväté Písmo: Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami:
Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka
v pokoji podľa svojho slova,
lebo moje oči uvideli
tvoju spásu, ktorú si pripravil
pred tvárou všetkých národov:
svetlo na osvietenie pohanov
a slávu Izraela, tvojho ľudu (Lk 2,27 - 32).

Duchom Božím osvietený starec Simeon videl ďalej a hlbšie, ako všetci ostatní prítomní. V bezbrannom a krehkom dieťati videl dlho očakávaného Mesiáša, preto dieťa aj vo svojom chválospeve označil ako Spásu, ktorú Boh pripravil svojmu ľudu, ako Svetlo na osvietenie pohanov a Slávu Izraela. Sám Duch Svätý teda prostredníctvom Bohu verného Simeona zjavil toto hlboké a vzácne tajomstvo aj nám všetkým, pretože ostalo zachované vo Svätom Písme pre všetky nasledujúce generácie. Dnes aj my smieme čerpať silu a radosť z tohto tajomstva, keď nám Písmo aj prostredníctvom Simeona zjavuje, že dlho očakávaný Mesiáš naozaj prišiel na svet!

Aký je to kontrast - na jednej strane viditeľná chudoba Svätej rodiny, no na druhej strane sám Boh zjavuje svoje veľké tajomstvo, že tento novonarodený chlapček je tým najvzácnejším darom, najväčším bohatstvom, aké nebeský Otec daroval ľudstvu: tajomstvo, ktoré možno spoznať jedine skrze Svätého Ducha.

Túto udalosť z Ježišovho života si často pripomíname, hoci si to možno ani neuvedomujeme. Veď pri každej modlitbe radostného ruženca nám štvrtý desiatok ponúka príležitosť hlbšie sa zamyslieť nad tajomstvom obetovania Pána v jeruzalemskom chráme, keď opakujeme slová: … ktorého si, Panna, v chráme obetovala. Mária pred vyše dvetisíc rokmi v jeruzalemskom chráme obetovala ten najdrahší poklad - svojho jediného a milovaného Syna, ktorý bol v tej chvíli ešte len krehučkým dieťatkom. Mária ho obetovala z celej hĺbky svojho srdca Bohu v plnej dôvere v jeho prozreteľnosť, dobrotu a milosrdenstvo, hoci vedela, že jej Syn, očakávaný Mesiáš, ktorý je Božím Synom, bude musieť mnoho trpieť a nakoniec zomrie.

A Boh v plnosti prijal túto Máriinu obetu. Ježiš, ktorý prišiel na svet, aby vykúpil ľudstvo z otroctva diabla, hriechu a smrti, hneď na začiatku svojej pozemskej púte sa stal obetou. Hoci Jozef a Mária boli nemajetní a nemohli obetovať baránka, predsa bol pri tejto udalosti obetovaný aj Baránok: Boží Baránok, sám Ježiš. Nebeský Otec už vtedy v obetovanom dieťati prijal obetu pravého Baránka, ktorý, vezme na svoje plecia ťarchu hriechov celého ľudstva a obetuje seba samého ako zmiernu obetu za spásu sveta.

Rovnako, ako kedysi Simeon z vnuknutia Ducha spoznal Spasiteľa, aj my máme možnosť spoznať ho v bielej Hostii a z vnuknutia Ducha Svätého odkrývať Božie tajomstvá. S úctou by sme mali pokľaknúť pred Ježišom v Eucharistii a vyrozprávať mu celú hĺbku svojho ľudského srdca a úprimne sa tešiť, že sme spoznali Ježiša ako kedysi Simeon a prorokyňa Anna. Tak môžeme aj my mať účasť na jeho obetovaní, pretože živý Ježiš sa v každej svätej omši obetuje nebeskému Otcovi za nás i za celý svet.

Krátko po sviatku Obetovania Pána v liturgickom kalendári nasleduje popolcová streda a začína sa pôstne obdobie. Aj táto zhoda okolností nám akosi symbolicky vyjadruje, že to, čo sa začalo obetovaním malého Ježiša v chráme, dosahuje svoje vyvrcholenie a naplnenie na Golgote, na Kríži, kde Boží Baránok obetuje svoj život za spásu ľudstva. Nech sa tohtoročné obdobie pôstu stane pre nás všetkých bohatým na milosti, nech všetci nanovo spoznáme Ježiša

ako svojho Spasiteľa! Jana Mária

Pridané do rubriky články

Modlite sa za obrátenie hriešnikov

1.2.2009 Xénia Duchoňová

O zjaveniach Panny Márie pri Massabielskej jaskyni, o živote Bernadety a bezprostredných

udalostiach okolo zjavení sme už neraz písali. Písali sme aj o neporušenom tele Bernadety, ktoré mnohí z nás mohli vidieť v Newers pri návšteve tamojšieho kláštora, v ktorom Bernadeta žila a aj ako tridsaťštyriročná odovzdala svoju dušu Pánovi. Dnes by sme chceli uvažovať o tom, ako zasiahli zjavenia a udalosti okolo nich do života niektorých ľudí, ktorí ako zarytí ateisti vytrvalo odmietali vieru v Boha.

Keď sa 7. januára 1844 Františkovi a Ľudovíte Soubirosovcov narodila malá Bernadeta, iste ani len netušili, čo cez toto dievčatko bude Pán chcieť povedať svetu. A isto netušili ani jej mladší súrodenci sestrička Antónia a bratia Jean Mária a Justín, keď sa o nich starala, zatiaľ čo rodičia potom ako pre finančné problémy otec isprestal „mlynárčiť” a museli opustiť mlyn, pracovali ako nádenníci. A netušili to ani sestričky z Newers, keď Bernadeta až ako trinásťročná začala navštevovať ich školu a zároveň sa pripravovať na prvé sväté prijímanie. Netušila to ani sama Bernadeta, keď sa 11. februára so svojou sestrou a priateľkou vybrali nazbierať drevo na kúrenie a v Massabielskej jaskynke a uvidela krásnu paniu. To, čo sa tam udialo, navždy zmenilo život nielen Bernadete a jej blízkym, ale aj mnohým z tých, čo za vyše stopäťdesiat
rokov navštívili, alebo v budúcnosti navštívia Lurdy, jedno z najväčších katolíckych pútnických miest na svete.

Azda prvým bol lekár Dozous, svedok udalostí, ktorý chcel počas šiesteho zjavenia odhaliť „veľký podvod”, preto sa rozhodol počas zjavenia Bernadetu vyšetriť… Jej správanie sa ho hlboko dotklo. Dosvedčil prítomnosť veľkého tajomstva. Vtedy sa začal proces jeho obrátenia, ktorý sa zvŕšil pri poslednom zjavení. Vtedy si Bernadeta mimovoľne posunula pravú ruku nad horiacu sviečku, ktorú držala v druhej ruke a cez prsty jej prechádzal takmer štvrťhodinu plameň, no na jej ruke nebolo ani náznaku popálenia. Keď sa jej lekár neskôr zámerne dotkol plameňom sviečky ruky, protestovala: Pálite ma. Vtedy lekár pochopil, že má dočinenia s nadprirodzenom.

