Blumentál
články

Uplynul práve rok odvtedy, ako niektorí redaktori našich tlačených masmédií, predovšetkým bulvárnych, rozpútali priam nepochopiteľný boj proti slovanským vierozvestom svätým Cyrilovi a Metodovi v súvislosti s ich sviatkom ako spolupatrónov Európy. Ich misiu označovali za bájku, písali o cyrilometodských mýtoch, jednoducho spochybňovali všetko súvisiace s tým, čo označujeme ako dedičstvo otcov napriek historickým dokumentom, pápežským listinám i svedectvám historikov. Blíži sa čas sviatku spolupatrónov Európy (14. februára), preto sa k tejto problematike vraciame.

Keď hovoríme o nepochopiteľnom postoji, máme na mysli aj skutočnosť, že ani v čase štyridsaťročnej neslobody Cirkvi u nás sa vtedajší mocní neopovážili v takej miere útočiť na solúnskych bratov ako to dnes, keď sa veľa hovorí o páve poznať pravdu, o demokracii, slobode robia niektoré naše masmédiá… V tejto súvislosti sa chceme niekoľkými myšlienkami vrátiť k textu na prebale knihy Richarda Marsinu: Metodov boj, ktorá vyšla vo vydavateľstve Obzor r. 1985, teda ešte v čase spomínanej neslobody Cirkvi u nás. Autor textu píše o tom, že pôsobenie Cyrila a Metoda na území Veľkej Moravy v rámci kristianizačnej misie chápeme ako východiskový moment utvárania slovanského písomníctva a jeho prostredníctvom aj slovanskej kultúry všeobecne (jubileum zaradilo UNESKO medzi svoje výročia na rok 1985)… Autor vychádzajúc z doterajších poznatkov historickej vedy a opierajúc sa predovšetkým o svoju vlastnú analýzu a interpretáciu písomných prameňov spojených s bizanskou misiou, vyzdvihuje zaujímavú a z hľadiska hodnotenia Metoda podstatnú okolnosť, že celé jeho úsilie o zavedenie slovanskej liturgie v daných pomeroch, (ktoré samo o sebe prekračovalo rámec náboženskej sféry), bolo skutočným zápasom, že tento úsek Metodovho života možno charakterizovať ako obdobie jeho boja…

Ako vidno, Metodov boj neutícha ani vyše tisícsto rokov po jeho smrti, po smrti, prvého Nitrianskeho arcibiskupa, arcibiskupa prvého arcibiskupstva v strednej Európe, ako to potvrdzuje história i pápežské dokumenty. Keď hovoríme o nepochopiteľnom postoji našej tlače (lebo to nemôže byť postoj jednotlivých autorov spomínaných článkov), máme na mysli celkový postoj k našej histórii nielen z pohľadu šírenia kresťanstva, ale aj k národu a jeho kultúre. Ako inak sa k veci stavajú naši krajania, ktorí roky žijú za hranicami vlasti! Svedčí o tom aj skutočnosť, že v septembri minulého roka usporiadali už 37. púť slovenských katolíckych misií do Ewangenu, kde sa nachádza kláštor, v ktorom arcibiskup Metod prežil azda najťažšie roky svojho života, keď ho tam vyše dva a polroka z pre nás dnes nepochopiteľných príčin nielen väznili, ale aj týrali.

Na púti sa zúčastnila aj delegácia z našej vlasti na čele s Nitrianskym biskupom Mons. Viliamom Judákom, s ktorým do Evangenu putovali aj Mons. Štefan Vallo, kanonik Nitrianskej diecézy, Štefan Maják vicerektor seminára sv. Gorazda v Nitre a vdp. Daniel Dian, tajomník Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

Sú miesta na našej zem, ktoré nás vyzývajú - ako vraví náš básnik Ján Kollár - zastaviť sa a pokľaknúť, lebo sú to miesta sväté. Týmito slovami začal svoj príhovor Mons. Judák na spomínanej púti a nám sa žiada dodať - sú aj udalosti v živote jednotlivca, spoločenstva, národa i Cirkvi, ktorých by sa nemali dotýkať zlé jazyky, lebo sú to udalosti sväté. Medzi také nepochybne patrí aj misia solúnskych bratov, svätých Cyrila a Metoda.

Radi by sme uverejnili celý príhovor nitrianskeho biskupa, ale jeho rozsah nám to neumožňuje, preto vyberáme len niekoľko myšlienok:

Sme na pôde, na ktorej sa uskutočnila krivda a nespravodlivosť, ľudské utrpenie, kde sa skrížili dve rozdielne metódy christianizácie európskych národov, kde sa stretli odlišné spôsoby hlásania Kristovho evanjelia….

Ústrednou myšlienkou nespokojnosti hierarchie a vtedajších východofranských panovníkov bolo „ustanovenie samostatnej cirkevnej hierarchie pre slovanské kraje kniežat Rastislava, Svätopluka a Koceľa, ktorých územia oni pokladali za svoje územie. Spojili teda kresťanské misie s politickými nárokmi… Do tohto viac politického ako náboženského sporu vstúpili pápeži rímskej kúrie aj preto, že územie našich predkov, územie Veľkej Moravy patrilo priamo pod jurisdikciu Ríma a nie Carihradu ani Soľnohradu, teda do nijakej právomoci Franskej ríše, „ale pod ochranu sv. Petra”… Neprajníci pokladali Metoda „za votrelca”, ktorý marí ich prácu a poslali ho na dva a pol roka do väzenia. Len na príkaz pápeža Jána VIII. a za pomoci kniežat Koceľa a hádam aj Svätopluka… a pápežského legáta Pavla z Ankony s veľkými právomocami zasiahnuť, podarilo sa Metoda vyslobodiť…

Toto zajatie, utrpenie a poníženie sv. Metoda je najbolestnejším úsekom jeho plodného života. Ukazuje však veľkosť jeho osobnosti i veľkosť jeho spoločníkov, s ktorými bol väznený, predovšetkým na syna „nášho rodu” sv. Gorazda. Zároveň nám ukazuje, že za myšlienku samostatnej slovenskej hierarchie napojenej priamo na Rím a uvedenie slovenskej bohoslužby vedel nielen pracovať, vyjednávať, ale aj trpieť. Tým sa vlastne začleňuje medzi tých vyznávačov a trpiteľov za vieru, „ktorí za pravdu boli zajatí, väznení, ba aj život položili, ako hovorí profesor Michal Lacko… Opakujem (povedal Mons. Judák): Iba na priamy príkaz pápeža Jána VIII. bol sv. Metod oslobodený a vovedený do svojej arcibiskupskej funkcie. Prevzal celú cirkevnú správu, obnovil školu na výchovu kňazov a na všetkých hradoch a v osadách ustanovil kňazov, ako to spomína autor Žitia sv. Metoda.

