Blumentál
2009 Jún

Tlačová kancelária KBS začiatkom mája t. r. priniesla správu, že dňa 16. marca t. r. počas

audiencie pre členov Kongregácie pre klérus… Svätý Otec Benedikt XVI. s radosťou oznámil svoj úmysel: napomôcť úmysel kňazov o duchovnú dokonalosť, od ktorej predovšetkým závisí účinnosť ich služby tým, že vyhlási mimoriadny rok kňazov, ktorý sa začne 19. júna na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a bude trvať do 19. júna 2010. Na tento rok pripadne 150. výročie smrti svätého farára z Arsu Jána Mária Vianeya, ktorý bol opravdivým

príkladom pastiera v službe Kristovmu stádu.

Vyhlásenie mimoriadneho roka kňazov,

ako aj skutočnosť, že v tomto mesiaci na celom Slovensku absolventi Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty a diecéznych seminárov prijmú kňazskú vysviacku, pobádala nás k tomu, aby sme sa v rámci rubriky o sviatostiach Cirkvi zamysleli nad posvätným rádom kňazstva, čiže nad sviatosťou kňazstva.

„Biblický základ sviatosti kňazstva je pri Poslednej večeri, keď bola ustanovená aj Sviatosť Oltárna. Po svojom zmŕtvychvstaní dáva Ježiš Petrovi moc, keď mu hovorí: Pas moje baránky. Pas moje ovečky. Petrovi bola zverená starostlivosť o Cirkev na zemi a spolu s apoštolmi dostal moc odpúšťať hriechy a sláviť Eucharistiu. Táto moc prešla na ostatných biskupov a kňazov, ktorých ustanovovali vkladaním rúk. Nazývame to Apoštolská postupnosť. Sv. Pavol písal svojmu žiakovi Timotejovi: Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý si dostal prostredníctvom vkladania rúk.

Reformátori popierali sviatosť kňazstva a kňazskú moc, lebo zdôrazňovali len všeobecné kňazstvo. Luther učil, že krst vysviaca všetkých kresťanov na kňazov a biskupov, preto nepotrebujú nijaké kňazské sprostredkovanie.

Tridentský koncil vystúpil proti tomuto učeniu a hovorí, že kňazská služba existuje z Božieho nariadenia a je usporiadaná do stupňov:

Prvým stupňom je diakonát (diaconia - služba). Úlohou diakonov je asistovať biskupovi a kňazom pri slávení sv. omše - predovšetkým pri slávení Eucharistie, rozdávať ju, asistovať pri uzatváraní manželstva, hlásať evanjelium a kázať, krstiť a pochovávať. Po Druhom vatikánskom koncile západná cirkev opäť obnovila trvalý diakonát, ktorý sa môže udeľovať aj ženatým mužom a je dôležitým obohatením pre Cirkev. Ženatý muž sa stáva trvalým diakonom so súhlasom manželky. Pri diakonskej vysviacke skladá diakon sľub celibátu (to znamená, že po prípadnej smrti manželky je povinný zachovávať celibát) a poslušnosti biskupovi. O ustanovení prvých diakonov hovoria Sk 6, 1 - 7.

Druhým stupňom je presbyterát - prijatie

kňazskej vysviacky. Kňazi majú byť

spolupracovníkmi biskupa a svoje povolanie môžu

vykonávať len v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním. Sľub poslušnosti, ktorý skladajú pri vysviacke znamená, že biskup ich pokladá za svojich spolupracovníkov. K sľubu celibátu a poslušnosti pripájajú sľub modliť sa liturgiu hodín - breviár.

Tretím stupňom je episkopát. Biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť kňazstva. Okrem poslania posväcovať, pribúda biskupovi aj poslanie učiť a spravovať. Na právoplatnú vysviacku biskupa sa vyžaduje osobitné poverenie rímskeho biskupa a prejavom kolegiálneho rázu biskupského stavu by mala byť účasť viacerých biskupov na vysviacke.

Vysviacka sa uskutočňuje vkladaním rúk biskupa na hlavu svätenca a konsekračnou modlitbou, ktorou sa vyprosuje vyliatie Ducha Svätého a jeho darov na kandidáta, aby mohol vykonávať službu, ktorá je mu zverená.

Vysluhovateľom sviatosti je platne vysvätený biskup, teda ten, ktorý je v línii apoštolskej postupnosti. Prijímateľom môže byť len pokrstený muž, ten, kto má neporušenú vieru, správny úmysel, potrebné znalosti, dobrú povesť, potrebné fyzické aj duševné vlastnosti. Má mať aspoň dvadsaťpäť rokov a medzi diakonátom a kňazskou vysviackou má prejsť aspoň šesť mesiacov.