V čase, veľkého úsilia negovať existenciu Boha a spochybňovať prejavy jeho pôsobenia vo svete, dal Pán ľudstvu cez lurdské zjavenia Panny Márie jasné dôkazy svojej prítomnosti, lásky a starostlivosti o človeka - napísal v článku Znamenie odporu P. M. Piotrowski TChr. V článku uvádza intrigy, ale aj obrátenia významných ľudí tých čias, zarytých nepriateľov Cirkvi. Hovorí, že zjavenia v Lurdoch v r. 1858 a zázraky, ktoré sa tam dodnes dejú sú popretím koncepcie sveta bez milujúceho osobného Boha.

Preto nepriatelia Cirkvi, medzi ktorých patril aj slobodomurár spisovateľ Jean de Bonnefon sa usilovali zosmiešňovaním, diskreditáciou a falšovaním dokumentov spochybňovať lurdské zjavenia, keď v r. 1906 publikoval pamflet pod titulkom Lurdy a ich majitelia. Vyzýval v ňom kompetentných na zatvorenie svätyne, pretože, ako tvrdil, zjavenia boli dopredu naplánovaný podvod, lebo katolícki kňazi vždy používajú klamstvo a pretvárku. Kniha vzbudzovala dojem, že je písaná na základe historických dokumentov. Až skúsení historici odhalili, že spolu s historickými skutočnosťami Bonnefon použil falzifikát listu generálneho prokurátora Piera-Clauda Falconneta z Pau a dokázali, že obsah listu vymyslel sám de Bonnefon. Potvrdila to autentická správa Falconneta .

Autorom jedného z najväčších literárnych podvodov týkajúcich sa Lúrd bol jeden z najväčších francúzskych spisovateľov Emil Zola. V auguste r. 1892 pricestoval do Lúrd, aby napísal knihu o tamojšej svätyni. Zola neveril v Boha a tobôž nie v zjavenia. Aj on prišiel odhaliť „veľký podvod” katolíckych kňazov. Zola nebol objektívny pozorovateľ a nepresvedčilo ho ani zázračné uzdravenie dvoch dievčat, ktorého bol svedkom. Zola však dostal milosť. O jeho nepriateľstve k Cirkvi sa veľa hovorí. O jeho obrátení sa mlčí. Stalo sa to v r. 1896, keď potom, ako utrpel otvorenú zlomeninu nohy a napriek intenzívnej liečbe mu hrozila amputácia nohy. Na vigíliu Narodenia Pána mal sen, že je v kostole a spieva koledu pred obrazom Madony s dieťatkom. Keď sa prebudil, zistil, že tú koledu spieva jeho žena. Poslal ju do chrámu, aby pod obrazom Madony zapálila sviečku. Ešte v ten deň sa zázračne uzdravil. Bol to pre neho taký duchovný otras, že sa zmieril s Bohom vo sviatosti pokánia, prejavil veľkú ľútosť a kajúcnosť. Napísal vyhlásenie, že v posledných tridsiatich rokoch žil v blude a mnohých ľudí priviedol k Bohu. Pápežovi Levovi XIII. napísal list s prosbou o odpustenie za všetky prejavy a publikácie namierené proti Cirkvi.

Cestu k Bohu v Lurdoch našiel aj Zolov priateľ, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu profesor Alexis Carrel. Ako ateista bol svedkom zázračného uzdravenia jeho pacientky zomierajúcej na tuberkulózu. Po tejto skutočnosti pochopil, že existuje aj iný rozmer a jedinou cestou vedúcou k Bohu je nadviazanie osobného kontaktu s ním cez vieru, vytrvalú modlitbu a život podľa evanjelia. Po svojom obrátení napísal: Prichádzajme k Bohu s láskou a túžbou predierajúc sa cez mraky rozumu. Až potom môžeme zakúsiť Božiu lásku… (podľa: Znamenie odporu Milujte sa, str. 9 - 10).

Spomenieme ešte jedno - obrátenie Dr. Maurícia Caillema, parížskeho lekára, ateistu, ktorý, ako sám priznáva, pacientkam predpisoval antikoncepciu, robil sterilizácie i interrupcie. Zapojil sa do aktivity za legalizáciu potratov, propagoval okultizmus, ezoteriku, bielu mágiu, jogu… Aj jeho obrátenie sa uskutočnilo po návšteve Lúrd, keď po ochorení manželky kvôli zmene vzduchu navštívili Pyreneje a na spiatočnej ceste dostal nápad, že by jeho manželku, katolíčku, hoci nepraktizujúcu, potešila návšteva tohto pútnického miesta. Keď čakal na manželku, ktorá sa rozhodla okúpať v lurdskej vode, vošiel do spodného chrámu, kde sa práve začínala svätá omša. Bolo to prvýkrát, čo bol prítomný na omši. Keď počul kňazove slová: Proste a dostanete… akoby mu vnútorný hlas hovoril: Ty prosíš o zdravie svojej ženy, ale čo mi dáš ty? V tej chvíli sa rozhodol dať sa Bohu a hneď požiadať o krst. Keď sa manželka vrátila z kúpeľa, pýtal sa jej, ako sa prežehnáva a ako sa modlí Otče náš. Myslela si, že žartuje. Nič nevedel o viere. Prostredníctvom známych sa dostal do kontaktu s pravoslávnym kňazom a dal sa pokrstiť. Postupne však našiel cestu do Katolíckej cirkvi a je jej horlivým členom. V čase svojho obrátenia v r. 1984 mal Dr. Caillem päťdesiat rokov (podľa: Světlo č. 4/2009 str. 8 - 9).

Bernadeta isto netušila, čo jej prostredníctvom chce Pán povedať ľuďom. Vo svojej jednoduchosti nadšená videním krásnej Panej jej ochotne prisľúbila, že bude k jaskyni chodiť pätnásť dní. Napriek mnohým protivenstvám a nedôvere svoj sľub dodržala. A Pán prostredníctvom Presvätej Panny robí zázraky. Dodnes. To množstvo obrátení, o ktorých nemáme ani tušenia, to množstvo telesných a duševných uzdravení nás všetkých nabáda prijať posolstvo, jediné posolstvo, ktoré Nepoškvrnená prostredníctvom Bernadety odkázala svetu: Modlite sa za obrátenie hriešnikov.

Končí sa rok 150. výročia lurdských zjavení. Ak sme doteraz nevyužili milosti jubilejného roka, prijmime lurdské posolstvo a modlime sa za obrátenie tých, čo sa vzdialili od Pána. Najlepšou zbraňou proti zlu a šíriacemu sa konzumnému ateizmu je modlitba ruženca.

Duchoňová

Pridané do rubriky články

Máme povinnosť očistiť dejiny

1.2.2009 Xénia Duchoňová

Uplynul práve rok odvtedy, ako niektorí redaktori našich tlačených masmédií, predovšetkým bulvárnych, rozpútali priam nepochopiteľný boj proti slovanským vierozvestom svätým Cyrilovi a Metodovi v súvislosti s ich sviatkom ako spolupatrónov Európy. Ich misiu označovali za bájku, písali o cyrilometodských mýtoch, jednoducho spochybňovali všetko súvisiace s tým, čo označujeme ako dedičstvo otcov napriek historickým dokumentom, pápežským listinám i svedectvám historikov. Blíži sa čas sviatku spolupatrónov Európy (14. februára), preto sa k tejto problematike vraciame.