Rím sa zastal nášho učiteľa a nášho arcipastiera tak, ako to robil v celom kresťanskom období i v časoch nedávnych…

Nemožno zabudnúť, že po tomto bolestnom období Metodovo misijné poslanie vošlo do druhej fázy plnohodnotnej a plodnej práce, hoci sa dobové politické maniere (tajné i zjavné) nijako neskončili, lebo našli svojich pokračovateľov v proti metodských intrigách.

Jestvuje ponaučenie z našich dejín a z osobného utrpenia sv. Metoda? - pýta sa Mons. Judák.

A jeho odpoveď znie: Zaiste. Prvé poučenie je skúsenosť, že nikdy neplatí zásada praktizovaná v tomto období: Kto má moc, má aj právo, ba dokonca aj pravdu. Ďalšie ponaučenie: Máme povinnosť očistiť dejiny Cirkvi, ako to žiadal Ján Pavol II. Ale máme aj povinnosť túto očistu voviesť do nášho súčasného myslenia a konania. Máme povinnosť vidieť a poznávať dejiny objektívne, nezaujato a spravodlivo. Máme povinnosť osvojovať si pravdu z dejinných udalostí, ktoré boli rozhraničujúce a mali svoje pokračovanie. Ďalší vývoj kresťanstva a Druhý vatikánsky koncil dali za pravdu svätým solúnskym bratom. Dnes si ich môžeme uctiť ako našich vierozvestov a ako spolupatrónov Európy, lebo duchovne formovali nás a našu kultúru, zabezpečili duchovnú kontinuitu. Ich duchovný zápas s neznalosťou, jednostrannosťou a politickou zákernosťou je príkladný aj pre naše časy. Príkladná je ich modlitba za nepriateľov Cirkvi i za jednotu a kresťanstvo, ako je uvedená v závere úvodníka na s. 1.

To bol odkaz predchádzajúcim generáciám a to je odkaz nám i generáciám budúcim.

Duchoňová

Na Popolcovú stredu vstúpime do obdobia Veľkého pôstu. Voláme ho Veľkým. Ale môže byť Malý, alebo Nijaký - Žiadny. Všetko závisí od toho, aký osobný postoj k nemu zaujmeme. K pôstu môžeme pristupovať ako k nejakej informácii. Napríklad k informácii o astronomickej jari, čiže prijať do svojho vedomia nejaké informácie, že sa čosi okolo mňa deje.

V katolíckej Cirkvi sa zmení liturgická farba, kňaz bude oblečený do fialového ornátu, zmenia sa liturgické piesne, nápevy, nebude sa spievať aleluja, jednoducho zmenia sa elementy liturgie. Vo mne sa pritom nemusí zmeniť nič. V takom prípade ide o nekresťanský prístup ku kresťanskej skutočnosti Veľkého pôstu. Bolo by dobre, keby sme sa všetci usilovali prežiť tento čas ako čas intenzívnej duchovnej prípravy slávenia Veľkonočného Trojdnia, čiže Veľkonočných sviatkov.

Ako to máme urobiť, poúča nás dlhoročná praktika Cirkvi. Predovšetkým máme sa výraznejšie ako doteraz postaviť pred nášho Vykupiteľa, pred nášho Pána Ježiša. Rozjímať nad jeho utrpením, ktoré znášal pre nás, a za našu spásu. V tom nám môže pomôcť účasť na krížovej ceste, spoločná modlitba a meditácia Svätého písma v rodine, intenzívnejšia osobná modlitba, čítanie katolíckej tlače a kníh.

Ponáraním sa do hĺbky tajomstva vykúpenia si môžeme lepšie a hlbšie uvedomiť hrôzu hriechu. Lepšie a hlbšie si môžeme uvedomiť potrebu obrátenia, skoncovať s hriechom, prerušiť kontakty so všetkým, čo nás nabáda a privádza k hriechu. Ide o radikálne rozhodnutie, o radikálny boj aj so všednými hriechmi a kráčanie ku kresťanskej dokonalosti. Uľahčiť nám to môže úprimné a odvážne ponorenie sa do hĺbky vlastného svedomia, či už cez veľkopôstne obnovy, či cez sviatosť zmierenia.

Uvedomenie si lásky, akú nám preukázal Boh - Otec cez utrpenie a smrť svojho jediného a milovaného Syna Ježiša Krista, uvedomenie si krutej nevďačnosti vyjadrenej cez spáchané hriechy nás všetkých - to je zmyslom zadosťučinenia a pokánia.

Preto kresťania od začiatku praktizovali pôst - nazývaný Veľkým, lebo prevyšoval iné pôsty časom trvania - trval štyridsať dni, čiže od Popolcovej stredy do Zeleného štvrtka. Rovnako bol veľký čo sa týka obsahu, spočíval na značnom obmedzení počtu jedál, často to bolo iba jedno jedlo denne, ďalej v akosti prijímanej potravy a v zrieknutí sa rôznych zábav. To všetko znamenalo aj ušetreniu peňazí, ktoré sa v najstaršej kresťanskej tradícii potom dávali chudobným. Mnohí si tieto praktiky osvojili aj dnes. Nájdu sa ale aj takí, ktorí povedia: veď toto všetko je prežité, zastarané a nemoderné. Pripusťme, že je to nemoderné, ale pripusťme aj to, že je to moderná nutnosť, aby sme dokázali aj my poskytnúť duchovne i materiálne hladným to, po čom sami túžime - Ježiša Krista, ktorý má moc zmeniť nás i celý svet.