Kňazi západnej (latinskej) cirkvi sa vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát ako znak nového života, ktorým sa zaväzujú s nerozdeleným srdcom slúžiť Bohu.

Vo východných cirkvách je disciplína odlišná: kým biskupi sa vyberajú spomedzi slobodných mužov, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Ani vo východných cirkvách sa však už nemôže oženiť ten, kto prijal diakonskú alebo kňazskú vysviacku.

Účinky svätenia sú: nezmazateľný znak - to znamená, že svätenie nemožno opakovať, ani udeliť len na istý čas; milosť Ducha Svätého - milosť, ktorá pripodobňuje vysväteného služobníka Kristovi - kňazovi, učiteľovi a pastierovi.” (http://www.gymonika. edu.sk/studium/nabozenska_vychova/

nova_maturita_sviatosti.doc)

Povolanie je tajomstvo

História môjho kňazského povolania? Tú pozná predovšetkým Boh. Každé kňazské povolanie je vo svojej najhlbšej podstate veľkým tajomstvom, je darom, ktorý nekonečne prevyšuje človeka. Každý z nás kňazov to zažíva v priebehu celého svojho života veľmi intenzívne. Zoči-voči veľkosti tohto daru cítime vlastnú nehodnosť (Ján Pavol II. KN 17. 6. 2007).

Môj prvý farár bol ťažko chorý, trpel Alzheimerovou chorobou, no napriek tomu som mohol vytušiť zvláštne vyžarovanie a veľkú osobnosť tohto Bohom omilosteného kňaza. Vo farnosti bol dvadsaťpäť rokov a za ten čas mohli v tejto farnosti sláviť dvadsaťpäť primičných svätých omší. Z toho možno vytušiť charizmatické veľkosť tohto kňaza. Už po niekoľkých týždňoch mojej kaplánskej služby som sa mohol naučiť práve to, s čím sa u moderných duchovných stretnete len zriedka: S hlbokou identitou s Cirkvou a zároveň s mystickým zjednotením sa s Kristom prostredníctvom viery. Takmer každý deň, aj keď fučal silný vietor, alebo bola silná bárka, obchádzal tento farár svoju farnosť s ružencom v rukých a modlil sa za svojich farníkov. Pred niektorými domami zastal a udelil mimoriadne požehnanie, lebo poznal trápenie a kríže, ktoré fasády domov skrývali. Keď mi to čas dovolil, chodil som s ním… Pokladám za jednu z najväčších milostí, akých sa mi dostalo počas môjho kňazského života, že som ako prvého svojho farára v kňazskej službe mohol poznať práve tohto kňaza (Světlo, 21/ 2009).

Povolanie - je to veľmi zvláštne a tajomné, o čom je skutočne veľmi ťažko hovoriť. Človek si môže len otvoriť Sväté písmo a prečítať state o tom, ako Ježiš povolával apoštolov. Boli to muži plní sily, mali manželky, deti, rodinu, boli zabezpečení, mali prácu, a teraz prišiel on, Ježiš, ktorého vlastne ani nepoznali, a stačilo, že povedal kratučkú vetu: Poď za mnou a oni nechali všetko a išli. Pre racionálne uvažujúceho človeka je to skutočne nepochopiteľné. Je to niečo vnútorné, niečo medzi Bohom a človekom, medzi ľudskou dušou a Stvoriteľom, ktorá volá na cestu a duša pochopí, že to je to, po čom túži… Je to úžasná sila, a vďaka Bohu že má stále záujem o človeka, že povoláva ľudí k sebe, a aj za to, že pritom rešpektuje slobodu človeka. Veď aj mládenec z evanjelia sa mohol rozhodnúť, aj sa rozhodol, a Boh ho neodsúdil. Myslím si, že úžasná je práve tá sloboda rozhodovania (Andrej Fordinál, Blumentál 8/1999).

Neraz som dostal otázku: prečo chceš

byť kňazom? Nikdy som na ňu nedokázal odpovedať. Nebol som to v prvom rade ja, kto chcel. Boh si ma povolal a ja som šiel. Pre mňa otázka povolania nebola otázka chcenia, ale otázka dôvery. Stalo s to 29. 8. 1998 pri sobáši mojich dobrých známych. Keď si pred oltárom povedali áno, začul som Boží hlas. Nie ušami, ale predsa som rozumel celkom jasne, a nebolo pochýb, že hovorí on: Marek, ty tiež povieš svoje áno pred oltárom, ale nie takéto. Ty budeš môj. V takej chvíli niet čo rozmýšľať. Odpoveď bola jednoznačná: Pane a si si istý, že si sa nepomýli? Ja asi nie som najvhodnejší. Vzápätí som však dodal? Ale, ak to myslíš vážne, ja ti dôverujem a pôjdem ta, kam ma povedieš. A odvtedy ma naozaj viedol priamou cestou ku kňazstvu… (Marek Ďurás, Adsum, č. 2, apríl 2006).