Keď hovoríme o nepochopiteľnom postoji, máme na mysli aj skutočnosť, že ani v čase štyridsaťročnej neslobody Cirkvi u nás sa vtedajší mocní neopovážili v takej miere útočiť na solúnskych bratov ako to dnes, keď sa veľa hovorí o páve poznať pravdu, o demokracii, slobode robia niektoré naše masmédiá… V tejto súvislosti sa chceme niekoľkými myšlienkami vrátiť k textu na prebale knihy Richarda Marsinu: Metodov boj, ktorá vyšla vo vydavateľstve Obzor r. 1985, teda ešte v čase spomínanej neslobody Cirkvi u nás. Autor textu píše o tom, že pôsobenie Cyrila a Metoda na území Veľkej Moravy v rámci kristianizačnej misie chápeme ako východiskový moment utvárania slovanského písomníctva a jeho prostredníctvom aj slovanskej kultúry všeobecne (jubileum zaradilo UNESKO medzi svoje výročia na rok 1985)… Autor vychádzajúc z doterajších poznatkov historickej vedy a opierajúc sa predovšetkým o svoju vlastnú analýzu a interpretáciu písomných prameňov spojených s bizanskou misiou, vyzdvihuje zaujímavú a z hľadiska hodnotenia Metoda podstatnú okolnosť, že celé jeho úsilie o zavedenie slovanskej liturgie v daných pomeroch, (ktoré samo o sebe prekračovalo rámec náboženskej sféry), bolo skutočným zápasom, že tento úsek Metodovho života možno charakterizovať ako obdobie jeho boja…

Ako vidno, Metodov boj neutícha ani vyše tisícsto rokov po jeho smrti, po smrti, prvého Nitrianskeho arcibiskupa, arcibiskupa prvého arcibiskupstva v strednej Európe, ako to potvrdzuje história i pápežské dokumenty. Keď hovoríme o nepochopiteľnom postoji našej tlače (lebo to nemôže byť postoj jednotlivých autorov spomínaných článkov), máme na mysli celkový postoj k našej histórii nielen z pohľadu šírenia kresťanstva, ale aj k národu a jeho kultúre. Ako inak sa k veci stavajú naši krajania, ktorí roky žijú za hranicami vlasti! Svedčí o tom aj skutočnosť, že v septembri minulého roka usporiadali už 37. púť slovenských katolíckych misií do Ewangenu, kde sa nachádza kláštor, v ktorom arcibiskup Metod prežil azda najťažšie roky svojho života, keď ho tam vyše dva a polroka z pre nás dnes nepochopiteľných príčin nielen väznili, ale aj týrali.

Na púti sa zúčastnila aj delegácia z našej vlasti na čele s Nitrianskym biskupom Mons. Viliamom Judákom, s ktorým do Evangenu putovali aj Mons. Štefan Vallo, kanonik Nitrianskej diecézy, Štefan Maják vicerektor seminára sv. Gorazda v Nitre a vdp. Daniel Dian, tajomník Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

Sú miesta na našej zem, ktoré nás vyzývajú - ako vraví náš básnik Ján Kollár - zastaviť sa a pokľaknúť, lebo sú to miesta sväté. Týmito slovami začal svoj príhovor Mons. Judák na spomínanej púti a nám sa žiada dodať - sú aj udalosti v živote jednotlivca, spoločenstva, národa i Cirkvi, ktorých by sa nemali dotýkať zlé jazyky, lebo sú to udalosti sväté. Medzi také nepochybne patrí aj misia solúnskych bratov, svätých Cyrila a Metoda.

Radi by sme uverejnili celý príhovor nitrianskeho biskupa, ale jeho rozsah nám to neumožňuje, preto vyberáme len niekoľko myšlienok:

Sme na pôde, na ktorej sa uskutočnila krivda a nespravodlivosť, ľudské utrpenie, kde sa skrížili dve rozdielne metódy christianizácie európskych národov, kde sa stretli odlišné spôsoby hlásania Kristovho evanjelia….

Ústrednou myšlienkou nespokojnosti hierarchie a vtedajších východofranských panovníkov bolo „ustanovenie samostatnej cirkevnej hierarchie pre slovanské kraje kniežat Rastislava, Svätopluka a Koceľa, ktorých územia oni pokladali za svoje územie. Spojili teda kresťanské misie s politickými nárokmi… Do tohto viac politického ako náboženského sporu vstúpili pápeži rímskej kúrie aj preto, že územie našich predkov, územie Veľkej Moravy patrilo priamo pod jurisdikciu Ríma a nie Carihradu ani Soľnohradu, teda do nijakej právomoci Franskej ríše, „ale pod ochranu sv. Petra”… Neprajníci pokladali Metoda „za votrelca”, ktorý marí ich prácu a poslali ho na dva a pol roka do väzenia. Len na príkaz pápeža Jána VIII. a za pomoci kniežat Koceľa a hádam aj Svätopluka… a pápežského legáta Pavla z Ankony s veľkými právomocami zasiahnuť, podarilo sa Metoda vyslobodiť…

Toto zajatie, utrpenie a poníženie sv. Metoda je najbolestnejším úsekom jeho plodného života. Ukazuje však veľkosť jeho osobnosti i veľkosť jeho spoločníkov, s ktorými bol väznený, predovšetkým na syna „nášho rodu” sv. Gorazda. Zároveň nám ukazuje, že za myšlienku samostatnej slovenskej hierarchie napojenej priamo na Rím a uvedenie slovenskej bohoslužby vedel nielen pracovať, vyjednávať, ale aj trpieť. Tým sa vlastne začleňuje medzi tých vyznávačov a trpiteľov za vieru, „ktorí za pravdu boli zajatí, väznení, ba aj život položili, ako hovorí profesor Michal Lacko… Opakujem (povedal Mons. Judák): Iba na priamy príkaz pápeža Jána VIII. bol sv. Metod oslobodený a vovedený do svojej arcibiskupskej funkcie. Prevzal celú cirkevnú správu, obnovil školu na výchovu kňazov a na všetkých hradoch a v osadách ustanovil kňazov, ako to spomína autor Žitia sv. Metoda.

Rím sa zastal nášho učiteľa a nášho arcipastiera tak, ako to robil v celom kresťanskom období i v časoch nedávnych…

Nemožno zabudnúť, že po tomto bolestnom období Metodovo misijné poslanie vošlo do druhej fázy plnohodnotnej a plodnej práce, hoci sa dobové politické maniere (tajné i zjavné) nijako neskončili, lebo našli svojich pokračovateľov v proti metodských intrigách.

Jestvuje ponaučenie z našich dejín a z osobného utrpenia sv. Metoda? - pýta sa Mons. Judák.