Ján Hreha, kaplán, CsCR

Istý muž sa pristavil pri robotníkoch, ktorí opracúvali kamenné kvádre. Opýtal sa prvého: Čo robíš? Robotník mu odpovedal: Zarábam peniaze. Na tú istú otázku druhý odpovedal: Okresávam kameň. A ty čo robíš? položil otázku aj tretiemu. Staviam katedrálu.

Narodenie a smrť je spoločný a nezvratný údel všetkých ľudí, ktorí prešli a ešte prejdú týmto svetom. O tom isto nikto nepochybuje, nezáleží na tom, akého je vierovyznania, alebo je ateista. Náš život je ako stavba katedrály. Každý má na ňom svoj podiel. Každý si ho však uvedomuje na inej, vlastnej úrovni. Niekto vidí za všetkým iba zisk - niečo za niečo, robí len to, čo sa mu oplatí. Iný vníma život len ako večné starosti, bolesti a márnosť všetkého. Ďalší okrem starostí a bolestí, ktoré nikoho neobídu, usiluje sa napĺňať svoj život vierou, láskou a nádejou. Vierou v Boha, láskou k ľuďom a nádejou na azyl v Božom náručí. A práve touto treťou cestou sa nás snaží viesť Cirkev. Cirkev nie je cieľ, ale cesta.

V dokumentoch druhého vatikánskeho koncilu čítame: … Tých, čo veria v Krista, rozhodol sa zhromaždiť vo svätej Cirkvi. A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil nebeské kráľovstvo na zemi. A tak sa celá Cirkev javí ako jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud. Ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, predsa tvoria jedno telo, tak aj veriaci v Kristovi. Cirkev napreduje na svojej púti prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom hlásajúc Pánov kríž a jeho smrť, dokiaľ sám nepríde. A sila vzkrieseného Pána ju posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné a vonkajšie trápenia a ťažkosti, a aby verne, hoci ešte hmlisto, zjavovala svetu jeho tajomstvo, kým sa napokon nepredstaví v plnom svetle. Napokon aj tí, čo ešte neprijali evanjelium, prislúchajú k Božiemu ľudu rozličným spôsobom. Na prvom mieste ten národ, ktorému boli dané zmluvy a prisľúbenia, t. j. židia. Spasiteľný plán zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa… Boh nie je ďaleko ani od ostatných, čo v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, veď on dáva všetkým život, dýchanie a všetko dobré. Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť. Božia prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa, nie bez Božej milosti správne žiť. Boh má svoju náruč otvorenú pre všetkých. K Bohu však vedú rozličné cesty a treba ich rešpektovať. Neochota prijať jednotu v rôznosti už vopred vylučuje nádej na úspech. Ľudia sú však náchylní k elitárstvu, trpia syndrómom staršieho syna počnúc jednotlivcami, skupinami, národmi až po náboženské zoskupenia. Aj apoštol Pavol vyznával a prísne dodržiaval Starý zákon, ale zasiahnutý Kristom bol ochotný ísť novou cestou. Prosme preto v modlitbách spoločne všetci a za všetkých, aby sme sa stretli nie len s náboženstvom ale so živým Kristom. Aby Kristus v nás prebudil túžbu po spáse druhých, aby aj v nás bolo trvalé obrátenie. Mnohí ľudia odmietajú Boha, lebo sa stretli len s jeho karikatúrou v nás a to ich nemohlo nadchnúť. Potrebujeme pomoc Ducha Svätého, aby nám horelo srdce. Iniciatíva je na Božej strane, on koná, on je aktívny, on vstupuje do života s dynamikou podobnou prepadnutiu. To je zvláštnosťou biblického Zjavenia. Boh prichádza sám od seba k človeku
- slobodne, suverénne, nečakane. Nám ostáva len modliť sa a prosiť o Božiu milosť, aby uskutočnila to, o čo prosíme.

Aj v novom roku otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský pokračoval v škole sv. Pavla piatou časťou, o súlade a jednote Kristovho tela. „Pavlove listy nám umožňujú poznať jednotu ešte nerozdelenej Cirkvi, ale predsa z dôvodu ľudskej hriešnosti skúšanou rôznymi nezhodami. Pavol najčastejšie označuje Cirkev ako Kristovo telo a jej rôznorodosť vyjadril pomocou prirovnania k údom Kristovho tela. Cirkev, Kristovo telo, je zranené rozdelením, trpí a jej služba pred svetom je oslabená. Jestvuje však snaha obnoviť jednotu Cirkvi, ktorá sa prejavuje v ekumenickom hnutí. Byť Cirkvou podľa Pavla, znamená byť v Kristovi. Čím bližšie sme ku Kristovi, tým bližší sme si navzájom. Boží ľud je ako telo s rôznymi údmi, pričom každý má svoju funkciu, aby telo mohlo žiť.

Z evanjelií a z náuky sv. Pavla vieme, že Cirkev nie je ľudským výtvorom, ale spoločenstvom s Kristom, ktoré žije pôsobením Ducha Svätého na slávu Boha Otca. Z toho dôvodu nie je možné jednotu Cirkvi iba jednoducho vytvoriť, alebo nastoliť, ale treba ju prijať ako dar trojjediného Boha. Cieľom nie je splynutie cirkví, ktoré sa stanú jednou Cirkvou. Cieľom je jednota v zmierenej rôznosti, kde sa nezmierené rozdiely musia najskôr prekonať.”

Táňa Hrašková

Počet krstov do 1 roku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 209

od 1 do 7 rokov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 36

od 7 do 18 rokov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8

nad 18 rokov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1

Počet konvertitov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 0

Počet ľudí nad 7 rokov, ktorí sa pripravujú na krst . . . . . 12

Počet birmovaných . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88

Počet prvoprijínamjúcich . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 54

Počet svätých prijímaní . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 120 000

Počet sobášov medzi katolíkmi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58

katolíka s nekatolíkom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13

Počet organistov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2

Počet vystúpení z Cirkvi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 0

Počet cirkevných pohrebov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 942

Počet detí prihlásených na náboženstvo . . . . . . . . . . . . . 990

Vianoce, najkrajšie sviatky roka, opäť vstúpili do nášho života. Sú to sviatky pokoja, lásky a šťastia. V tieto dni si pripomíname, že Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Možno si ani neuvedomujeme, čo hovoríme, čo vyznávame a čo všetko táto skutočnosť vniesla do života človeka.
 