Na záver

Mohli by sme pokračovať možno donekonečna. Koľko kňazov, toľko spôsobov povolania, toľko ciest. Naši starí hovorievali: Keď na ceste stretneš anjela a kňaza, pozdrav najskôr kňaza až potom anjela. Alebo: Za novokňazským požehnaním sa oplatí zodrať aj niekoľko párov topánok, ale aj: Takých kňazov budeme mať, akých si vymodlíme… Toto všetko svedčilo o veľkej úcte, ktorú mali k svojim duchovným, predovšetkým k povolaniu kňaza.

A tak, na prahu mimoriadneho roka kňazov je úlohou nás veriacich predovšetkým modliť sa za našich duchovných, vyprosovať im hojnosť darov Svätého Ducha, odolávať tlaku modernej spoločnosti masmediálnemu tlaku práve modlitbou za kňazov, ale aj za pracovníkov médií, aby aj oni pochopili veľkosť Božieho povolania, no aj ľudskú slabosť, od ktorej nie sú oslobodení ani Boží služobníci.

Rok kňazov otvorí Svätý Otec na Slávnosť Najsvätejšieho Ježišovho Srdca v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne slávením vešpier 19. júna a na záver roka kňazov sa bude konať Svetový deň kňazov, ktorý vyvrcholí v Ríme opäť na slávnosť Najsvätejšieho Srdca v r. 2010. Svätý Otec pripomenul kňazom, že sa zdá naliehavé, aby znova nadobudli vedomie podnecujúce ich k tomu, aby boli identifikovateľní a rozpoznateľní jednak na základe svojej viery, osobných čností, ale aj podľa svojho vzhľadu, a aby boli prítomní v prostredí kultúry a lásky… Aj toto môže byť jedným z úmyslom našich modlitieb za kňazov.

Pripravila X. Duchoňová

Máj je mesiac úcty k Panne Márii. V nej sa tajomne spája manželstvo a panenstvo. Zároveň

je máj časom lásky. Láska je základom vzťahu muža a ženy smerujúcich do manželstva, ale aj slobodného rozhodnutia slúžiť bezvýhradne Pánovi. Arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sa v 9. časti Lectio divina zameriava na obe tieto povolania cez optiku svätého Pavla. Model manželstva muža a ženy je v Novom zákone jedinečný a výlučný. Je slobodným rozhodnutím lásky, keď dvaja utvárajú medzi sebou najintímnejší ľudský zväzok, z ktorého sa

rodí nový život.

Písmo vníma manželstvo od začiatku ako

Boží zámer, v ktorom rozdielnosť oboch partnerov obohacuje. Celibát a zasvätené panenstvo je charizma darovaná pre dobro komunity, odpoveď na ponuku lásky. Takéto absolútne rozhodnutie pre osobu Ježiša môže človek urobiť len na základe mimoriadnej Božej milosti.

Láska je túžba po Bohu, preto sa všetci mýlime, keď si myslíme, že budeme šťastní, len ak stretneme toho jediného, pravého človeka, s ktorým spojíme svoj osud, alebo že sme nešťastní v manželstve či opustení vo svojej samote, pretože sme toho pravého nestretli. Svätý Augustín to krátko a výstižne vyznal Bohu: … lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe. Naše šťastie je v nás, tak ako Kristus je v nás, a záleží len na nás, či ho tam vieme objaviť. Či je naše srdce z kameňa, alebo dokážeme poprosiť o otvorenie očí a uší. Pán Boh pred nami totiž nič neskrýva, všetko máme pred očami ako na dlani. Chce k nám hovoriť, stačí len „vyladiť príjem”. Nehovorme „zajtra”, keď mi vyrastú deti, keď budem mať menej roboty a starostí, keď budem mať viac rokov, keď budem na dôchodku. Rozhodnime sa pre neho teraz, aj keď možno nemáme nejaký jasný pokyn. Každá obyčajná

chvíľa je pre Boha „dnes” a „teraz”.

Očakávajme, že Boh k nám prehovorí cez Písmo,

udalosti, cez ľudí, cez stvorenia. Náš Boh chce s nami komunikovať, sme mu otvorení? Otvorenosť a pohotovosť počúvať a poslúchať, chráni naše srdce pred zatvrdnutím. Boh má s každým z nás svoj plán a chce ho aj uskutočniť, len mu v tom často bránime.

