Blumentál
články

… aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno (Flp 2, 10).
V liturgickom kalendári máme na tretí januárový deň zaradenú nepovinnú spomienku Najsvätejšieho mena Ježiš. Je to príležitosť i výzva, aby sme sa zamysleli nad svojím osobným vzťahom k nášmu Spasiteľovi v každodennom živote. A tiež na to, aby sme ho odprosovali a prinášali náhradu za zneucťovanie jeho mena, ktoré sa mu dostáva od ľudí.

V Desatore Božích prikázaní je na druhom mieste príkaz Nevezmeš Božie meno nadarmo. Katechizmus Katolíckej Cirkvi nám to vysvetľuje bližšie: Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pánovo meno je sväté (KKC 2161). Druhé prikázanie zakazuje akékoľvek nevhodné použitie Božieho mena. Rúhanie spočíva v používaní Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a svätých urážlivým spôsobom (KKC 2162).

Je pozoruhodné, že aj posolstvo zjavení vo francúzskom La Salette (v 19. storočí) sa týkalo osobitne úcty k Božiemu menu. Panna Mária vtedy plačúc napomínala ľudí, aby prestali urážať Boha rúhaním a znesväcovaním nedele. Inak na seba pritiahnu ťažké pohromy.

Z čoho vychádza úcta k Božiemu menu? Meno sa používa na označenie osoby. Stotožňuje sa s tým, koho označuje. Tak aj rôzne Božie mená, ktorými pomenúvame Božiu bytosť, majú pre nás nesmiernu cenu a zasluhujú si úctu a lásku práve tak, ako prechovávame úctu a lásku k samému Bohu. Druhé Božie prikázanie nás učí, že i sám Boh si želá, aby sme mali v bázni sväté mená, ktorými sa nám predstavil, aby sme ho nimi mohli oslovovať a prihovárať sa mu.

Jadrom tohto prikázania je úcta a láska k Božiemu menu. Úcta k Božiemu menu je výrazom našej lásky k nemu. Drahé sú nám aj mená Panny Márie a svätých. Podobne aj názvy posvätných vecí a predmetov. Z Druhého Božieho prikázania vyplývajú nasledujúce hlavné povinnosti: nábožne vzývať Božie meno, úctivo ho vyslovovať, sľub a prísahu dodržať.

Aký je rozdiel medzi sľubom a prísahou? Sľub je dobrovoľné zaviazanie sa Bohu urobiť niečo dobré. Berieme pritom Božie meno za svedka. Poznáme jednoduchý (súkromný) a verejný (slávnostný) sľub. Čo sme Pánu Bohu sľúbili, už nám nepatrí, preto sľub musíme dodržať. Nesplnenie sľubu je svätokrádež. Skôr, ako chceme urobiť nejaký sľub Bohu, treba sa poradiť so spovedníkom.

Prísaha je vzývanie Božieho mena ako svedectva pravdy. Prisahať je dovolené len na pravdivú a dobrú vec a vtedy, keď to vyžaduje Cirkev, alebo iná vážna okolnosť (manželská prísaha, lekárska, vojenská, na súde a pod.). Nikdy neprisahajme zbytočne. Ak hovoríme pravdu, budú nám ľudia veriť aj bez prísahy. Znesvätením Božieho mena je zbytočne a neúctivo ho vyslovovať alebo ho nevhodne vzývať na zlé. Preklínať znamená žičiť niekomu od Boha nešťastie alebo nejaké zlo (podľa: ThDr. Pavol Janáč, PhD., Malý katolícky katechizmus, SSV Trnava 2003, s. 92 - 93).

Aj v civilnom zákone sa stretáme s pojmom poškodenie dobrého mena. Je to trestné, lebo každý človek má právo na dôstojný život v spoločnosti. Ak uraziť človeka je trestuhodné, o čo viac je takým urazenie Boha? Je veľmi smutné a aj pohoršlivé, keď človek veriaci v Krista ľahkovážne, v údive, netrpezlivosti alebo v hneve vyslovuje meno Ježiš, Boh, Mária či iné mená svätých. Stretávam sa s tým v pastoračnej praxi, dokonca aj priamo v kostoloch. Je to alarmujúce negatívne svedectvo nášho vzťahu k Bohu, za ktoré sa budeme zodpovedať.

Nikto z nás sa necíti dobre, keď je urážaný, keď niekto znevažuje jeho meno. A určite to v duši bolí ešte viac, ak to robí náš dobrý známy alebo dokonca niekto z príbuzných.

Ježiš Kristus, Boží syn, náš Vykupiteľ, prijal nás - ľudí - za svojich bratov a sestry! Všetci teda patríme do jeho rodiny. Vydal seba samého za nás, aby nám zaistil večné šťastie v jeho kráľovstve. Osobitne silným spôsobom všetci, ktorí sme boli pokrstení. Aj toto je dôvod, aby sme ho nielen neurážali, ale aby sme si ho nadovšetko vážili, ctili a ďakovali mu.
S. Lieskovský