Narodenie Pána. Sviatok, ktorý je nerozlučne spätý s tou, prostredníctvom ktorej prišlo Slovo na svet. Preto majú Vianoce výrazne mariánsky podtón. Cirkev do okruhu slávení počas dejín spásy po stáročia vkladala dni, v ktorých si pripomínala jedinečnú a nezastupiteľnú úlohu Ježišovej Matky. Robí tak aj vo vianočnom období, kde zaradila sviatky Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa, slávnosť Bohorodičky Panny Márie i slávnosť Zjavenia Pána. Vychádza pritom zo skutočnosti, že v dejinných udalostiach vtelenia Božieho slova stojí Mária, jednoduché dievča z Nazareta ako služobnica Pána, cez ktorú Boh nielen zjavuje seba samého ľudstvu, ale ako zvláštnu spolupracovníčku na diele spásy ju do neho priamo zapája. Cirkev úlohu Márie v dejinách spásy vysoko vyzdvihuje a vždy jasne deklarovala svoj postoj k nej a zaujímala vždy isté obranné stanovisko voči tým, ktorí spochybňovali jej poslanie. Mária je vzorom uctievania Boha pre celú Cirkev, ale zrejme je aj učiteľkou nábožnosti pre jednotlivých kresťanov. Veriaci začali na ňu včas hľadieť, aby podobne ako ona urobili zo svojho života službu Bohu a zo svojej služby životný záväzok (Cultus Marialis, čl. 21).
 
Cirkev vždy predkladala Pannu Máriu veriacim, aby ju nasledovali, vôbec nie pre jej spôsob života a tobôž nie pre spoločensko-kultúrne podmienky, v ktorých plynul jej život a ktoré sú dnes už takmer všade prekonané, ale preto, že ona vo svojich konkrétnych životných podmienkach úplne a zodpovedne prijala Božiu vôľu; preto, že prijala jeho slová a plnila ich; preto, že sa vo svojej činnosti dala viesť láskou a duchom služby; slovom preto, že ona bola prvou a najdokonalejšou Kristovou učeníčkou: to má všeobecnú a trvalú platnosť vzoru (Cultus Marialis, čl. 35).
 
Vráťme sa však Vianociam. Začali sme tým, že Vianoce, najkrajšie sviatky roka, opäť vstúpili do nášho života, že sú to sviatky pokoja, lásky a šťastia. A pridávame, že len na prvý pohľad.
 
A prečo len na prvý pohľad? Lebo… Ľudia si zvyčajne počas Vianoc vinšujú všetko najlepšie, požehnané, milostiplné, pokojné sviatky. Je to dobré a svedčí to o vzťahu človeka k človeku. Na prvý pohľad je naozaj všetko v poriadku a je to krásne. Želanie smeruje od nás k tomu, koho milujeme, no vianočné želania neposielame tým, s ktorými sme „na vojnovej ceste”. A tak sa zdá, že práve tu a teraz sme Vianoce nepochopili naplno. Ježiš, ktorého narodenie oslavujeme, prišiel ako sám hovorí, pre všetkých. Ježiš je ten, ktorý povedal, že Otec miluje všetkých. Všetci sme jeho stvorenia. Ako je teda možné, že na Vianoce, a potom ani v deň umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Pána nie sme schopní definitívne vyriešiť svoje problematické vzťahy? Ako to, že ich nedokážeme vyriešiť ani v dare Veľkej noci, ani v dare Ježiša Krista vo sviatosti zmierenia? Možno to vychádza aj zo skutočnosti, že si málo uvedomujeme, koho príchod vlastne na Vianoce oslavujeme. Oslavujeme príchod Ježiša Krista, a predsa na neho celkom zabúdame. Na narodeniny blahoželáme obyčajne oslávencovi, teda tomu, kto ich má. Poviete si, že je to logické. Prečo potom logicky neblahoželáme Kristovi, ale sebe? Aká je tu logika? Odpoveď je jednoznačná. Kristovi niet k čomu blahoželať, lebo on pre nás a pre našu spásu zostúpil z nebies, teda sa ponížil, a bol poslušný až na smrť. A k tomu sa neblahoželá. Naopak, cez jeho uponíženie v narodení, cez jeho smrť a zmŕtvychvstanie sme my boli opäť povýšení, a tak je namieste, aby sme si navzájom blahoželali. Tu niekde je odpoveď, logická odpoveď na otázku, prečo neblahoželáme Kristovi, ale sebe. Len potrebujeme ešte jedno. Potrebujeme pochopiť slovo Krista: moje prikázanie je, aby ste sa milovali navzájom ako som miloval ja vás. Potom budeme môcť zaželať milostiplné Vianočné sviatky nielen našim blízkym a priateľom, ale dokážeme zakopať aj naše „vojnové sekery” a želať požehnané sviatky všetkým ľuďom. Potom budeme opravdivými kresťanmi. Nie je to ľahká úloha, ale je veľmi potrebná. A to je zároveň aj moje novoročné želanie vám, drahí moji bratia a sestry, medzi ktorými som nielen pri oltári ako kňaz, ale aj ako jeden z vás, ktorí sme odkázaní jeden na druhého vo vzájomnej všetko objímajúcej láske. Nedávajme si iné predsavzatia do nového roka, iba jedno - naučiť sa konečne byť opravdivým kresťanom - teda milujúcim človekom bez výhrad a bez podmienok. Vzorom nám môže byť Ježišova Matka. Zo srdca vás k tomu
žehná a spolu s Vami sa modlí
Daniel Dian

Znova budeme sláviť príchod najväčšieho Hosťa tejto zeme narodeného z Panny Márie v betlehemskej maštali. Splnili sa slová najväčšieho izraelského proroka Izaiáša: Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja (Iz 9, 5). V tú noc pred takmer dvetisíc rokmi sa narodilo Božie Dieťa. Boh sa vydal do rúk človeka v podobe dieťatka spočívajúceho v náručí matky. Boží Syn sa stal človekom, aby sa človek čo najviac a najlepšie pripodobnil Bohu.
 