A jeho odpoveď znie: Zaiste. Prvé poučenie je skúsenosť, že nikdy neplatí zásada praktizovaná v tomto období: Kto má moc, má aj právo, ba dokonca aj pravdu. Ďalšie ponaučenie: Máme povinnosť očistiť dejiny Cirkvi, ako to žiadal Ján Pavol II. Ale máme aj povinnosť túto očistu voviesť do nášho súčasného myslenia a konania. Máme povinnosť vidieť a poznávať dejiny objektívne, nezaujato a spravodlivo. Máme povinnosť osvojovať si pravdu z dejinných udalostí, ktoré boli rozhraničujúce a mali svoje pokračovanie. Ďalší vývoj kresťanstva a Druhý vatikánsky koncil dali za pravdu svätým solúnskym bratom. Dnes si ich môžeme uctiť ako našich vierozvestov a ako spolupatrónov Európy, lebo duchovne formovali nás a našu kultúru, zabezpečili duchovnú kontinuitu. Ich duchovný zápas s neznalosťou, jednostrannosťou a politickou zákernosťou je príkladný aj pre naše časy. Príkladná je ich modlitba za nepriateľov Cirkvi i za jednotu a kresťanstvo, ako je uvedená v závere úvodníka na s. 1.

To bol odkaz predchádzajúcim generáciám a to je odkaz nám i generáciám budúcim.

Duchoňová

Pridané do rubriky články

Veľký pôst - čas prípravy

1.2.2009 Ján Hreha

Na Popolcovú stredu vstúpime do obdobia Veľkého pôstu. Voláme ho Veľkým. Ale môže byť Malý, alebo Nijaký - Žiadny. Všetko závisí od toho, aký osobný postoj k nemu zaujmeme. K pôstu môžeme pristupovať ako k nejakej informácii. Napríklad k informácii o astronomickej jari, čiže prijať do svojho vedomia nejaké informácie, že sa čosi okolo mňa deje.

V katolíckej Cirkvi sa zmení liturgická farba, kňaz bude oblečený do fialového ornátu, zmenia sa liturgické piesne, nápevy, nebude sa spievať aleluja, jednoducho zmenia sa elementy liturgie. Vo mne sa pritom nemusí zmeniť nič. V takom prípade ide o nekresťanský prístup ku kresťanskej skutočnosti Veľkého pôstu. Bolo by dobre, keby sme sa všetci usilovali prežiť tento čas ako čas intenzívnej duchovnej prípravy slávenia Veľkonočného Trojdnia, čiže Veľkonočných sviatkov.

Ako to máme urobiť, poúča nás dlhoročná praktika Cirkvi. Predovšetkým máme sa výraznejšie ako doteraz postaviť pred nášho Vykupiteľa, pred nášho Pána Ježiša. Rozjímať nad jeho utrpením, ktoré znášal pre nás, a za našu spásu. V tom nám môže pomôcť účasť na krížovej ceste, spoločná modlitba a meditácia Svätého písma v rodine, intenzívnejšia osobná modlitba, čítanie katolíckej tlače a kníh.

Ponáraním sa do hĺbky tajomstva vykúpenia si môžeme lepšie a hlbšie uvedomiť hrôzu hriechu. Lepšie a hlbšie si môžeme uvedomiť potrebu obrátenia, skoncovať s hriechom, prerušiť kontakty so všetkým, čo nás nabáda a privádza k hriechu. Ide o radikálne rozhodnutie, o radikálny boj aj so všednými hriechmi a kráčanie ku kresťanskej dokonalosti. Uľahčiť nám to môže úprimné a odvážne ponorenie sa do hĺbky vlastného svedomia, či už cez veľkopôstne obnovy, či cez sviatosť zmierenia.

Uvedomenie si lásky, akú nám preukázal Boh - Otec cez utrpenie a smrť svojho jediného a milovaného Syna Ježiša Krista, uvedomenie si krutej nevďačnosti vyjadrenej cez spáchané hriechy nás všetkých - to je zmyslom zadosťučinenia a pokánia.

Preto kresťania od začiatku praktizovali pôst - nazývaný Veľkým, lebo prevyšoval iné pôsty časom trvania - trval štyridsať dni, čiže od Popolcovej stredy do Zeleného štvrtka. Rovnako bol veľký čo sa týka obsahu, spočíval na značnom obmedzení počtu jedál, často to bolo iba jedno jedlo denne, ďalej v akosti prijímanej potravy a v zrieknutí sa rôznych zábav. To všetko znamenalo aj ušetreniu peňazí, ktoré sa v najstaršej kresťanskej tradícii potom dávali chudobným. Mnohí si tieto praktiky osvojili aj dnes. Nájdu sa ale aj takí, ktorí povedia: veď toto všetko je prežité, zastarané a nemoderné. Pripusťme, že je to nemoderné, ale pripusťme aj to, že je to moderná nutnosť, aby sme dokázali aj my poskytnúť duchovne i materiálne hladným to, po čom sami túžime - Ježiša Krista, ktorý má moc zmeniť nás i celý svet.

Ján Hreha, kaplán, CsCR

Pridané do rubriky články

Náš rozhovor

1.2.2009 Xénia Duchoňová

Hovorí sa, že deti sú budúcnosť národa. Rovnako by sme mohli povedať, že deti sú aj budúcnosťou Cirkvi, budúcnosťou našej farnosti. Je teda potrebné o túto budúcnosť sa postarať, vychovávať nové pokolenie veriacich. V našej farnosti sa o tých najmenších stará pán kaplán Marián Bér. Zaujímalo nás, prečo sa ujal tejto úlohy, čo mu táto práca ako kňazovi dáva, no i iné otázky týkajúce sa práce s deťmi.