Vianočné obdobie v Katolíckej cirkvi sa končí nedeľou Krstu Pána. V ten deň (v tomto roku pripadá na 11. januára) si pripomíname skutočnosť, že Ježiš predtým, ako začal verejne účinkovať, prijal Jánov krst. V kresťanskej terminológii je zaužívaná definícia krstu ako sviatosti, bez ktorej nie je možné stať sa vyznávačom Ježiša Krista a byť hrdo nazývaný kresťanom. Možno práve teraz je vhodné zamyslieť sa nad tým, kto je vlastne kresťan. Prečo? Lebo dnes sa v našej spoločnosti slovo kresťan vyslovuje akosi pohrdlivo. Podľa dnešnej spoločnosti kresťan je ten, kto je a priori proti všetkému. Práve preto by sme sa mali zamyslieť nad nasledujúcimi skutočnosťami: Kresťan je človek, ktorý od krstu nesie meno Ježiša Krista. Je to človek, ktorý získal istú identitu. Ak ju má, má sa pripodobniť tomu, koho meno nesie. Aký bol Ježiš, ktorého meno nesie kresťan? Bol mužom viery - často zotrval v modlitbe s Bohom celú noc. Aj kresťan má byť človekom viery a modlitby. Kristus bol človekom súcitu a milosrdenstva. Kresťan je povolaný na to, aby vo vzťahu k núdznym, ktorých stretáva, vedel prejaviť súcit na pravom mieste, ale musí byť človekom, ktorý nie je ľahkovážny, a preto sa riadi starokresťanskou myšlienkou: Pot nech rosí almužnu v tvojej dlani, kým nezistíš, komu dať a komu nedať. Kresťan má byť človekom milosrdným, teda nezraňujúcim, ale naopak odpúšťajúcim, nie však naivným a hlúpym. Ježiš bol mužom činu a výučby. Preto aj kresťan ho má rovnako nasledovať v činoch a spoznávať príčinu a cieľ svojho života štúdiom svätého Písma. Potom môže sám učiť iných. Ježiš má svoju hodnosť pred vekmi, človek, nositeľ jeho mena, ju neustále získava svojimi skutkami. V tom je jeho najväčšia hodnota: Poznanie Boha a uskutočňovanie toho, čo nám zjavuje a prikazuje. Krst dáva človeku hodnosť Božieho dieťaťa, ale iba opravdivý človek si dokáže túto hodnosť zachovať, a to cez svoje myslenie a skutky.
Daniel Dian

„Nijaká iná Božia vlastnosť nie je vo Svätom písme tak často zdôrazňovaná, ako Božie milosrdenstvo. Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. Preto Boh vo svojom milosrdenstve je vždy ochotný odpúšťať, pre svoju spravodlivosť však neodpúšťa tam, kde chýba pokánie”.

Františkánsky kňaz páter Vojtech Kodet vo svojej kázni o odpúšťaní spomína príbeh, aký sa isto stal každému z nás: „Keď som bol malý, šantili sme s bratmi na dvore. Keď nás mama zavolala, pribehli sme celí mokrí, ufúľaní, zablatení…. Zalomila rukami a skríkla: Vy moje prasiatka! Vedeli sme, že je zle, ale s ľútosťou a dôverou sme sa k nej pritúlili a hľadali sme u nej útočisko. Zaznela pravda, že sme špinaví ako prasiatka, ale súčasne aj to, že sme jej prasiatka. Keby nám bola povedala, aby sme sa najprv umyli a potom prišli domov, asi by nás viac nevidela. Nevedeli sme, kde a ako sa máme očistiť. Ona musela zohriať vodu, okúpať nás a oprať nám šaty. Vedeli sme, že sa na ňu môžeme spoľahnúť.

Takisto ako v podobenstve o márnotratnom synovi otec nepovedal: bež, umy sa a potom príď. Privinul si svojho špinavého, zanedbaného syna na hruď šťastný, že sa vrátil. To je prirodzenosť každého milujúceho otca. A náš nebeský Otec nás miluje nekonečne. Môže niekto pochybovať o jeho odpustení, keď sa k nemu bude s dôverou utiekať?

Katolický týdeník (9. 5. 1999) uverejnil skutočný príbeh: Mladý človek ukončil vysokú školu. Otec ho mal veľmi rád a bol na neho hrdý. Spýtal sa syna, aký darček by chcel. Syn si želal auto. V deň promócie očakával, že mu otec odovzdá kľúče od nového auta. Veľmi sa začudoval, keď mu otec podával Bibliu. Syna to tak sklamalo a nahnevalo, že knihu hodil na stôl a odišiel. Niekoľko rokov otca ignoroval. Keď otec zomrel, matka prosila syna, aby bral ohľad na rodinu a prišiel otcovi na pohreb. Prišiel. V izbe na stole ležala Biblia, ktorú mu pred rokmi daroval otec. Otvoril ju. Ležala v nej biela obálka, v ktorej bol šek vystavený na čiastku potrebnú na kúpu nového auta.. V tej chvíli si syn uvedomil, ako veľmi ublížil otcovi. Otec ho miloval, a k autu mu daroval aj Knihu kníh, Bibliu, pretože mu chcel pripomenúť to, čo je v živote najdôležitejšie. Koľkokrát sme aj my odmietli Božiu radu a pomoc s povýšeneckým postojom, že lepšie rozumieme tomu, čo potrebujeme a čo je pre nás v živote najdôležitejšie!?