Filozof Platón, najväčší zo žiakov veľkého Sokratesa, si zapísal rozhovor svojho učiteľa s mladým Alkibiadesom. „Povedz mi, učiteľ, ako treba ctiť božstvo?” „Drahý priateľ”, odpovedal Sokrates, „to nám môže prezradiť jedine Boh. Len on nám môže povedať, čo sa mu páči. Musíme čakať, kým sama Najväčšia Istota nám pošle nejakého mudrca, aby nám povedal, ako treba ctiť Boha”. To snívanie múdreho Sokratesa sa splnilo. Svedčí o tom tá noc, počas ktorej budeme spievať Tichá noc, svätá noc… Nemusíme už čakať na nijakého mudrca. Sám Boh prišiel, aby nás poučil, aby nám prezradil, čo sa mu páči, ako ho máme uctievať. Chlapček sa nám narodil…, bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. Boh sa stal malým dieťatkom, aby sa človek mohol stať veľkým, jemu podobným, nakoľko je to len možné pre stvorenie.
 
Alexander Veľký premohol a získal veľké perzské kráľovstvo. Ľahšie mu bolo dobýjať kráľovstvá ako srdcia. Aby si získal Peržanov, začal sa obliekať ako oni, správal sa ako oni, chcel sa im vo všetkom podobať, hoci opravdivým Peržanom nemohol byť. Boh urobil ešte viac. Aby si nás získal, vzal si ľudské telo, stal sa nielen podobným nám, ale prijal aj našu ľudskú prirodzenosť. Je to veľké poníženie pre Boha, ale veľké povýšenie pre človeka.
 
Aspoň jeden deň, jednu noc cíti svet zvláštnu blízkosť Boha, ktorý prišiel k nám. V ten deň sa prestávalo bojovať na frontoch. Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán (Lk 2, 10 - 11). Nebo pozýva ľudí k radosti. A ako ľudia privítali Pána? Nemal sa kde narodiť. Jeho ustarostená Matka darmo hľadala teplé ubytovanie. Lebo pre nich nebolo miesta v hostinci (Lk 2, 7). Najsmutnejšou udalosťou v dejinách ľudskosti bude vždy to, že Boh nenašiel ubytovanie medzi ľuďmi” (Sheen). Dali mu maštaľ. Človek nedovolil Božiemu Synovi, aby sa narodil a zomrel v ľudských podmienkach. Jeho kolískou boli jasle a miestom smrti kríž. Prečo sme my ľudia takí krutí? Či aj dnes sa nedeje to isté? Koľko ľudí aj dnes zamyká dvere pred Bohom? Koľko ľudí vyhodilo Krista zo svojho domu, lebo už tam nebolo pre neho miesta? Pozrime do našich rodín. Namiesto Boha sme postavili televízor, internet, podnikanie, peniaze, sex, alkohol, drogy. V ten veľký deň Pán Ježiš príde do každého domu, do každej duše. Nájde tam miesto? Bude prijatý? V mnohých domoch nájde dvere zamknuté a na nich slová neviditeľné ľudským očiam: „Tu niet miesta pre Krista”.
 
Teraz úprimne odpovedz na otázku: Je v tvojom dome, v tvojej rodine, v tvojom živote miesto pre Ježiša Krista? „Hoci by sa Kristus tisíckrát narodil v Betleheme a nenarodí sa v tebe, si zatratený na veky” (Silesius).
P. Ján Hreha

Len tri dni po slávnosti narodenia Pána si Cirkev pripomína udalosť, ktorá musela otriasť
vtedajším svetom. Udalosť, pri ktorej sa naplnili slová proroka Jeremiáša: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet (Jer 31, 15), udalosť, ktorú opísal evanjelista Matúš slovami: … veľmi sa rozhneval (Herodes) a dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí
všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol (porov. Mt 16 - 18).

Betlehemské neviniatka

Prečo si Cirkev zvláštnym sviatkom pripomína tento zločin krutého panovníka krátko po radostnej slávnosti narodenia Pána? To je myšlienka, ktorú si iste položil nejeden z nás. Nezatieňuje zlo vyvolané nenávisťou a strachom o moc radosť z príchodu Lásky v podobe nevinného dieťaťa na tento svet? Odpoveď vôbec nie je jednoduchá ani ľahká. Jedno z vysvetlení nachádzane v príspevku: 28. decembra - nevinné deti uverejnenom v Světle (51 - 52/2007): Cirkev má odvahu pripomenúť si osobitným sviatkom aj toto neslýchané preliatie krvi nevinných detí, pretože v sile veľkonočného tajomstva práve v takýchto ľudsky nepochopiteľných situáciách môže upriamiť pozornosť na to najnevinnejšie dieťa, na Božieho Syna, ktorého obetu prijal nebeský Otec, keď dopustil, aby jeho Syn v hrozných mukách vykrvácal na kríži. A betlehemské Neviniatka? Majú účasť na obete, ktorú priniesol Ježiš Kristus. Cirkev nám to pripomína v ranných chválach tohto sviatku slovami: Nevinné deti zomreli pre Krista, ničomný kráľ vraždil dojčence. A teraz kráčajú za Baránkom bez poškvrny a bez prestania volajú: Sláva ti, Pane. A v modlitbe dňa: Nebeský Otče, dnes ťa betlehemské deti oslávili nie slovami, ale mučeníckou smrťou… Neviniatka zomreli namiesto Ježiša, čo nemožno povedať o nijakom inom mučeníkovi, pretože mučeníci zomierali ako svedkovia, teda preto, že Ježišovi uverili a slovami alebo svojím životom o ňom svedčili. Smrť, ktorú podstúpili betlehemské deti namiesto Ježiša, svedčí o ich bezprostrednej účasti na jeho zmiernej obete, a tak svojou smrťou spolu s Božím Synom, ktorý ako nevinný zomrel na kríži, oslavujú nebeského Otca. Preliatie krvi nevinných detí v Betleheme je obrazom všetkých dejinných udalostí, pri ktorých boli a sú nevinní ponižovaní, urážaní, mučení a zabíjaní. Je to veľká skúška viery v pravdu, že Ukrižovaný a Zmŕtvychvstalý zvíťazil nad nenávisťou, nad všetkým rúhaním sa proti Bohu i nad urážaním človeka. Túto skúšku viery musíme podstúpiť vždy, keď sa zamýšľame nad najtemnejšími udalosťami ľudských dejín a dávame ich do súvislosti s posolstvom Ježišovho kríža a zmŕtvychvstania. Boh je svetlo, a niet v ňom nijakej tmy, hovorí apoštol Ján vo svojom Prvom liste (Jn 1, 5). Postaviť do svetla také temné udalosti, pre ktoré nemáme nijaké „vysvetlenie”, núti nás pripomenúť si tieto skutočnosti viery a prijímať ich s plnou vážnosťou.