Každý človek smeruje k Bohu, či si to uvedomuje alebo nie. Uňho je aj naša konečná stanica. Len cesty sú rôzne. Naše túžby po Bohu často narazia na prekážky, ktoré ich vychýlia z priameho smeru a zavedú na bludné cesty pýchy, túžby po majetku, pôžitkoch, alebo rezignácie a pasivity. Väčšina ľudí si to dlho neuvedomuje a zbadajú sa, až keď strácajú zmysel života, cítia sa vyprázdnení, nič ich už nebaví, lebo už všetko kam siaha ich fantázia skúsili a prežili, alebo sa dostali na okraj spoločnosti a nevedia, ako ďalej. Sú však aj ľudia, ktorí majú také otvorené a živé srdce, že počujú Boží hlas, Božie volanie a pozvanie do zasväteného života. Ak sa rozhodnú pre toto „dobrodružstvo ducha”, berú na seba zodpovednosť kráčať za Ježišom, hlásať jeho radostnú zvesť konečného víťazstva nad hriechom niekedy aj za cenu pozemského utrpenia. Pôsobenie duchovnosti je podmienené odriekaním. Týmto ľuďom

bola daná možnosť výberu: splniť

Boží príkaz plodiť a množiť sa, t. j. kráčať smerom k Bohu vo dvojici spojení láskou, alebo obetovať túto svoju schopnosť a žiť spojení láskou s Bohom už tu na zemi. Keď im Boh dal na výber, určite im obidve cesty najprv ukázal. A keď sa rozhodli pre Boha na prvom mieste, zbytočne sa namáhame to pochopiť. Je to také isté tajomstvo, ako tajomstvo lásky dvoch ľudí, ktoré môžu precítiť len oni sami. Lásku a milosť možno len prežiť, zakúsiť, ale nie vysvetliť.

Všetci sme povolaní do služby. Jedni zveľaďovať zem, ktorá nám bola darovaná a spolupracovať s Bohom na jeho stvoriteľskom diele, ktoré stále trvá. Muž, žena a Boh spolupracujú na vzniku nového človeka. Kňazi a rehoľníci sú povolaní viesť, pomáhať, ukazovať cestu, udržiavať spojenie s Bohom, dvíhať a povzbudzovať, žehnať a posväcovať. Otec kardinál Korec sa takto vyjadril o kňazoch: Tí, čo patria Bohu, hľadia na život z väčšej výšky a z odstupu vidia a chápu viac. Keď sa modlia a rozjímajú, sú istejší, že kráčajú správnym smerom. A ich mlčanie v priebehu dňa je výrečnejšie než slová - sú spojení s Bohom. Celibát je len vonkajší prejav vnútorného prežívania. Kňaz sa má podobať Kristovi, kňaz je druhý Kristus. Kňaz je podobný večnému svetlu pred svätostánkom, ktoré je poverený strážiť a udržiavať, aby nám svietilo na cestu k Bohu. Je ako horiaca svieca, o ktorej básnik Milan Rúfus napísal:

… túžime, hľadáme, tu bázlivo, tu smelo a svieca za plameň, ponúka svoje telo.”

Láska je túžba po Bohu, ktorú len Boh môže uspokojiť. Táňa Hrašková

Keď 28. júla 2007 pri slávení prvých vešpier sviatku svätých apoštolov Petra a Pavla Svätý Otec Benedikt XVI. v Bazilike Svätého Pavla za hradbami pri príležitosti dvetisícročného

výročia narodenia tohto apoštola

národov vyhlásil nasledujúci rok (teda

rok 2008 - 2009) ako Jubilejný rok svätého Pavla, asi málokto mal predstavu o tom, ako ten rok prežije, aby čo najviac využil ponuku duchovných darov, ktoré Cirkev svojim veriacim ponúkne. Pre veriacich to mal byť, impulz súkromným čítaním čerpať z bohatstva Pavlových listov, a takto sa pripraviť na slávenie jubilejného roka. Po

jeho otvorení sme aj v našom farskom kostole

sme mali možnosť využívať dary, ktoré

nám Cirkev pri tejto príležitosti ponúka, a mali sme aj inú možnosť: raz za mesiac sa zúčastniť na Lectio Divina v Dóme sv. Martina. Pozýval nás ta otec arcibiskup Stanislav Zvolenský, aby sme aj takýmto spôsobom načerpali z nesmierneho bohatstva Pavlových myšlienok. Bolo dobré a radostné stretať v Dóme aj Blumentálcov. Iste využijeme možnosť zúčastniť sa aj nasledujúceho stretnutia… No a vďaka našej vernej prispievateľke, autorke vyššie umiestneného článku, mali sme, a verím, že aj budú mať, príležitosť čerpať z Lectio Divina aj tí, čo sa ho nezúčastnili.