„Princíp odplaty: ‚oko za oko’ väzí prihlboko vo všeobecnom povedomí. Je to však princíp, ktorý vedie k tomu, že nakoniec oslepne celý svet”, povedal takmer dvetisíc rokov po Kristovi Mahatma Gándí. Odpustenie je dar. My všetci žijeme z Božieho milosrdenstva. Prísľub tohto daru, tohto milosrdenstva, tejto amnestie nám prinieslo malé Dieťatko, ktorého narodenie si každoročne pripomíname 25. decembra. „V ten deň sa narodila Láska”. Aby sa z jasličiek dostala až do našich sŕdc, musíme Ježišovi-Láske pripraviť cestu. Čo to znamená? Veď cestu nám ukázal on! Pozrime však, či tá naša cesta nie je zanesená odpadkami hriechov, bahnom nerestí, pavučinami závislostí, burinou neodpustenia, či nie je tmavá, neschodná. Vyčistime ju! Odstráňme z nej všetko zlé, aby mohol prísť. Maranata! Príď, Pane Ježišu!

Vo štvrtej časti Školy Pavlovho slova sa otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský zamýšľal nad najväčším darom ľudstvu - darom Božieho Syna. Jedným z tých, ktorého zmysel tohto najväčšieho daru v dejinách prenikol, bol apoštol Pavol. To, čo pre neho znamená Ježiš, sformuloval slovami, že Ježiš Kristus ho ospravedlnil (ospravodlivil), to znamená, urobil ho spravodlivým. Pavol hovorí, že ospravodlivení nemôžu byť tí, čo zákon iba počúvajú, ale tí, čo ho aj plnia. Kto však môže povedať o sebe, že ho naozaj plní? Pavol nepozná nikoho z ľudí, kto by vo svojom živote nezhrešil. No toto smutné konštatovanie sa príchodom toho najväčšieho daru, Božieho Syna, mení na posolstvo nádeje. Pred každým človekom je však rozhodnutie tento dar prijať alebo odmietnuť.

Táňa Hrašková

V predchádzajúcich číslach boli na stránkach Blumentálu uverejnené svedectvá čitateľov o tom, ako sami pocítili Božiu pomoc v neľahkej situácii, v ktorej sa ocitli. To mi dalo odvahu napísať tieto riadky na povzbudenie, aby aj ďalší, ktorí majú podobnú skúsenosť, svedčili o svojej viere jednak v konkrétnej situácii, v ktorej sa ocitnú, ako to urobila neznáma pani v tomto príbehu, no na povzbudenie iných aj na stránkach časopisu.

Nedávno som bola svedkom rozhovoru na chodbe jedného z našich zdravotníckych zariadení. Rozhovor viedli dve ženy. Staršia, ktorá, podľa toho rozhovoru v minulosti prešla ťažkou životnou skúškou a mladá mamička deväťročnej dcérky. Nepatrí sa načúvať rozhovoru iných, no keďže sme sedeli v otvorenom priestore a obidve ženy sa zhovárali polohlasne, myslím si, že som sa nedopustila netaktnosti a že sa jej nedopúšťam ani teraz, keď chcem vydať svedectvo o tom, čo znamená alebo čo môže pre človeka znamenať viera. Pozornosť som zbystrila, až keď som zaregistrovala otázku: Ako ste to dokázali prežiť, ja by som sa asi zbláznila. Neustále myslím na chorobu, a keď si spomeniem na dcérku, hneď plačem. Nevládzem uniesť túto situáciu.

Som veriaca, zaznela odpoveď, a v tom čase som mnohé hodiny trávila v chráme. Všetko som vložila do Božích rúk a okrem toho nás modlitbou sprevádzalo veľké spoločenstvo veriacich. Až postupne sme sa dozvedali, kto všetko a kde všade. Tam bola a aj dnes je naša sila. Viem, že aj teraz je nado mnou mocná Božia ruka, že Boh riadi naše životy a že nás posilňuje, ako nás posilňoval doteraz a že modlitby tých, čo prosia, neostanú nevypočuté.

Na tvári mladej ženy sa objavil údiv a jej nechápavý pohľad svedčil o tom, že táto mladá mamička nemá potuchy o tom, akú silu môže človeku dodávať viera. Jej susedka sa na chvíľu odmlčala. Potom povedala: Budem na vás myslieť v modlitbách, aby vám Boh dal silu, predovšetkým duševnú silu. Potom ľahšie zvládnete aj chorobu. Viete, viera v Boha nie je nijaká barlička, o ktorú sa podopierame, keď nami zatrasú nejaké nečakané udalosti. Viera v Boha je úžasná sila a keď ju pociťujeme, všetko je ľahšie. Nie je to len nejaký pocit. Je to skúsenosť každodenného života opravdivo veriacich ľudí…

Odvtedy myslím na neznámu mladú ženu a v modlitbách sa obraciam na Pána, aby ju posilňoval a aby sa jej dal poznať. Iste nie svojou vinou nestretla Boha. Možno jej rodičia nemali odvahu v časoch minulých prihlásiť sa k viere, možno ho sami nepoznali, možno… Chcela by som preto poprosiť čitateľov nášho farského časopisu: Slávime narodenie Pána, tešíme sa z príchodu Božského dieťaťa, v ktorom vtedajší svet nespoznal očakávaného Mesiáša. Myslite občas v modlitbe na túto mladú mamičku a na jej rodinu, aby sa jej Pán dal poznať, aby spoznala toho, ktorý dáva silu v ťažkostiach, aby spoznala láskavú ruku nebeského Otca i Ježišovej a našej Matky, Panny Márie, aby nepodľahla zúfalstvu, a aby jej Pán vrátil zdravie, a obdaril ju pokojom takým potrebným na zvládnutie ťažkých okamihov života. Obdarme túto rodinu a možno i iných, hoci aj neznámych trpiacich vianočným darčekom v podobe modlitby pri Ježišových jasličkách. Pane, požehnaj tých, ktorí túto výzvu prijmú i tých, za ktorých budú prosiť.