Neviniatka našich čias

O krutej skutočnosti zavraždenia betlehemských chlapcov nemožno hovoriť bez toho, aby sme sa zamysleli aj nad krutosťou dnešných čias. Koľko nevinných duší sa denne vracia k svojmu Stvoriteľovi predtým, ako mohli „uzrieť svetlo sveta”. O jednom takomto návrate nevinnej duše Stvoriteľovi podávala svedectvo matka nenarodeného dieťaťa v časopise Milujtesa. Eva podľahla pokušeniu - vidine o kariére - a doslova pokúšaniu svojho známeho lekára, ktorý poznal jej pracovnú a životnú situáciu a presviedčal ju: „Musíte to urobiť pre dobro svojich detí”. Neskôr o tom sama píše: „Akoby to, čo sa počalo, nebolo moje dieťa, akoby to nebol človek. Chytila som sa vtedy tej klamnej filozofie, lebo mi prišla vhod.” A pokračuje: „Dnes, keď píšem tieto slová, neviem si predstaviť, ako som mohla urobiť také rozhodnutie. Žila som v akomsi šialenom náhlení, pracovala som od svitu do mrku bez chvíľky zamyslenia sa, v zhone.” Niet tu teraz priestoru vyrozprávať celý príbeh Evy. Obmedzíme sa len na niekoľko myšlienok z jej svedectva v článku, ktorý nazvala Neodmietajte život! „Som tá, ktorá odmietla život. Je to strašné… Vtedy som si neuvedomovala hrôzu zla, ktoré som spáchala. Bola som ďaleko od Boha, od Cirkvi. Ponorená do odborného rastu, ovládnutá ideou rozvoja smeru, v ktorom som pracovala, žila som v presvedčení, že to je najdôležitejšie. Vedomie ešte jedného dieťaťa ma desilo vzhľadom na perspektívu kariéry a úspechu.” A neskôr: „Každé slovo o potrate sa prejavovalo bodnutím v mojom srdci. Pohľad na malé dieťa sa mi vždy spájal s otázkou: Prečo som svojmu dieťaťu nedovolila smiať sa, behať, milovať…? Nemôžem vrátiť život svojmu dieťaťu, ale môžem šíriť dobro. Vidieť tvár svojho dieťaťa ako tvár Krista v očiach každého človeka, ktorý potrebuje pomoc. Bojovať o každé dieťa, ktoré je ohrozené či nešťastné, o každého človeka. A v závere svojho svedectva vyznáva: Túžim, aby moje svedectvo prispelo k tomu, že budúce matky, ktoré váhajú, za každých okolností si vyberú život, a tým aj nesmiernu radosť a nesmierne šťastie z prijatia nového človeka, ktorým ich obdaroval Boh.”

Boh každý počatý život obdarúva dušou

Témy nenarodených a nechcených sa na sviatok Nepoškvrneného počatia v kostole Najsvätejšej Trojice v homílii dotkol aj otec arcibiskup Stanislav Zvolenský. Neobišiel otázku interrupcií, klonovania, ani „detí zo skúmavky”. Nad jeho slovami by sa mal s plnou vážnosťou zamyslieť každý katolík, ba každý človek, aj ten, kto sa deklaruje ako neveriaci. Jednoduchým a veľmi zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo sa Cirkev nemôže stotožniť s názormi, ktoré sa doslova udomácnili aj na našom kresťanskom Slovensku. Mnohí dnes v rozpore s učením Cirkvi pokladajú usmrcovanie počatých detí či najnovšie „výdobytky vedy”, akými sú napríklad génové manipulácie, za niečo normálne. Iste sa nám nepodarí doslova interpretovať slová nášho arcipastiera, ktorými vysvetlil, prečo Cirkev tak striktne odmieta to, čo zasahuje do darovania života. Pokúsime sa však aspoň o vyjadrenie jeho hlavnej myšlienky: Boh v okamihu počatia vkladá do počatého života dušu. Jedinečnú a osobitú pre každého jednotlivca, aj pre toho, ktorý prichádza na svet s určitým hendikepom. O počatí nového života nerozhodujú rodičia a nezáleží ani na tom, ako bol nový život počatý. Či v láske v rodine, či nedôstojným spôsobom, alebo v nešťastnom okamihu násilia, či experimentovaním „v skúmavke”, či možným (no zatiaľ našťastie nedovoleným pozn. red.) klonovaním. Do každého vznikajúceho života vkladá Boh dušu. Jedinečnú dušu. Všetky neprirodzené zásahy a snahy pyšných o „stvorenie” nového ľudského jedinca sú zásahom do Božieho stvoriteľského diela, no napriek tomu, Boh každý, teda aj neprirodzene vzniknutý ľudský život, obdarúva dušou. To bola asi hlavná myšlienka tej časti homílie, v ktorej sa venoval veľmi aktuálnej otázke existencie človeka ako jednoty tela a duše. Takmer doslova povedal: Ak by klonovaním ľudskej bytosti vznikli dvaja celkom rovnakí ľudia, ich duše nebudú rovnaké. Boh pre každého, aj takéhoto ľudského jedinca stvorí jemu vlastnú jedinečnú dušu. Keď sa hlbšie zamyslíme nad touto skutočnosťou, ktorú nám predkladá Cirkev, nemôžeme pochybovať o tom, že akýkoľvek zásah do ľudského života je nezlučiteľný s učením Cirkvi, lebo ľudský život je posvätný. Je Božím dielom a prejavom Božej lásky k človeku, prejavom, že každý je milovaným Božím dieťaťom hodným úcty, pretože má nesmrteľnú dušu.
X. Duchoňová