To, ako sme pozvanie sláviť rok sv. Pavla na svoje duchovné obohatenie využili, musí si v duchu zodpovedať každý sám. Dňa 29. júna 2009 sa rok svätého Pavla skončí. Máme teda ešte niekoľko dní, urobiť to, čo sme azda zanedbali.

Pavlov jubilejný rok otvoril Svätý Otec v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Vo svojom príhovore vtedy pripomenul, že prastará tradícia, ktorá siaha až do apoštolských čias hovorí, že práve blízko tohto chrámu sa poslednýkrát stretli dvaja veľkí apoštoli, ktorých sviatok si práve v deň začatia i ukončenia Pavlovho jubilejného roku pripomíname: sv. Peter a sv. Pavol. Bolo to ich stretnutie predtým, ako za svojho Majstra vyliali krv.

Svätý Otec pripomenul, že títo dvaja apoštoli sú od začiatku kresťanskej tradície pokladaní za neoddeliteľných, hoci každý z nich mal svoje vlastné poslanie: Peter prvý vyznal vieru v Krista a Pavol dostal tú milosť, že toto bohatstvo mohol prehĺbiť. Peter založil prvé kresťanské spoločenstvo veriacich pochádzajúcich zo židovstva, Pavol zaniesol Kristovo posolstvo pohanom. S rozličnými darmi pracovali pre jednu vec

• pre budovanie Kristovej Cirkvi.

Ako na začiatku šírenia kresťanstva, aj dnes potrebuje Kristus apoštolov schopných sa obetovať, potrebuje svedkov i mučeníkov. Obaja apoštoli žili v časoch pre Cirkev nepriaznivých, aj my sme dnes obklopení jej nepriateľmi a neprajníkmi. Aj od nás, ako členov Kristovej Cirkvi sa žiada prinášať Krista do sveta, v ktorom žijeme a vydávať svedectvo o viere v Krista.

Duchoňová

Takmer denne sme svedkami toho, ako masmédiá informujú o dianí v minulosti, aké nesmierne

utrpenie museli ľudia znášať v časoch Druhej svetovej vojny, koľkí boli odvlečení, umučení… Prináša svedectvá tých, čo sa po mnohom utrpení vrátili, menej o tých, čo pomáhali a zachraňovali… Takmer vôbec sa však nespomína utrpenie, a dnes už najmä pre mladých nepredstaviteľné prenasledovanie katolíckych veriacich a predovšetkým kňazov v rokoch v päťdesiatych a po nich nasledujúcich, keď sa moci ujali nepriatelia Cirkvi. Možno sa o ich utrpení mlčí preto, že na námestiach: Sľúbili sme si lásku a všetkým sme odpustili…

Všetkým?

Aby tí, ktorí nezažili roky neslobody Cirkvi

vedeli, o čom bude reč, pripomenieme, že vtedajší mocní zlikvidovali či zoštátnili všetky kláštory a inštitúcie - školy, nemocnice, sirotince, knižnice, jednoducho všetko, čo Cirkev vlastnila alebo spravovala, rehoľníkov a mnohých duchovných zviezli do táborov, aby ich izolovali od veriacich. Zrušili diecézne semináre, regulovali počet študentov teológie, aktívnych diecéznych kňazov pozatvárali, alebo im zobrali súhlas… Dnes nepredstaviteľné: Učitelia a ľudia pracujúci na mnohých iných postoch nemohli navštevovať bohoslužby, mnohí si deti nechávali krstiť tajne, tajne sa mnohé deti učili náboženstvo, tajne sa mnohí sobášili… Dnes už existuje literatúra - autentické spomienky prenasledovaných - len žiaľ, málo je tých, čo ju čítajú. Priam otrasné sú spomienky kňazov, ktorí prešli vyšetrovaním, väzením či Jáchymovom…

Svedectvo o osude jedného saleziánskeho kňaza podáva kniha Titus Zeman: Vatikánsky špión? či brožúrka M. T. Radošinského: Titus Zeman - mučeník za záchranu duchovných povolaní.

V donovi Titusovi Zemanovi (4. 1. 1915 - 8. 1. 1969) a v niektorých jeho spolubratoch krátko po barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 dozrelo rozhodnutie, umožniť mladým saleziánskym spolubratom a bohoslovcom pokračovať v štúdiu v zahraničí, pretože doma im to znemožnil vtedajší vládnuci režim. Začali teda organizovať ilegálne úteky do zahraničia.