  • Pán kaplán, prečo ste sa ujali detí. Bola to nevyhnutnosť, alebo Váš osobitný záujem o tých najmenších členov našej farnosti?
    - Priznám sa, že vždy ma lákala pastorácia tých najmenších členov Cirkvi, ale po vysviacke sa mi naskytla možnosť len tak útržkovito pracovať s deťmi. Bol som kaplánom v Hlohovci, kde som s deťmi prichádzal do kontaktu len v škole na náboženstve. To je trošku iné ako byť s nimi počas svätých omší. Počas hodín náboženstva som sa veľa naučil o detskej duši a o dieťati ako takom. Keď som prišiel sem do Blumentálu, bolo mi povedané, že budem mávať sväté omše s deťmi. Najprv som sa potešil, no potom som rozmýšľal, či budem vedieť vždy správne reagovať na detské odpovede, alebo či vôbec budem schopný tie jednoduché detské duše nejako upútať.
  • V nedeľu slúžite sväté omše pre deti, hoci viem, že na ne prichádzajú aj dospelí bez detí. V minulosti nebolo zvykom sláviť svätú omšu osobitne pre deti (nesprávne ju zvykneme nazývať detská), povedzte, prosím, prečo sa Cirkev rozhodla takýmto, predtým netradičným spôsobom venovať deťom?
    - Myslím si, že aj to je ovocím Druhého vatikánskeho koncilu. Práve to uvedomenie si spoločenstva Cirkvi ako takej. Do tohto spoločenstva patria aj deti. Je jasné, že prístup k deťom musí byť iný ako k dospelým. Som rád, že je možné aj počas liturgie využiť takýto prístup k deťom. Ja osobne by som išiel ešte ďalej, než to teraz povoľujú liturgické predpisy.
  • Odkedy dieťa aspoň čiastočne vníma, čo sa deje pri svätej omši, že to nie je hra či nejaké divadielko, ale naozaj Ježišova obeta, ktorú treba brať vážne?
    - Všimol som si, že dnešné dieťa veľmi ťažko vníma svätú omšu ako Ježišovu obetu. Aspoň vo väčšine prípadov. Myslím si, že je to preto, lebo idú na svätú omšu len raz za týždeň, niekedy ani to nie. Rodičia sa o tom s nimi nerozprávajú. Niekedy sú to starí rodičia, ktorí prídu s nimi do kostola. Vnímam však aj to, že sú deti dosť zrelé už aj v tretej triede, ktoré veľmi živo vnímajú prítomnosť Krista v Eucharistii.
  • Od akého veku by rodičia mali privádzať deti práve na sväté omše slávené s deťmi, a naopak, od akého veku by sa mali deti zúčastňovať na svätých omšiach s dospelými.
    - Sväté omše pre deti v našom kostole sú ladené skôr pre deti, ktoré chodia na základné školy. Ale aj mladšie deti sa v niektorých okamihoch môžu pripojiť k starším, takže už od malička môžu rodičia s deťmi prichádzať na sväté omše pre deti. A takisto nevidím dôvod nechodiť s rodičmi na omše pre dospelých, zvlášť vtedy, ak by nebola možnosť ísť na omšu pre deti.
  • Aj keď nie ste dlho kňazom, máte skúsenosť práce s tými, ktorých sme nazvali budúcnosťou Cirkvi; ako prichádzajú deti do chrámu pripravené z rodín na slávenie svätej omše, aký podiel majú na tejto príprave rodičia, alebo je táto príprava len na pleciach katechétov, keď deti začnú navštevovať náboženstvo?
    - Čiastočne som na to odpovedal vyššie, ale je to žiaľ niekedy bolestné, keď vidím, že niektoré deti nevedia ani Otče náš. Tu vidím nedostatok zo strany rodičov. Niektorí rodičia sú príjemní a vidieť, že im záleží aj na duchovnom živote ich dieťaťa. Sú však prípady, keď rodič iba privedie dieťa do kostola a potom preň príde. Alebo s dieťaťom prichádzajú starí rodičia. Veľakrát rodičia prichádzajú s deťmi na poslednú chvíľu, niekedy aj neskoro. Je zaujímavé, že aj rodičia sú niekedy nesústredení. Tu by som videl základ, aby rodičia vedeli byť príkladom pre deti a aj doma sa s nimi modlili. Lebo ak toto chýba, potom je to naozaj len na pleciach katechétov. Chcem však poďakovať rodičom, ktorí sú v tomto prístupe k svojim dieťaťom svedomití a príkladní.
  • Učíte v škole náboženstvo deti, s ktorými slávite svätú omšu? Učíte práve tých najmenších? Aké sú Vaše prvé kontakty s deťmi v chráme, ako si ich získavate?
    - Náboženstvo učím stredoškolákov. S deťmi sa v škole stretávam len príležitostne, keď napríklad sa dohodneme s katechétmi, že prídem na hodinu. Prvé kontakty v chráme? Usilujem sa pristupovať k nim čo najjednoduchšie a za ich snahu ich aj odmeniť.
  • Viem, že okrem svätej omše sa deťom venujete aj iným spôsobom, povedzte našim čitateľom niečo o Vašej práci s deťmi mimo svätých omší. - Mimo svätých omší sú to skôr také jednorazové akcie. Buď nejaký výlet, tábor v lete, alebo nejaká iná jednorazová aktivita.
  • A čo príprava prvoprijímajúcich? Kedy tieto deti okrem účasti na svätej omši majú možnosť stretnúť sa s kňazom. Pokiaľ sa pamätám v „našich časoch” to boli práve kňazi, ktorí na hodinách náboženstva svojou charizmou dokázali robiť priam divy v detských dušiach.
    - Žiaľ, s prvoprijímajúcimi sa stretám len na svätých omšiach v nedeľu. Niekedy v škole. To ma trošku mrzí a chcel by som to dostať do trochu inej roviny. Možno formou pravidelných stretnutí s týmito deťmi a ich rodičmi. Momentálne je to v stave plánovania a uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
  • Čo by ste odkázali rodičom, ktorí majúdeti predškolského či školského veku, predovšetkým rodičom detí, ktoré v tomto roku prvýkrát prijmú eucharistického Krista, tým, ktorí váhajú či pre deti nastupujúce do prvých ročníkov vyberú náboženskú či etickú výchovu, no i veriacim, ktorí prejavujú netrpezlivosť či nevôľu, keď tie najmenšie pobehovaním alebo iným spôsobom prejavujúsvoju prítomnosť” na svätej omši.
    - Keby som všetkým mal niečo odkázať, bol by to asi celý článok a úvaha o dieťati. V skratke by som to zhrnul v zmysle Ježišovho prístupu k deťom. Keď sa pozrieme na evanjeliá, vidíme ako sa k tým najmenším správal Ježiš. V tom zmysle nikto nesmie ublížiť nevinným detským dušiam. Musíme im vedieť aj veľa prepáčiť. Napríklad aj to keď pobehujú po kostole. Myslite milí rodičia na to, že máte od Boha vo vašom dieťati obrovský dar. A ten dar tu nie je len pre život sveta, ale aj pre život svetla. Kiežby nebol nik z nás dospelých, kto zabije v dieťati Boží život.

Ďakujem, pán kaplán, že ste si našli čas na tento rozhovor. Ja by som doplnila k Vašej poslednej odpovedi pre úplnosť predovšetkým Ježišove slová Nechajte maličkých prísť ku mne, ktoré ste asi tiež mali na mysli a ktoré zapadajú práve do tejto témy. Možno sa niekedy na stránkach nášho Blumentálu raz vrátime aj k spomínanej úvahe

o dieťati. Xénia Duchoňová

Pridané do rubriky rozhovor

Naša farská univerzita

1.2.2009 Daniel Dian

Veľmi často počujeme slová Historia est magistra vitae - História je učiteľka života, ale ako často tieto slová len tak preletia ponad naše hlavy a neuvedomujeme si, že je to naozaj tak. Možno práve tento mesiac je mesiacom, ktorý doslova dýcha na nás históriou a učí aj nás ľudí dnešných čias.

Ktorá udalosť a kto nás môže učiť? V tomto mesiaci je to predovšetkým spomienka na sv. Cyrila a sv. Metoda, našich vierozvestov. Pri sv. Cyrilovi si v deň sviatku patrónov Európy (14. februára) pripomíname už 1 140. výročie jeho smrti a v súvislosti so sv. Metodom, prvým arcibiskupom Veľkej Moravy a Panónie, výročie jeho biskupskej vysviacky (r. 869). Nemôžeme obísť pamätné stretnutie českých a slovenských biskupov s Pavlom VI. vo februári 1969 a nespomenúť vydanie apoštolského listu Antiqua nobilitatis z 2. februára 1969 pri príležitosti 1 100. výročia smrti sv. Konštantína- Cyrila. Pavol VI. bol pápežom, ktorý po viac ako 1 100 rokoch od existencie prvej slovanskej arcidiecézy vyhlásil roku 1977 prvú slovenskú arcidiecézu - Trnavskú a usporiadal tak hranice diecéz s hranicami štátu. Naplnilo sa to, na čo naši predkovia čakali celé stáročia a na čo sme netrpezlivo čakali aj my.