Svätí pútnici z východu mali už za sebou niekoľko sto kilometrovú púť, ktorá viedla aj nehostinnou a neobývanou krajinou, keď vysvetľovali v Jeruzaleme dôvod svojho putovania: Prišli sme sa pokloniť novonarodenému Kráľovi. Ako mimoriadne vznešená a významná v ich očiach to musela byť osobnosť, keď vynaložili toľké úsilie len s jediným cieľom: pokloniť sa! Ešte skôr, ako Pán hovoril o tých, ktorí prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve (Lk 13, 29), prišli jeho pokorní ctiteľa z pohanských národov, aby zvláštnym, no veľmi účinným spôsobom - klaňaním sa - „evanjelizovali” nielen svojich súčasníkov, ale celé nasledujúce generácie. Hoci nevideli ani jeden z jeho zázrakov a nepočuli ani jedno z jeho slov, a hoci v matkinom lone našli len bezmocné batoľa, keď vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu (Mt 2, 11). Prišli sa pokloniť… Padli na kolená a klaňali sa…

Tým nás vlastne veľmi zahanbujú. Nás, ktorí sme toľko videli a toľko počuli to, čo nevidelo a nepočulo mnoho prorokov. Práve Slávnosť Zjavenia Pána nám názorne stavia pred oči dôkazy, ktoré v nás majú vyvolať úžas a úctu a majú aj nás priviesť k tomu, aby sme sa aj my v pokore skláňali pred Betlehemským dieťaťom. Predpokladom však je, že nielen pripúšťame a uznávame existenciu toho, čo nás presahuje a uvádza do úžasu, ale že ich postoj je pre nás znamením a dôkazom veľkosti toho, ktorý prišiel ako bezbranné dieťa a koho si ctíme a milujeme.

To stretnutie mudrcov s Ježišom nie je plodom nejakej náhody, je to div Božej lásky. Vyžadovalo si totiž obdivuhodnú zhodu času i priestoru v podmienkach, ktoré si dnes nevieme ani predstaviť. Boli to časy, keď sa informácie šírili rýchlosťou putovania karaván, keď rýchlosť maratónskeho bežca bola niečím celkom výnimočným. Slávnosť Zjavenia Pána nám v predstihu stavia pred oči ďalšie dôkazy o výnimočnosti novonarodeného Kráľa, a upriamuje našu pozornosť na Pánov Krst pri rieke Jordáne. Vtedy sa po prvýkrát verejne predstavila Najsvätejšia Trojica, aby potvrdila jeho božstvo: Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. V tom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie (Mt 3, 16 - 17). A je ešte aj tretia anticipovaná scéna: svadba v galilejskej Káne, kde sa celá zhromaždená spoločnosť, predovšetkým však jeho učeníci, mohli presvedčiť o Ježišovej ozajstnej božskej moci ešte predtým, ako urobil iné znamenie svojej moci. No nad všetky tieto i nasledujúce dôkazy Ježišovej božskej moci a veleby však do popredia vystupujú najväčšie znamenia - Ježišovo vtelenie a zmŕtvychvstanie.

Dnes sme však neraz svedkami celkom opačných tendencií. Prejavy toho, čo nás presahuje, čo by v nás malo prebúdzať úžas, pokoru a vyvolávať v nás úctu, sa stali priam nežiaduce, a ešte skôr, ako by sme sa nad nimi zamysleli, rázne ich odmietame a potláčame. Dnes človek nepokladá za česť, že môže Bohu vzdávať úctu, je mu zaťažko pred Pánom pokľaknúť na kolená, ktoré zrejme trpia ťažkou artrózou pýchy. Pritom mu však vôbec nevadí, že sa musí hrbiť pred modlami, ktorým sa doslova upísal, ktoré si pestuje a ctí, hoci ho nemilosrdne zotročujú.
Niektorí novodobí vykladači Písma sa nám usilujú nahovoriť, že v Ježišovom živote nebolo nič zázračné a udivujúce, že bol obyčajným človekom. Je nepochopiteľné, akým spôsobom sa usilujú systematicky degradovať Ježiša Krista na obyčajného človeka, a že nie je veľa tých, ktorí zdvíhajú svoj hlas na obranu viery. Ak sa zmierime s takouto formou „odbožšťovania” náboženstva, potom vlastne dávame za pravdu propagandistom ateizmu.

Mohlo by sa zdať, že človek musí mať najskôr solídne náboženské vedomosti a že až potom sa v ňom zrodí úcta k Najvyššej bytosti - k Bohu. Skutočnosť je však iná: bez náležitej úcty k Bohu nemôžeme o ňom prijímať potrebné vedomosti. Ježišove slová počúvali rovnako jeho učeníci ako aj farizeji. Aj oni počuli Ježišove slová, no výsledok bol odlišný, pretože farizeji neprechovávali k Ježišovi úctu. Po desaťročiach ateizácie a po odbúravaní verejných prejavov úcty v súčasnom svete je výsledok taký, že veriacim chýbajú aj tie najzákladnejšie vedomosti, ktorých predpokladom je práve záujem a hlboká úcta. Boha poznávame na kolenách. Príkladom sú aj traja mudrci. Ich príchodom do Jeruzalema sa dostala na verejnosť správa o narodení židovského Kráľa. No ani vtedajšej kňazskej „elite” nestálo toto Dieťa za to, aby sa mu prišli pokloniť, aby sa o oň zaujímali. Záujem prejavil len kráľ Herodes, ale to bol záujem celkom iný.