Nataša M.

Oneskorene, no s radosťou uverejňujeme „pozdrav” k jubileu Blumentálu a tak trochu i želanie do budúceho roka od vdp. ThDr. Jozefa Haľku, ktorý pred rokmi pôsobil v Blumentáli a dodnes popri svojich funkciách a úlohách na Arcibiskupskom úrade a na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte týždeň čo týždeň prichádza do Blumentálu slúžiť sväté omše pre maďarsky hovoriacich veriacich. Blumentál bolo moje prvé pastoračné miesto, a to sa v srdci i pamäti kňaza zachováva navždy. Spomínam na túto rovnako vynikajúcu ako intenzívnu pastoračnú skúsenosť vrátane srdečného prijatia tunajšími farníkmi a veľmi otcovského a podporného prístupu pána farára Štefana Herényiho. Želám všetkým blumentálcom, aby sa naďalej spolu so svojimi duchovnými usilovali kráčať za Pánom Ježišom. Iba vtedy nadobúda náš život ten najplnší zmysel.
Jozef Haľko

Advent je budúcnosť, očakávanie toho, čo má prísť. Očakávanie druhého príchodu Pána Ježiša na konci vekov. Advent nie je minulosť. Nie je to len pamiatka očakávania na príchod Boha-človeka.  
Cirkev nám ho pripomína každý rok a chce nás pripraviť na tento veľký sviatok Božieho narodenia, na stretnutie s ním v posledný deň nášho pobytu na tejto zemi. Príprava na Božie narodenie je zároveň aj prípravou na večnosť. Život sám osebe je očakávaním Pánovho príchodu. Očakávať však neznamená čakať so založenými rukami. Životnou devízou súčasného človeka je mať čo najviac, a to za každú cenu, čo najviac si užiť. A tak sa svet premieňa na spoločenstvá nenásytných samoľubov, zlodejov, klamárov, podvodníkov.
 

Aj v tento advent budeme počuť Bdejte, modlite sa! (Mt 26, 41). Najväčšou mojou starosťou má byť, aby Boh bol v mojom srdci, v mojom dome, v mojej rodine, v mojom živote. Potrebujeme dom, ale ešte väčšmi Boha. Potrebujeme peniaze, ale ešte väčšmi modlitby. Potrebujeme chlieb, ale ešte väčšmi pravdu, spravodlivosť a predovšetkým lásku.
 

Onedlho budeme sláviť Božie narodenie, pamiatku prvého príchodu Pána Ježiša. Na jeho druhý príchod musíme ešte čakať. Ako dlho? Nevieme. Medzi jeho príchodmi - adventmi - medzi minulosťou a večnosťou sa nachádza náš život, náš pobyt na tejto zemi, náš čas, naše povinnosti, záväzky. Usilujme sa ich plniť tak, aby náš život bol zárukou večného života.
 

„Budúcnosť patrí mne” povedal Napoleon. „Nie, pane, ona patrí Bohu” odpovedal jeden z jeho vojakov. My už vieme, aká bola jeho budúcnosť - jeho posledná prehratá bitka, vyhnanstvo, otroctvo. Plánoval svoju budúcnosť bez Boha a zle naplánoval. Kresťan má právo povedať: „Budúcnosť patrí mne, večnosť patrí mne”, ale treba plánovať s Bohom a žiť s Bohom, bdieť a modliť sa.
 

Preto Vás pozývam, aby sme toto obdobie prežívali s našou Nepoškvrnenou Matkou. S ňou je naša budúcnosť jasná. Modlime sa ruženec nielen v októbri, ale každý deň. Zvlášť v tomto adventnom období Vás pozývam, aby sme sa nechali viesť tou, ktorá darujúc svoj život Bohu aj nás privádza k takému darovaniu sa. Iba z Božej milosti môžeme darovať všetko, darovať sa Bohu tak ako ona. Keď darujeme Bohu samých seba, môžeme milovať podobne ako Ježiš. Nik nemá väčšej lásky ako ten, kto položí život za svojich priateľov. (Jn 15, 13) Nie sme toho schopní sami od seba. Naše darovanie sa je ohraničené, toľkokrát poznačené pýchou a sebectvom. Čakajúc niečo za niečo. Milujeme druhých preto, aby nás milovali, aby sme boli obľúbení. Darujeme to, čo sa nám nepáči, čo nepotrebujeme.
 

Prežime toto adventné obdobie s pokorou, na kolenách, s dobrou svätou spoveďou. Darujme čo najviac času Bohu. Choďme za Pánom Ježišom. On nám ho rozmnoží. On nám ho požehná. Venujme viac času Bohu a za krátky čas budeme zberať plody, ktoré nám to prinesie. Bývalý narkoman, ktorý istý čas žil v komunite Cenacolo v Medžugorí, rozprával o svojej skúsenosti, ako sa rozhodol darovať čas Bohu, resp. tráviť čas s Bohom. Hovorí: „Rozhodol som sa prichádzať každú noc o druhej hodine na adoráciu, aby som prosil Pána o uzdravenie môjho doráňaného srdca. Bolo poznačené predovšetkým tým, že som nevedel odpustiť sebe samému, a preto som nemohol milovať druhých. Dal som si pevné predsavzatie, darovať čas Bohu, aby počas nočnej modlitby premenil moje srdce. Každú noc som vstával o druhej, často sa mi nechcelo, bolo mi chladno, kľačal som na kolenách, ale bol som vytrvalý a prosil som Pána, aby mi dal tú milosť, a naučil ma milovať. Po niekoľkých týždňoch modlitby som to skutočne dosiahol. Pán mi daroval milosť, o ktorú som ho celým srdcom prosil. Pán uzdravil moje srdce, odpustil som sebe a začal som milovať druhých.”
 