Cirkev na Slovensku má v spoločnosti čestné miesto už vyše tisícsto rokov. Po niektorých misionárskych aktivitách pochádzajúcich najmä z franského územia a po príchode byzantskej misie, pápež Ján VIII. v roku 880 na žiadosť kniežaťa Svätopluka zriadil v Nitre diecézu, ktorej biskup bol sufragánom arcibiskupa metropolitu Metoda. Pri svojom založení mala teda Nitrianska diecéza - a nemožno pochybovať, že aj územie dnešného Slovenska - na čele sv. Metoda, pod ktorého jurisdikciu patrila podľa výslovných údajov buly Industriae tuae. Po jeho smrti (roku 885) bola s najväčšou pravdepodobnosťou podriadená sv. Gorazdovi, ktorého si sám Metod vybral za nástupcu.

Aj keď Katolícka cirkev na Slovensku celé jedno tisícročie administratívne závisela od biskupov sídliacich na území dnešného Maďarska (na slovenskom území bol biskup iba v Nitre), na mnohých biskupských stolcoch v Uhorsku pôsobili biskupi pochádzajúci z nášho územia. K Ostrihomskému arcibiskupstvu patrilo územie západného a stredného Slovenska až po Spiš a Gemer vrátane. Východné Slovensko patrilo k biskupstvu v Jágri (Eger). Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval skoro bez zmeny až do druhej polovice 18. storočia.

Pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie 15. marca 1776 zriadil na území Slovenska tri nové biskupstvá - Banskobystrické, Spišské, Rožňavské. Zároveň sa upravili hranice Nitrianskeho biskupstva. Košice sa stali biskupstvom 10. augusta 1804. Po roku 1918 sa napriek snahe mnohých biskupov územia diecéz na Slovensku nemenili, až na vojnové roky 1938 - 1945, kedy mnohé časti, ba aj samé Košice, padli pod vládu Maďarska.

Až Boží služobník pápež Pavol VI. 30. decembra 1977 zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu a povýšil Trnavskú apoštolskú administratúru na stupeň diecézy a zároveň ju vyzdvihol na hodnosť metropolitného sídla. Ako sufragánne diecézy mu podriadil diecézu banskobystrickú, košickú, nitriansku, rožňavskú a spišskú. Neskôr (30. marca v roku 1995) Ján Pavol II. rozdelil Slovenskú cirkevnú provinciu na západnú, pričom Trnavskú arcidiecézu premenoval na Bratislavsko-trnavskú, a na východnú so sídlom v Košiciach.

Rok 2008 priniesol v živote Katolíckej cirkvi oboch obradov na Slovensku dve mimoriadne udalosti. Najskôr (30. januára 2008) to bolo vytvorenie Gréckokatolíckeho arcibiskupstva v Prešove, povýšenie Gréckokatolíckeho apoštolského exarchátu v Košiciach na eparchiu a zriadenie novej eparchie v Bratislave. Potom, veľmi symbolicky na sviatok sv. Cyrila a Metoda 14. februára 2008, v deň, keď si ich Cirkev v Európe pripomína ako svojich patrónov, bola vyhlásená reorganizácia západnej provincie. Bola zriadená Bratislavská arcidiecéza, ktorá sa zároveň stala metropolitným sídlom. Z pôvodnej Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy vznikla aj Trnavská arcidiecéza. Zároveň sa uskutočnili územné zmeny, ktoré sa dotkli aj Nitrianskej a Banskobystrickej diecézy. Zmenili sa ich hranice. Niektoré farnosti z Nitrianskej diecézy boli pričlenené k Trnavskej arcidiecéze, územia hore od Trenčína stali sa základom novej Žilinskej diecézy, ku ktorej boli pričlenené aj niektoré farnosti Banskobystrickej diecézy. Banskobystrická diecéza dostala niekoľko farností z bývalej Bratislavsko- trnavskej arcidiecézy. A jedna zmena sa dotkla aj východnej provincie, keď do Rožňavskej diecézy z územia Banskobystrickej diecézy bol vyčlenený dekanát Brezno. Jednoznačne môžeme konštatovať, že toto bola doteraz najväčšia zmena v dejinách Cirkvi na Slovensku a svojím spôsobom akoby sa napĺňalo úsilie solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda.

Vzhľadom na skutočnosť rýchlo sa meniacich spoločenských, kultúrnych a politických udalostí si musíme neustále obnovovať svoju pamäť a pripomínať to, čo je podstata nášho duchovného života a žiť všetko ako trvale prítomný okamih. V našich časoch sa veľmi rýchlo vytrácajú opravdivé hodnoty duchovného života a nahrádzajú sa úpadkovou kultúrou, ktorú Ján Pavol II. nazval oprávnene kultúrou smrti. Preto je dôležité neustále sa vracať k hodnotám, ktoré pretrvali a pretrvávajú cez stáročia. Preto je dôležité pripomínať aj stále ešte nedocenený význam misie solúnskych bratov a vyzdvihnúť ich úctu, trvale ju zveľaďovať so zápalom biskupa Štefana Moysesa a jeho nasledovníkov.

Možno aj tento mesiac február, v ktorom si pripomíname prvé výročie reorganizácie rímskokatolíckych diecéz na Slovensku, a pre Bratislavu zvlášť významné zaradenie medzi metropolitné sídla Katolíckej cirkvi, máme sa z histórie učiteľky života povzbudiť a pre nasledujúce pokolenia zachovať živú vieru a odkaz solúnskych bratov sv. Cyrila a sv. Metoda. Nedať si toto dejinné bohatstvo prebiť lacnými komerčnými dňami, aj keď prekrytých spomienkou na svätých - mám na mysli sv. Valentína, za ktorého sa skrývajú komerčné ciele. Solúnski bratia priniesli poklad viery, nádeje a lásky cez zvestovanie Boha a toto si zachovajme my i budúci.

Daniel Dian

Pridané do rubriky farská univerzita

Súlad a jednota kristovho tela

1.2.2009 Táňa Hrašková

Istý muž sa pristavil pri robotníkoch, ktorí opracúvali kamenné kvádre. Opýtal sa prvého: Čo robíš? Robotník mu odpovedal: Zarábam peniaze. Na tú istú otázku druhý odpovedal: Okresávam kameň. A ty čo robíš? položil otázku aj tretiemu. Staviam katedrálu.

Narodenie a smrť je spoločný a nezvratný údel všetkých ľudí, ktorí prešli a ešte prejdú týmto svetom. O tom isto nikto nepochybuje, nezáleží na tom, akého je vierovyznania, alebo je ateista. Náš život je ako stavba katedrály. Každý má na ňom svoj podiel. Každý si ho však uvedomuje na inej, vlastnej úrovni. Niekto vidí za všetkým iba zisk - niečo za niečo, robí len to, čo sa mu oplatí. Iný vníma život len ako večné starosti, bolesti a márnosť všetkého. Ďalší okrem starostí a bolestí, ktoré nikoho neobídu, usiluje sa napĺňať svoj život vierou, láskou a nádejou. Vierou v Boha, láskou k ľuďom a nádejou na azyl v Božom náručí. A práve touto treťou cestou sa nás snaží viesť Cirkev. Cirkev nie je cieľ, ale cesta.