Don Zeman takto predviedol cez hranice dve skupiny mladých saleziánov. Ich cesta sa začala na Záhorí putovaním cez lesy popri rieke Morave a preplávaním rieky na gumenom člne. Pokračovala cez Rakúsko, vtedy rozdelené na zóny, Taliansko až do ústavu saleziánov v Turíne. Cesta to bola ťažká, veď tajne prechádzali cez troje

hranice. Medzi utečencami boli mnohí,

ktorých mená sú v Cirkvi známe a ktorí

urobili v zahraničí Slovensku dobré meno. Boli medzi nimi napríklad nedávno zosnulý Mons. Jozef Heriban, Tibor Strniska, Andrej Šandor známy pod pseudonymom Gorazd Zvonický, budúci misionár v Japonsku Ľudovít Suchán, Rafael Černý, Andrej Pauliny, a mnohí ďalší. Podľa údaja uverejneného v knihe Utečenci pre Krista sa takto pokúsilo o prechod hraníc päťdesiatsedem študentov či kňazov - saleziánov.

Pri pokuse o prechod tretej skupiny, v ktorej boli napríklad aj don Andrej Dermek a Anton Hlinka a ďalší, mnohých pochytali, keď sa pre veľmi rozvodnenú rieku Moravu rozhodli vrátiť. Tých, čo pochytali, zaistili a vypočúvali dona Zemana a jeho spoločníkov, fyzicky aj psychicky mučili v Malých Levároch, na Bratislavskom hrade a nakoniec v povestných leopoldovských mlynoch. Podľa dostupných informácií donovi Zemanovi pri vypočúvaní vybili zuby a zlomili kľúčnu kosť. Všetkých odsúdili na mnoho rokov väzenia. Don Zeman ako agent CIC a IRO a ako vatikánsky špión dostal najtvrdší trest - dvadsaťpäť rokov

väzenia, hoci prokurátor mu dokonca navrhoval

trest smrti. Vo väzení prežil takmer

trinásť rokov, no aj po prepustení ho neustále sledovali. Po zmene režimu bol don Titus rehabilitovaný. Pre ilustráciu metód týrania katolíckych kňazov, aké používali vtedajší mocní, citujeme slová dona Titusa pánu Augustínovi Krivosudskému:

Keď ma chytili, nastala pre mňa krížová cesta. Najťažšie chvíle po fyzickej a psychickej stránke som prežíval vo vyšetrovacej väzbe. Trvala v podstate dva roky. Pod oknom cely som mal popravisko. Denne ta privádzali ľudí. Počúval som strašné až neľudské výkriky a náreky - ešte aj tam ich mučili. Ja som žil v stálom strachu, že v ktoromkoľvek okamihu sa otvoria dvere na mojej cele a vyvedú ma na popravisko. Pozri sa na mňa, aj z toho som takto ošedivel.

Keď sa mám v mysli vrátiť k nepredstaviteľnému mučeniu pri vyšetrovaní, poviem ti úprimne, že sa ma zmocňuje úžasná hrôza. Pristupovali k neľudským metódam bitia a trýznenia najväčšieho stupňa. Opakovane napr. pri vypočúvaní priniesli vedro plné výkalov zo žumpy, ponorili mi tam hlavu a držali, pokiaľ som sa nezačal dusiť, obrovské kopance do celého tela, silné údery s predmetom, zauchá. Po jednom takomto údere som ohluchol.

Pán Ježiš mi bol sprievodcom počas všetkých mojich utrpení - preto som to prežil.

A prečo sa práve teraz vraciame k tomu, čo je už také vzdialené? V tomto roku uplynulo štyridsať rokov od smrti dona Titusa, no a v dňoch, keď zadávame do tlače toto číslo, putuje skupina niekoľkých mladých mužov už po tretíkrát po stopách saleziánskych utečencov pod vedením dona Zemana za slobodou, no predovšetkým za hlasom Krista, ktorý ich pozýval do svojej služby. Za mladými sa 27. mája vydala generácia starších z Vajnor, aby si takto uctili pamiatku svojho rodáka.

Tým, ktorí by sa radi dozvedeli mnohé podrobnosti o ťažkých rokoch Cirkvi a o živote Titusa Zemana, odporúčame okrem už citovaných aj knihy dona Ernesta Macáka, spolubrata a jeho blízkeho spolupracovníka: Zápisky spoza mreží (1996), Dva roky v katakombách (2000), Diagnóza:

Bláznom pre Krista (2004), Utečenci pre

Krista (2006), Prenasledovaní pre Krista

(2008, všetko vydavateľstvo Don Bosco).