Iba Božia milosť môže urobiť naše srdcia schopnými darovať nezištne, opravdivo. Mária nám porodila milostivý dar lásky, Ježiša. Je to dar Otca pre tento nepokojný svet. A sama sa stala darom pre nás. Aj my všetci sa môžeme stať milostivým darom lásky pre tento svet. Nech toto adventné obdobie bude pre nás všetkých požehnaným časom, keď Pán premení naše srdcia, naše rodiny, farnosti. Dovoľme mu to. A ja Vás k tomu žehnám.
 
Páter Janko Hreha

Ako deti prichádzajú pozdraviť svojich rodičov v pamätný deň, keď sa im dostalo nejaké neobyčajné vyznačenie, tak aj my, deti Panny Márie, chceme na ňu myslieť tento mesiac, keď si celá Cirkev pripomína jej zvláštne vyznačenie pred celým stvorením, jej nepoškvrnené počatie. Božie milosrdenstvo vo svojej nepochopiteľnej veľkosti sa nám predstavuje v diele vykúpenia ľudského pokolenia. Podobná hojnosť a štedrosť lásky sa ukázala aj na Panne Márii ešte pred vykonaným vykúpením, pretože Božia Matka bola pre budúce zásluhy svojho Božského Syna zachránená od všetkej skazy hriechu.
 
Keď prichádzame s týmto vedomím k Panne Márii, neprichádzame sami. Predišiel nás anjel poslaný od Boha, ktorý jej priniesol pozdravenie nie ľudské, ale Božie. Aká je to milosť, že sám Boh posiela svojho anjela, aké je to vyznačenie…! Veď koho kedy Boh pozdravil? V minulosti prichádzali poddaní pokloniť sa svojim mocným dobrodincom, ale tu Pán všetkých vládcov, Pán celého stvorenstva prichádza pozdraviť svoje stvorenie. Ešte väčší obdiv budia v nás slová pozdravu: Zdravas, milosti plná!
 
Dovtedy bolo všetko pohrúžené do hriechu, ako bolestne vzdychá aj žalmista: Hľa, v neprávosti som sa narodil a hriešneho ma počala moja mať (Žalm 50, 7). Milosť, ktorá by urobila človeka šťastným, bola dovtedy človeku neznáma. Len bolestné spomienky sa kde-tu uchovávali na niekdajší stratený raj, ktorý sa už nemal nikdy vrátiť. Milosti Božej plnou sa zrazu nazýva žena neznáma svetu, prostredníctvom ktorej sa mala rozšíriť milosť aj na ostatných ľudí.
 
Milosti plná znamená teda radostnú novinu očakávanú už oddávna, že diabol bol premožený. Stačilo by nám samé anjelské pozdravenie, aby sme si vytvorili aspoň predstavu o veľkom vyznačení našej nebeskej Matky. Ale Boh už dávno pripravoval túto slávu a ojedinelé vyznačenie pre Pannu Máriu. Na ňu sa vzťahujú slová prvej blahozvesti, ktoré Boh predniesol, aby Adama a Evu potešil. Neodvrátil sa úplne od padnutého človeka, ba práve naopak, vlieval do jeho srdca novú nádej. Zničenie hrozí skôr diablovi. Hriech sa rozmnožil a zaplavil svet, ale Boh našiel spôsob na zmazanie hriechu, aby zničil diablovu moc nad svetom. Aby sa odstránila všetka pochybnosť, zakročila Božia všemohúcnosť a Božie milosrdenstvo, pre ktoré bola Panna Mária zachránená od všetkej škvrny hriechu. Boh to mohol urobiť. Veď prorokovi Jeremiášovi hovorí: Skôr ako som ťa utvoril v živote, poznal som ťa, a prv než si vyšiel zo života matky, som ťa posvätil (Jer 1, 5). Preto sa patrilo, aby Máriu zachránil od hriechu.
 

Toto je tá radostná udalosť, nad ktorou jasá celé kresťanstvo. Čo môže byť pre hriešnika radostnejšie, ako počuť, že hriech bol premožený. Tak ako väzeň radostným výkrikom víta chvíľu vyslobodenia zo žalára, ba omnoho viac, má sa kresťan radovať z vyslobodenia oveľa väčšieho rozmeru. Keď sa zahľadíme na niektoré starozákonné ženy, Mária ich veľmi prevyšuje. Ester sa v Starom Zákone oslavuje, lebo zachránila svoj rod od časnej smrti. Túto udalosť si židovský národ dodnes pripomína; Judita oslobodila svojich krajanov od krutého Holofernesa. A vtedy všetci volali: Ty si sláva Jeruzalema, ty si radosť Izraela, ty česť nášho ľudu… ruka Pánova ťa posilňovala, preto budeš požehnaná naveky (Jdt 15, 10 - 11).
 