V dokumentoch druhého vatikánskeho koncilu čítame: … Tých, čo veria v Krista, rozhodol sa zhromaždiť vo svätej Cirkvi. A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil nebeské kráľovstvo na zemi. A tak sa celá Cirkev javí ako jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud. Ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, predsa tvoria jedno telo, tak aj veriaci v Kristovi. Cirkev napreduje na svojej púti prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom hlásajúc Pánov kríž a jeho smrť, dokiaľ sám nepríde. A sila vzkrieseného Pána ju posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné a vonkajšie trápenia a ťažkosti, a aby verne, hoci ešte hmlisto, zjavovala svetu jeho tajomstvo, kým sa napokon nepredstaví v plnom svetle. Napokon aj tí, čo ešte neprijali evanjelium, prislúchajú k Božiemu ľudu rozličným spôsobom. Na prvom mieste ten národ, ktorému boli dané zmluvy a prisľúbenia, t. j. židia. Spasiteľný plán zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa… Boh nie je ďaleko ani od ostatných, čo v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, veď on dáva všetkým život, dýchanie a všetko dobré. Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť. Božia prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa, nie bez Božej milosti správne žiť. Boh má svoju náruč otvorenú pre všetkých. K Bohu však vedú rozličné cesty a treba ich rešpektovať. Neochota prijať jednotu v rôznosti už vopred vylučuje nádej na úspech. Ľudia sú však náchylní k elitárstvu, trpia syndrómom staršieho syna počnúc jednotlivcami, skupinami, národmi až po náboženské zoskupenia. Aj apoštol Pavol vyznával a prísne dodržiaval Starý zákon, ale zasiahnutý Kristom bol ochotný ísť novou cestou. Prosme preto v modlitbách spoločne všetci a za všetkých, aby sme sa stretli nie len s náboženstvom ale so živým Kristom. Aby Kristus v nás prebudil túžbu po spáse druhých, aby aj v nás bolo trvalé obrátenie. Mnohí ľudia odmietajú Boha, lebo sa stretli len s jeho karikatúrou v nás a to ich nemohlo nadchnúť. Potrebujeme pomoc Ducha Svätého, aby nám horelo srdce. Iniciatíva je na Božej strane, on koná, on je aktívny, on vstupuje do života s dynamikou podobnou prepadnutiu. To je zvláštnosťou biblického Zjavenia. Boh prichádza sám od seba k človeku
- slobodne, suverénne, nečakane. Nám ostáva len modliť sa a prosiť o Božiu milosť, aby uskutočnila to, o čo prosíme.

Aj v novom roku otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský pokračoval v škole sv. Pavla piatou časťou, o súlade a jednote Kristovho tela. „Pavlove listy nám umožňujú poznať jednotu ešte nerozdelenej Cirkvi, ale predsa z dôvodu ľudskej hriešnosti skúšanou rôznymi nezhodami. Pavol najčastejšie označuje Cirkev ako Kristovo telo a jej rôznorodosť vyjadril pomocou prirovnania k údom Kristovho tela. Cirkev, Kristovo telo, je zranené rozdelením, trpí a jej služba pred svetom je oslabená. Jestvuje však snaha obnoviť jednotu Cirkvi, ktorá sa prejavuje v ekumenickom hnutí. Byť Cirkvou podľa Pavla, znamená byť v Kristovi. Čím bližšie sme ku Kristovi, tým bližší sme si navzájom. Boží ľud je ako telo s rôznymi údmi, pričom každý má svoju funkciu, aby telo mohlo žiť.

Z evanjelií a z náuky sv. Pavla vieme, že Cirkev nie je ľudským výtvorom, ale spoločenstvom s Kristom, ktoré žije pôsobením Ducha Svätého na slávu Boha Otca. Z toho dôvodu nie je možné jednotu Cirkvi iba jednoducho vytvoriť, alebo nastoliť, ale treba ju prijať ako dar trojjediného Boha. Cieľom nie je splynutie cirkví, ktoré sa stanú jednou Cirkvou. Cieľom je jednota v zmierenej rôznosti, kde sa nezmierené rozdiely musia najskôr prekonať.”

Táňa Hrašková

Pridané do rubriky články, Škola Pavlovho slova

Už tradične má slovo charita

1.2.2009 H. Grigerová

Ako zvyčajne začiatkom kalendárneho roka chceme čitateľov farského časopisu informovať o tom, ako sme v predchádzajúcom roku „fungovali”, čo sa nám podarilo, a naopak, čo nás trápilo.

Tým, že sa prihovárame už od začiatku našej existencie, Blumentálci vedia o nás všetko podstatné. Vedia, že do roku 2005 sme boli „iba” dobročinným spoločenstvom pri farskom úrade a „žili” sme z milodarov, pričom na detské tábory sa nám väčšinou podarilo získať aj dotáciu od mestských častí. V súčasnosti na našu činnosť prispievajú mestské časti Nové Mesto (letný tábor) a Staré Mesto (už niekoľko rokov okrem detského tábora prispieva aj na aktivity pre seniorov). Pretože ako dobročinné spoločenstvo sme prichádzali o možnosť v zmysle príslušných zákonov získavať každoročne aj finančné prostriedky od fyzických a právnických osôb (2 % z dane zo mzdy), požiadali sme o registráciu ako občianske združenie, na ktoré sme sa pretransformovali a od novembra 2005 sme právnym subjektom s oficiálnym názvom Občianske združenie Charita Blumentál Bratislava. Okrem možnosti získavania uvedených 2 % sa však až tak veľa nezmenilo.

Odsúhlasením členskou schôdzou sme sa z aktivistov stali Predstavenstvom, no činnosť v charite naďalej vykonávame bezplatne popri svojich pracovných a rodinných povinnostiach. Pribudlo nám iba množstvo nových administratívnych povinností, ale nesťažujeme sa, pretože každá koruna je dobrá. V r. 2007 sme takto získali finančné prostriedky v sume 136 000. Sk, no v roku 2008 to už len 50 000 Sk, ale vďaka aj za to, pretože tieto finančné prostriedky nám umožňujú uskutočniť viac akcií a poskytnúť viac sociálnych výpomocí (v nepeňažnej forme).

Nebudeme unavovať čitateľov podrobným rozpisovaním toho, na čo sme finančné prostriedky použili. Podrobnejšiu informáciu podal pán farár po koncoročnej ďakovnej svätej omši a účty budeme „skladať” aj členskej schôdzi, ktorej sa môžu zúčastniť nielen členovia občianskeho združenia, ale všetci, čo sa jej členmi chcú stať. Stačí vyplniť prihlášku a zaplatiť členský príspevok (výšku odsúhlasí členská schôdza, na návrh predstavenstva, v roku 2008 to bolo 100 Sk.).