Ako múdro sa správali traja mudrci, keď padli na kolená a klaňali sa Dieťaťu. Vieme si vôbec predstaviť, že keď vstúpili do domu a uvideli dieťa s matkou, boli by sa jednoducho posadili a rozprávali medzi sebou o ceste, ktorú podstúpili a dieťaťu nevenovali pozornosť, ako to robievame neraz my, veriaci, keď vojdeme do chrámu. A traja vzdelanci ešte vôbec netušili, aký veľký dar nám toto Dieťa zanechá: Samého seba v Eucharistii. Ak nás do chrámu nepriťahuje predovšetkým úcta a túžba stretnúť sa s Pánom, pokloniť sa Bohu, ktorý nás tam čaká, nepomôžu nám vedomosti, ale musíme vymýšľať rozličné aktivity ako náhradu, aby sme do chrámov pritiahli ľudí, potom sa stredom pozornosti stanú tieto aktivity, nie Boh. Slávnosť Troch kráľov nás pobáda zamyslieť sa nad touto skutočnosťou a spytovať si svedomie, či nám zvláštna a osobná prítomnosť Božieho Syna v Eucharistii natoľko zovšednela, že ju takmer neberieme do úvahy. Nedávno Světlo uverejnilo prípad konvertitu, ktorý sa obrátil, keď videl, ako si mladý kňaz zbožne kľaká prechádzajúc okolo svätostánku. Bol to kňaz, ktorý hlásal Krista svojím vierohodným správaním sa v Ježišovej prítomnosti. Evanjelizoval ako traja králi, klaňaním sa. Vzdanie vonkajšej úcty Bohu nie je nijaká predpísaná etiketa, mala by to byť naša prirodzená odpoveď: svojím postojom, držaním tela a vonkajšími úkonmi spontánne vyjadrovať to, čo cítime vo svojom srdci k Najvyššiemu. Ak nebudeme svedčiť svojou úctou, márne bude naše hlásanie. A ešte niečo: úcta k Bohu je základom úcty k človeku. Príkladov je veľa. Spomeňme len dva: Jána Pavla II. a matku Terezu.
Zo Světla 1/2008 vybrala a preložila X.D.

Nemohol sa stať podobný trom kráľom

„…padli a klaňali sa mu. A keď otvorili svoje pokladnice, dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu…” (Mt 2, 11)

V ktorúsi novembrovú nedeľu ma počas svätej omše za účasti detí zaujal malý chlapec. Bol blízko pri oltári, sedel vedľa svojich rovesníkov a možno kamarátov. Jeho tvár vyjadrovala trochu roztržitosti, ako by chvíľami rozmýšľal, čo tu robí a čo sa to okolo neho deje. Deti okolo neho sa chvíľami bavili, chvíľami boli sústredené.
Pri pozdvihovaní a pri svätom prijímaní sa dalo veľmi ľahko spozorovať, že tento chlapček, ale ani niektoré iné deti, nemajú tušenia, čo sa na oltári robí, kto je tam prítomný a koho prijímajú veriaci z rúk kňaza. Nikto tomuto chlapcovi možno nepovedal, že sa má klaňať tej bielej Hostii, ako to má robiť, lebo v tejto Hostii je reálne prítomný Boh. Dobrotivý Boh a Pán, ktorý sa stará o všetkých, ktorý prišiel z lásky k nám na zem, ktorý požehnáva nás i naše práce, ktorý nám dáva každodenný chlieb. Preto sa tu možno tento chlapec cítil chvíľami nesvoj a roztržitý, ako keby rozmýšľal, kde je. A aj preto asi odišiel ešte pred koncom svätej omše. Prišiel nevedno odkiaľ a odišiel nevedno kam. Bol tak blízko pri Betleheme, bol tak blízko pri Ježišovi a predsa odišiel. Skutočne, nič azda nechýba kostolu, aby sa mohol nazvať Betlehemom. Veď prichádzajú doň ľudia rozličných stavov a rozličného veku, aby sa ako tí traja králi klaňali Bohu, prítomnému vo Sviatosti Oltárnej. Práve pre túto prítomnosť Boha sa ten malý palestínsky Betlehem stal predmetom a cieľom cesty troch kráľov. Tak je to aj dnes. Do kostola prichádzajú ľudia, aby vyhľadali novonarodeného Ježiša na katolíckych oltároch. A pre túto prítomnosť novonarodeného Ježiša sa i náš Blumentál stáva vznešeným Betlehemom.

Ježiš bol tak blízko ktorúsi novembrovú nedeľu pri tom chlapcovi, a predsa… Dieťa pravda prišlo do „Betlehema,” ale nie k Ježišovi. Prišlo, ale možno nevedelo, čo sa tam deje. Neklaňalo sa, len opakovalo gestá iných a nedalo Ježišovi dary - zlato, kadidlo a myrhu, hoci by mu mohlo dať. Veď to nevinné srdce, drobné modlitby, ktoré by sa vzniesli z čistých perí dieťaťa, celý tento chlapec by mohol byť rovný darom troch kráľov. On by sa tiež iste chcel stať podobný trom kráľom, ale nemohol, lebo ho jasná hviezda nepriviedla až k poznaniu Ježiša, neodkryla mu tajomstvo, ktoré videli traja králi, lebo ho nepriviedla do kostola matkina ruka, aspoň ju nebolo vidno, lebo mu ani jeden z rodičov možno nepovedal o novonarodenom Ježiškovi, ktorý je na našich oltároch. Chlapec sa neklaňal, nestal sa podobný trom kráľom, hoci by tiež vedel priniesť kráľovské dary, tak ako to urobili kedysi mudrci z východu a tak ako to robievajú veriaci už dvetisíc rokov.

Tohto chlapca som odvtedy v kostole nevidel ani nestretol. Nemohol som sa pousilovať, aby som ho priviedol k jasličkám, aby som ho urobil podobným trom kráľom, aby sa prišiel klaňať Ježišovi. Možno niekto z veriacich z kostola ho stretol, alebo stretne. A možno aj medzi nami dospelými stretneme tých, ktorí sa svojou prázdnotou duše celkom podobajú tomuto chlapcovi, len s tým rozdielom, že chlapec je nevinný.

Počas sviatkov sa stretneme s blízkymi i cudzími. Možno s Božou pomocou sa nám podarí priviesť ich k jasličkám novonarodeného Ježiša - k oltáru. A keby bolo ťažko urobiť ich podobnými trom kráľom, ktorí sa klaňali a ponúkli Kristovi to, čo mali, spomeňme si na Ježišove slová, ktorými prisľúbil, že zostane vždy s nami: denne sa znova rodí na našich oltároch. Pripomeňme im to svojím príkladom. Prichádzajme do nášho kostola k oltáru s vierou silnou, prichádzajme sa pokloniť Ježišovi a prinesme mu dary: celé srdce, dobré a časté modlitby a skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Potom totiž každá naša námaha dostane požehnanie. Ježiš nás bude žehnať, ako zrejme žehnal aj troch kráľov v tej tichej modrastej noci v palestínskom Betleheme. A to každému z nás zo srdca želám.

Marián Bér, kaplán