Nepoškvrnené počatie Panny Márie predstavuje omnoho vyššie víťazstvo. Víťazstvo týchto žien zachránilo židovský národ len z čiastočnej skazy. Víťazstvo, ktoré Panna Mária získala nad hriechom vďaka Kristovi, trvá navždy, a je také mocné, že náš protivník nikdy nedosiahne predchádzajúcu moc. Tak ako Kristus je naším večným kňazom a vykupiteľom, podobne sa Mária navždy stala našou najmocnejšou prostredníčkou. Božia milosť ju postavila na najvyšší stupeň medzi všetkým stvorením. Podľa slov svätého Jakuba - veľa zmôže vytrvalá modlitba - o čo s väčšou dôverou máme prichádzať a pozdravovať i prosiť práve našu nebeskú Matku! Kiež by sme ju žiadali a prosili predovšetkým o to, aby sme mohli nasledovať jej cnosti, jej poslušnosť a oddanosť Božej vôli. Koľkokrát cítime opustenosť, stiesnenosť a strach, keď sa v nás ozve svedomie obviňujúce nás z hriechov? Kam pôjdeme, ak nie k Matke? Čo môže byť jej jedinou túžbou, ak nie to, aby sme dosiahli milosť čistoty, v ktorej sa ona vždy skvela? Keď budeme v ten deň na svätej omši, alebo ak ju naši chorí a nevládni budú počúvať cez médiá, pokúsme sa spojiť s tým nespočetným zástupom svätých a Božích vyvolených, ktorí pred trónom Najvyššieho jasajú nad hodnosťou takej veľkej Kráľovnej, aby sme sa s jej pomocou stali ozajstnými svedkami jej večnej oslavy v nebesiach.
 
Marián Bér, kaplán

Tak na naliehavú a niekoľkokrát položenú otázku kto je, odpovedala krásna Pani štrnásťročnej Bernadete 25. marca 1858 pri jednom z jej zjavení pri Massabiellskej jaskyni v Lurdoch. Vstúpili sme do adventného obdobia, na začiatku ktorého si Cirkev na celom svete pripomína skutočnosť, že Panna Mária od okamihu svojho počatia nebola poznačená nijakým, ani dedičným hriechom. Slovami, ktorými sa predstavila v Lurdoch, potvrdila dogmu o Nepoškvrnenom počatí, ktorú štyri roky predtým vyhlásil pápež Pius IX.
 
Ešte stále sme v roku stopäťdesiateho výročia lurdských zjavení. Táto skutočnosť a slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie boli pre nás podnetom vrátiť sa k udalostiam, ktoré nastali nielen na mieste zjavení, ale prakticky v celom Francúzsku, a priblížiť našim čitateľom, čo všetko robili nepriatelia Cirkvi, aby zdiskreditovali Bernadetu, ale predovšetkým katolícky klérus a celú Cirkev. Píše o tom aj P. M. Piotrowski TChr. v článku Znamenie odporu v časopise Milujte sa (č. 8).
 

Autor začína článok myšlienkou, že Boh v čase, keď sa človek zo všetkých síl usiluje negovať jeho existenciu a „spochybňovať prejavy jeho prítomnosti, dáva ľudstvu cez zjavenia Panny Márie v Lurdoch dôkazy o svojom pôsobení vo svete”. Prešlo stopäťdesiat rokov a v úsilí spochybňovať Božiu moc sa toho veľa nezmenilo, no Lurdy a život v nich sa zmenili na nepoznanie. Z takmer neznámeho mestečka sa stalo jedno z najvýznamnejších pútnických miest katolíckych veriacich. 
Zjavenia Panny Márie v Lurdoch a okolnosti okolo nich vzbudili už v čase zjavení veľkú pozornosť v ateistických kruhoch nepriateľských Cirkvi, pretože popierali ateistickú koncepciu existencie sveta, v ktorej nebolo pre Boha a jeho pôsobenie vo svete miesto. Preto sa roky všemožne usilovali diskreditáciou a výsmechom útočiť na Bernadetu i na Cirkev. Hovorili o podvode Katolíckej cirkvi a jej kléru, ba dokonca sa usilovali sfalšovať dokumenty týkajúce sa lurdských udalostí a zázračných uzdravení. Autor citovaného článku v tejto súvislosti spomína spisovateľa Jeana de Bonnefona, slobodomurára, ktorý priam sršal nenávisťou voči Cirkvi. V roku 1906 vydal publikáciu Lurdy a ich majitelia, v ktorej vyzýval na zatvorenie svätyne, pretože, ako tvrdil, zjavenia boli „vopred naplánovaný a nafingovaný podvod”. Usiloval sa presvedčiť svojich čitateľov, že katolícki kňazi „ako metódu používajú klamstvo a pretvárku”. Kniha na prvý pohľad budí dojem, že je písaná na základe historických dokumentov, no skúsení historici odhalili, že medzi historickými dokumentmi sa nachádza sfalšovaný list generálneho prokurátora Pierra-Clauda Falconneta z Pao. Dokázali, že obsah listu vymyslel sám de Bonnefon, aby tak obhájil hlavnú tézu svojej knihy. Nedomyslel však, že obsah autentickej správy Falkonneta ministrovi jeho podvod odhalí. 
Iným autorom jedného z najväčších literárnych podvodov bol slávny francúzsky spisovateľ Emil Zola. V auguste 1892 pricestoval do Lúrd, aby o nich napísal knihu. Zola neveril v Boha, a samozrejme neveril ani zjaveniam a zázračným uzdraveniam v Lurdoch. Bol presvedčený, že na všetko dá odpoveď veda. Jeho cieľom bolo „odhaliť veľký podvod katolíckeho kléru”. Tak bol presvedčený o svojej pravde, že jeho pohľad na Lurdy nemohol byť objektívny.
 