A napokon, je ešte aj ďalší dôvod, prečo sme sa z materiálu Michala Titusa Radošinského, synovca a birmovného syna dona Zemana, rozhodli vybrať myšlienky a informovať našich čitateľov o tohtoročnej púti po stopách „utečencov pre Krista”. Ani dnes to totiž Cirkev nemá ľahké. Ani u nás, ani vo svete. Zmenili sa len metódy práce nepriateľov Cirkvi. Prenasledovali mňa, budú aj vás, povedal Ježiš. Je len škoda, že aj na „katolíckom” Slovensku sa mnohí dali zviesť. Predovšetkým niektorí politici a pracovníci masmédií, tak tlačených ako aj elektronických, vyhľadávajú a neraz aj vymýšľajú rozličné kauzy a kauzičky diskreditujúce Cirkev, o ich hrdinstve v časoch neslobody a o neúnavnej práci dnes mlčia. Zmenili sa metódy, nepriatelia ostali. Sme však presvedčení, že skutoční kresťania, skutoční nasledovatelia Ježiša sa nedajú zviesť. Obeta prenasledovaných v časoch neslobody Cirkvi u nás neostala bez odozvy. Tí, čo odišli, pracovali a mnohí ešte aj dnes pracujú pre dobro Cirkvi i vlasti. Veríme, že aj my všetci, čo sa hlásime ku Kristovi, budeme vydávať svedectvo.

X.D.

Ad: Oči videli, srdce plakalo

V marcovom čísle nášho časopisu sme uverejnili príspevok vdp. Daniela Diana o jeho ceste do Nairobi v Keni, v ktorom opísal pomery, v akých tam žijú „deti z ulice” a ako napísal, „Moje oči videli, srdce plakalo a rozum volal: Ľudia, kde ste so srdcom otvoreným pre biedu iných…” Prešiel iba deň či dva po vyjdení Blumentálu a ľudia so srdcom otvoreným pre iných začali sa hlásiť s otázkou: Kde treba posielať príspevky pre deti z Kene?

Problém sa podujala vyriešiť naša Blumentálska charita a pozvala vdp. Diana na besedu. Tam sa zrodila myšlienka zapojiť sa do tzv. adopcie na diaľku, ktorú v rámci svojich projektov zabezpečuje Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Pomôcť chcú viacerí naši farníci, ale nie každý má dosť finančných prostriedkov na zaplatenie celého školného (ročne 580 eur). Preto si Blumentálci spoločne adoptujú jedno dievčatko, ktorému z peňazí vyzbieraných na tento cieľ školné na rok zaplatia. Ak bude dosť finančných zdrojov, bude môcť adopcia pokračovať aj nasledujúce roky.

Napriek tomu, že v kostole sú plagátiky o tom, ako prispieť dieťaťu z Kene na štúdium, chceme informovať čitateľov aj cez náš časopis, na stranách ktorého vdp. Dian písal o tom, v akých pomeroch deti z ulice v Keni žijú.

Adoptívnym dieťaťom našej farnosti je Teresia Wathanji. Pochádza z rodiny s piatimi deťmi, z ktorých tri zomreli. Ostala teda

len jej staršia sestra. Rodičia im zomreli,

keď boli deti ešte malé, a tak sa ocitli na

ulici. Teresiu do útulku pre deti z ulice priviedla sociálna pracovníčka. Teresia navštevuje piatu triedu, je veľmi šikovná a talentovaná, a sníva o tom, že raz by chcela byť lekárkou.

Ak, milí čitatelia, badáte rozdiel medzi tým, čo ste čítali na plagátiku a tým, čo čítate v našom časopise, nemýlite sa. Redakcia zbadala v texte určité nejasnosti, a tak cez našu Charitu získala nové údaje. Pracovníčka z Kene sa ospravedlňuje a prosí, aby táto chyba ani zámena fotografie nezmenšila záujem o adopciu malej Teresie a nespochybnila celý projekt pomoci. Problém bol v tom, že stará matka Teresie pri poskytovaní údajov nerozlišovala medzi bratmi a sestrami a bratrancami a sesternicami, ako je to v tých krajoch zvykom. Nelogickosť niektorých údajov si pracovníčka v Nairobi nevšimla. Charita Blumentál uverejní tieto údaje vo svojej výveske.

Ten, kto by chcel prispieť na školné pre malú Teresiu, môže tak urobiť na účet č. 11487467/0900. Je to účet našej blumentálskej Charity. Keď sa nazbiera suma 580 eur, hneď prevedie Charita peniaze na účet Občianskeho združenia Dobrota sv. Alžbety, a tým umožní Teresii navštevovať školu. Pretože na tento účet prichádzajú aj príspevky určené priamo pre blumentálsku Charitu, treba uviesť aj variabilný symbol 115, alebo správu pre príjemcu heslo Keňa. Svoj príspevok môžete odovzdať aj v zalepenej obálke označenej číslom účtu a variabilným symbolom, resp. heslom KEŇA aj pracovníčke v kancelárii farského úradu. Čas na zaplatenie školného je limitovaný, preto prosíme tých, čo by chceli čo i len malou sumou podporiť malú Teresiu, aby tak urobili čo najskôr. Ak máte, milí čitatelia, známych s dobrým a citlivým srdcom, oslovte ich, alebo im dajte prečítať už citovaný príspevok z marcového čísla. Peniaze na účet už prichádzajú a Blumentálci potvrdzujú, že majú dobré srdce.