Aspoň stručne čo tvorilo najdôležitejšie a najväčšie výdavky: letný tábor detí, púte a zájazdy pre dôchodcov, príspevok na stravu bezdomovcom poskytovaný farskému úradu, tzv. „venové poistenie detí, (18 000 Sk dvom deťom v detskom domove, aby raz mali uľahčený vstup do života), nepeňažné sociálne výpomoci rodinám v núdzi, atď.

Aj touto formou sa chceme poďakovať všetkým, čo pomohli pripraviť a uskutočniť letný tábor pre deti. Len vďaka týmto našim mladým nadšencom sme opäť nadviazali na dočasne prerušenú tradíciu vlastných blumentálskych detských táborov. Veľká vďaka patrí pánu kaplánovi Mariánovi Bérovi, ktorý celý týždeň dovolenky venoval deťom, a sestre Klarise CJ i všetkým mladým, čo veľmi zodpovedne a obetavo pripravovali pre deti program a prežili s nimi týždeň v krásnom prostredí Školy v prírode v Lazoch pod Makytou. Veľmi nás teší, že takmer všetci vedúci, sú „odchovancami” týchto našich táborov.

Pre dôchodcov sme pripravili už tradičnú a veľmi žiadanú púť do Šaštína, púť - zájazd do Nitry a púť k Panne Márii Škapuliarskej do Topoľčianok, ktorú sme doplnili o návštevu zámku a Národného žrebčína. Pokračovali aj nedeľné klubové stretnutia, hoci tu sa stretáme s problémami, nedarilo sa nám celkom zabezpečiť také obľúbené prednášky a besedy so zaujímavými ľuďmi. Veríme však, že tento rok to bude lepšie. O pomoc a námety prosíme aj vás, každý dobrý nápad uvítame.

Pracovali aj naše poradne, už tradičná sociálna, ktorú už niekoľko rokov vedie pani Ing. Vierka Neradilová. Veríme že ešte dlho to tak bude. Rovnako patrí vďaka aj pani JUDr. Dagmar Šikutovej, ktorá vedie právnu, a pánu PhDr. Haľamovi, ktorý viedol psychologickú poradňu. Po jeho odchode v septembri sa nám prihlásila mladá psychologička - absolventka. Veríme, že v tejto službe nezištne pomáhať vytrvá, a jej práca bude prinášať ovocie.

K našim dlhoročným spolupracovníkom - aktivistom (t. č. členkám Predstavenstva), bez pomoci ktorých by sme nemohli existovať, lebo sú vždy tam, kde treba niečo urobiť, patria: pani Soňa Šúryová, naša účtovníčka, ktorá už roky túto prácu vykonáva bezplatne a popri svojom náročnom zamestnaní, Ing. Gabika Hlinická, Ing. Jarka Tomanová, PhDr. Janka Sklárová.

V priebehu roka 2008 sme rozšírili služby sociálnej poradne aj o využívanie počítačových služieb. Kúpili sme počítač, tlačiareň a vďaka pochopeniu riaditeľa cirkevného SOU P. G. Frassatiho, sme pripojení aj na internet. V pani Katke Majcherovej sme získali naozaj obetavú dušu, ktorá sa pravidelne venuje tejto službe. A tak každý, kto potrebuje vyhľadať niečo na internete (možnosť zamestnania, ubytovanie, zaslanie ponuky do zamestnania, napísanie životopisu a pod.), môže bezplatne túto službu využiť. Tomu, kto prácu s počítačom neovláda, ochotne pomôže. Rovnako ten, čo má záujem naučiť sa základom práce s počítačom, môže využiť jej služby. Zároveň chceme poprosiť ďalších potenciálnych spolupracovníkov, čo ovládajú prácu s počítačom a sú ochotní sa zapojiť do tejto formy pomoci, ohláste sa nám, radi by sme túto službu rozšírili minimálne o ďalší deň). Vopred vďaka. Rovnako by sme uvítali aktivistu - aktivistku na poskytovanie ostatných služieb našej sociálnej poradne (žiadosti o sociálnu výpomoc, kontakt s odbormi miestnej časti a pod.).

Podľa našich skúseností niet veľa ľudí, ktorí by sa „hrnuli” do nezištnej pomoci. Isto ani nie z ľahostajnosti, ale z náročnosti našich čias, pre vyťaženosť v zamestnaní, nároky v škole a pod. Preto sme veľmi vační každému kto si odkrojí z toho mála času a chce pomáhať.

Najboľavejšie pociťujeme nedostatok spolupracovníkov v starostlivosti o starých, chorých, osamelých Od obdobia, keď sme mali toľko nadšených spolupracovníkov, že k jednému odkázanému na pomoc chodili aj dvaja aktivisti, prišlo obdobie, keď poklesol záujem zo strany ľudí odkázaných na pomoc (rastúca kriminalita, strach starých ľudí pustiť k sebe cudzieho človeka), opäť začína stúpať záujem zo strany nevládnych, osamelých, no nemáme ochotných spolupracovníkov. Pritom nejde o náročnú formu pomoci (návšteva raz za týždeň, nákup, príp. odprevadenie k lekárovi, malé upratanie a pod.).

Obracajú sa na nás aj rodinní príslušníci so žiadosťou o stálu opateru ťažko chorého alebo postihnutého člena rodiny, na túto formu pomoci však naša charita nemá ani prostriedky, ani možnosti.

Dovoľte nám, pri tejto príležitosti, podeliť sa aj s vlastnými dlhoročnými skúsenosťami z našej práce: Ak sa človek podujme na nezištnú pomoc blížnym v akejkoľvek podobe, Pán Boh je taký veľkorysý že mnohonásobne ten obetovaný čas vynahradí, cez vnútorný pokoj a radosť, ktorú takto človek získa, a dá aj novú silu. Človek zrazu zázračne zvláda viac, ako predtým, keď ten čas mal iba pre seba.

Záverom chceme poďakovať všetkým za doterajšiu pomoc a nezištne vykonanú prácu, darcom za milodary aj všetkým, čo nás podporovali modlitbami, dobrým slovom a povzbudením, za silu a odvahu prekonávať prekážky a nevzdávať sa. Veríme, že aj tento rok bude požehnaný, bohatý na dobrých ľudí, ochotných pomôcť, ktorí nebudú ľahostajní k problémom a potrebám blížnym. Nech vás všetkých sprevádza Božie požehnanie a milosť po celý rok.

Za Charitu Blumentál H. Grigerová

Pridané do rubriky charita

Štatistické údaje za rok 2008

1.2.2009 redakcia časopisu

Počet krstov do 1 roku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 209

od 1 do 7 rokov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 36

od 7 do 18 rokov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8

nad 18 rokov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1

Počet konvertitov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 0

Počet ľudí nad 7 rokov, ktorí sa pripravujú na krst . . . . . 12

Počet birmovaných . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88

Počet prvoprijínamjúcich . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 54

Počet svätých prijímaní . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 120 000

Počet sobášov medzi katolíkmi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58

katolíka s nekatolíkom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13

Počet organistov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2

Počet vystúpení z Cirkvi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 0

Počet cirkevných pohrebov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 942

Počet detí prihlásených na náboženstvo . . . . . . . . . . . . . 990

Pridané do rubriky články