Počas svojho pobytu v Lurdoch sa zameral na dve dievčatá: Máriu Lebranchovú a Máriu Lemarchandovú, ktoré zomierali na tuberkulózu. Obidve sa počas modlitby pri jaskynke uzdravili a Zola bol svedkom tejto udalosti. Napriek tomu však vo svojej knihe napísal, že dievčatá skoro po svojom návrate domov zomreli. Aby zabránil odhalenie tohto podvodu, navštívil dievčatá a nahováral ich, aby sa presťahovali do Belgicka. „Je zaujímavé”, napísal Piotrowski v článku, „že po vydaní Zolovej knihy sa počet pútnikov do Lúrd nezmenšil, ale zdvojnásobil”. Do Lúrd začalo prichádzať čoraz viac lekárov, vedcov, novinárov a ľudí zo sveta kultúry. Mnohí, keď boli svedkami uzdravení, prichádzali znova. Medzi nimi bol aj Zolov priateľ, ateista, spisovateľ Joris Karl Huysmas. Po pobyte v Lurdoch sa stal katolíkom a neskôr vstúpil do kláštora.
 

Aj nositeľ Nobelovej ceny Prof. Alexis Carrel sa v Lurdoch obrátil. Do Lúrd prišiel r. 1903 ako ateista. Keď bol svedkom uzdravenia svojej pacientky zomierajúcej na tuberkulózu pobrušnice, pochopil, že jestvuje aj iný rozmer skutočnosti a jedinou cestou vedúcou k Bohu je nadviazanie osobného vzťahu s ním cez vieru, vytrvalú modlitbu a život podľa zásad evanjelia, Napísal: „Prichádzajme k Bohu s láskou a túžbou, predierajúc sa cez mrak rozumu. Až potom môžeme zakúsiť Božiu lásku…” Carrelovo obrátenie sa nestretlo s pochopením u jeho nadriadených na univerzite v Lyone a z univerzity musel odísť. Neskôr (r. 1912) za svoju vedeckú prácu v New Yorku získal Nobelovu cenu.
 

Kým Carrel „videl v zázraku výzvu na obrátenie, Emil Zola videl Božie divy v Lurdoch, no napriek tomu neuveril”. Pietrowski v tejto súvislosti napísal: „Zázraky sú čitateľnými znameniami len pre ľudí dobrej vôle”. No napokon sa aj Emil Zola obrátil.
 

Niekoľko rokov po jeho návšteve Lúrd (1896) utrpel otvorenú zlomeninu nohy, a pretože rana sa nehojila napriek intenzívnej liečbe, hrozila mu amputácia nohy. Na vigíliu Narodenia Pána mal Zola sen, že je v kostole a pred obrazom Božej Matky s dieťatkom spieva koledu. Keď sa zobudil, zistil, že jeho žena spieva tú istú koledu. Poprosil ju, aby zašla do chrámu a pred obrazom Madonny zapálila sviečku. Ešte v ten deň sa uzdravil. Bol to pre neho, ako napísal Piotrowski, veľký duchovný otras. Zola sa zmieril s Bohom, prijal sviatosti, začal sa pravidelne modliť a pristupovať k sviatostiam. Vo vyhlásení okrem iného potvrdil, že pochopil, že posledných tridsať rokov žil vo veľkom blude. Varoval aj pred hrozbami zo strany slobodomurárov, ktorých učenie dlhý čas vyznával a rozširoval, a tak mnohých priviedol na cestu klamstva a hriechu. Prejavil úprimnú ľútosť a veľkú kajúcnosť za všetko zlo, ktoré napáchal počas svojej predchádzajúcej činnosti. Popretŕhal všetky zväzky, ktoré ho spájali s jeho predchádzajúcou činnosťou a prosil o odpustenie. Obrátil sa aj na pápeža Leva XIII. s prosbou o odpustenie za všetky svoje prejavy a publikácie namierené proti Cirkvi. Útoky voľnomyšlienkarov a nepriateľov Cirkvi proti udalostiam v Lurdoch trvali až do r. 1958.
 

Už stopäťdesiat rokov sa v Lurdoch neustále dejú zázraky: duchovné uzdravenia z hriechu a z nedostatku viery v Boha i telesné uzdravenia z najrozličnejších chorôb. Lurdy sú dôkazom stáleho mimoriadneho Božieho pôsobenia. Nútia zamyslieť sa a vo viere sa otvoriť tajomstvu Božej lásky, napísal autor článku a pokračoval: Na ilustráciu pripomeňme, že v rokoch 1858 - 1914 zaregistrovali v Lurdoch 4 445 zázračných telesných uzdravení a uzdravenia sa dejú naďalej. Všetky prípady sú zaregistrované v Bureau de Constatatione Médicales, ktorý v r. 1947 premenovali na Buerau medical de Notre Dame de Lourdes. Členmi komisie, ktorá skúma zázračné udalosti, sú špecialisti z rozličných oblastí medicíny, ktorí z vedeckého hľadiska skúmajú prípady nevysvetliteľných uzdravení. Cirkev z množstva ľudsky nevysvetliteľných uzdravení oficiálne uznala len niekoľko desiatok. Zázraky, ktoré sa dejú v Lurdoch, sú zvláštnym posolstvom, ktoré Boh smeruje k ľuďom, aby ukázal svoju moc, no tejto Božej reči môžu porozumieť iba ľudia úprimne hľadajúci pravdu, pokorní, otvorení na prijatie tajomstva Boha a ochotní podriadiť mu celý svoj život.
 

Pius XII. povedal: Zázraky v Lurdoch vzbudzujú všeobecný úžas a potvrdzujú, že náboženstvo Katolíckej cirkvi je jediné náboženstvo, ktoré dal ľuďom Boh (Fulgens corona, 8. 9. 1953).
 

Podľa: Milujte sa č. 8: Znamenie Odporu (s. 9 - 12) pripravila X. Duchoňová  
 
O udalostiach v Lurdoch sa viac dočítate v knihách J. M. Cassagnard: Carel a Zola zoči-voči zázraku v Lurdoch (SSV) a Franz Werfel: Pieseň o Bernadette (Lúč).  

Liturgickú spomienku svätej Lucie, panny a mučenice, slávime 13. decembra, približne v polovici adventu. V príprave na slávenie Narodenia Pána je to určitý časový zlom. Počet dní, ktoré nás delia od Vianoc, je čoraz menší. Denného svetla stále ubúda, radosť z čoraz bližšieho sviatku Vianoc rastie. Je tu akoby symbolický boj dobra a zla - svetla a tmy - odohrávajúci sa v čase.
 
Meno Lucia pochádza z latinčiny (lux, lucis - svetlo). Svojím obsahom veľmi dobre vyjadruje svedectvo života kresťanky, ktorú si pod týmto menom pripomíname.
 

Podobne ako narodenie, život a ohlasovanie svätého Jána Krstiteľa boli prípravou na príchod Spasiteľa, tak aj slávenie spomienky Svätej Lucie v adventnom období nám môže pomôcť v príprave na slávnosť Narodenia Pána. Príchod toho, ktorý je svetlom sveta, zvestuje spomienka na jeho nasledovníčku, ktorá je nositeľkou svetla nielen vo svojom mene, ale i životom. A práve tým je príkladom hodným nasledovania pre všetkých kresťanov.
 

Každý z nás, kto bol pokrstený, dostal neoceniteľný dar - život Božej milosti. Stali sme sa Božími deťmi a dedičmi večného života v nebi. V duši sa nám rozžiarilo svetlo, ktoré nás robí účastnými na Božom živote. To nám zaručuje istotu, že sme s Božou pomocou schopní v pozemskom živote zvládnuť akékoľvek prekážky a nakoniec dosiahnuť svoj cieľ - večný život.
 

Život a mučenícka smrť svätej Lucie je výzvou pre všetkých kresťanov, aby si uvedomovali a vážili Boží život v duši. Aby ho nevymenili za nijakú inú hodnotu. Zvlášť pre mladých ľudí môže byť príklad tejto svätej mimoriadne blízky. V kvete mladosti radšej obetovala svoj pozemský život, ako by mala odmietnuť a stratiť život v Bohu. Nenechala sa zvábiť a oslepiť hodnotami, ktoré sú pominuteľné. Radšej podstúpila dočasné kruté mučenie, len aby získala večné a nezničiteľné šťastie. Musíme uznať, že sa nechala viesť rozumnými dôvodmi osvietenými vierou, nemohli ju zlomiť ani vyhrážky, ani nestálosť ľudských citov. A tak pomocou živej a žitej viery v Boha - najvyššie dobro - dosiahla najvyššiu odmenu, pravú a večnú radosť neba.
 

Patrí k našej prirodzenosti, že ľudia, zvlášť mladí, pociťujú veľkú túžbu po šťastí, radosti, kráse, priateľstve, láske. Boh sám nám do srdca vložil túžbu po tomto všetkom. A pretože nás nekonečne miluje, určite nám praje, aby sme tieto hodnoty dosiahli. Ponúka nám k tomu svoje rady, poučenia a upozornenia plné neomylnej múdrosti a lásky - Božie prikázania. Kto sa nimi nechá viesť - plní Božiu vôľu - riadi sa tým najmúdrejším návodom na život a určite nebude sklamaný. Vyhne sa mnohým vážnym životným omylom, prekoná všetky prekážky a ako skutočný víťaz dosiahne pravé šťastie. Nebude to však bez boja, niekedy aj veľmi tvrdého.
 

Boj dobra a zla, svetla a temnoty, je prítomný v živote každého človeka. Iba ten, kto má jasný plán svojej životnej cesty, spoľahlivého sprievodcu a dostatok síl, príde do cieľa. Plánom životnej púte pre kresťana je Božia vôľa (zhrnutá v prikázaniach), svetlom sú pravdy viery a posilou sviatosti, ktoré nám Boh udeľuje službou Cirkvi. Kto teda chce ísť cestou dobra - svetla - a dosiahnuť radosť večného života, má k dispozícii všetko, čo potrebuje. Stačí po tom siahnuť a vytrvať v úsilí čo najlepšie to používať počas celého pozemského života.
 

Pozemský život každého z nás teda môže byť zavŕšený úspešným vstupom do večnej radosti Božieho kráľovstva. Každý z nás sa môže stať skutočnou hviezdou: žiarivým svetlom na oslavu Boha, na radosť a povzbudenie našim blížnym a na spásu sebe samým. Nech nám v tom pomáha aj príklad a orodovanie svätej Lucie, ktorej život a morálne víťazstvo boli svetlom nádeje v časoch prenasledovania kresťanov a môžu byť nádejou aj pre nás.
 
S. Lieskovský