Redakcia

Všetko sa to začalo 30. apríla, keď sme my, birmovanci, plní očakávania s gitarou v ruke nastúpili do preplneného vlaku. Zaplnili celú uličku. Po dlhej ceste sme konečne prišli do Ružomberka, kde sme čakali na autobus do Ludrovej. Náš program bol bohatý na duchovné aktivity, na zábavu, množstvo hier, smiechu a vzájomného spoznávania.

V prvý deň nás animátori prekvapili zábavnou rozcvičkou a modlitbou. Po raňajkách sme mali hru, pri ktorej sme sa viac priblížili k Bohu. Takto sme prežili celé dopoludnie. Poobede sme sa začali pripravovať na večernú svätú omšu. Nacvičovali sme piesne, prosby, čítania a miništrovanie. Všetko sme počas svätej omše zvládli a ostalo nám veľa príjemných spomienok. Večer sme rozohriali krb a pozreli sme si zaujímavý film o tom, ako by sme mali žiť svoj život.

Na druhý deň bolo krásne počasie, tak sme sa rozhodli stráviť čo najviac času v

prírode. Doobeda sme sa pomodlili ruženec poskladaný zo šesťdesiatich deviatich sviečok. Hrali sme na lúke futbal, zatiaľ čo nám animátori rozmiestňovali veci na ďalšiu hru pri močiari a v lese. Neskôr sme slávili svätú omšu v prírode. Zúčastnil sa na nej aj Alexander Rozin ml. Podvečer sme mali adoráciu, o ktorej sme predtým vlastne ani nevedeli, čo je jej cieľom. Potom sme sa už tešili na vytúženú opekačku.

Posledný deň našej duchovnej obnovy sme sa ráno opäť zúčastnili na svätej omši, potom sme hrali stolový futbal a lúčili sme sa s dedinkou, ktorá nám prirástla k srdcu.

Všetci sa zhodneme na tom, že sa nám duchovná obnova veľmi páčila. Dozvedeli sme sa veľa o Bohu, o Ježišovi, o kresťanstve. Navzájom sme sa spoznali a prežívali spoločné chvíle.

Chceli by sme sa poďakovať naším animátorkám: Meggy, Dominike, Aničke, Zuzke, vďaka ktorým sme mali o zábavu postarané, našim kuchárom Katke a Peťovi, ktorí nám pripravovali vždy fantastické jedlá a nášmu pánu kaplánovi Mariánovi. Nikdy nezabudneme na našu duchovnú obnovu a už sa tešíme na ďalšiu!

Barbora Bušová

Medzi poslednými knižnými novinkami,

ktoré pribudli do našej farskej knižnice je aj útla, nenápadná publikácia autorky Márie Luisi Dagninovej: Svätá Bakhita úsmev slobody (vydavateľstvo Familiaris, Pezinok 2008, 97 s.), ktorú preložila Mgr. Alena Letzová.

Je to životopisná črta sudánskej černošskej otrokyne, jej dobrodružná, ale aj strastiplná cesta z afrického kontinentu do európskeho prostredia, z reálneho a realizovaného otroctva na slobodu Božieho dieťaťa, z animizmu k naplno prijatému kresťanstvu.

Narodila sa pravdepodobne v roku 1869 v srdci Afriky v Sudáne na okraji Darfúru. Meno Bakhita dostala od únoscov, priekupníkov otrokov, ktorí ju ako malé, asi sedemročné, dievča uniesli a po dlhom a namáhavom putovaní predali na trhu otrokov. Dostala sa do skupiny otrokov, ktorí putovali spolu ešte niekoľko dní. V jednej chvíli sa jej podarilo utiecť, ale po pár dňoch sa opäť dostala do otroctva. Nádej, že sa uvidí so svojou rodinou bola nulová. Niekoľko ráz ju predali, bola otrokyňou, slúžkou, bez akýchkoľvek práv, viac bitá ako sýta. Všetky podrobnosti z tohto krutého obdobia jej života sa dozvedáme priamo od nej, keď si spomína na svoj život a rozpráva ho svojim spolusestrám. Piatym a posledným predajom sa dostala do rodiny talianskeho vicekonzula v Sudáne. Po desiatich rokoch otroctva si Bakhita prvý raz mohla obliecť šaty. Nastalo pokojnejšie obdobie v jej živote. Po dvoch rokoch sa vicekonzul vrátil do Talianska a spolu s ním aj Bakhita. Asi mesiac po príchode ju daroval svojmu priateľovi, ktorému sa mala starať o malú dcérku Mimminu. Obe si na seba rýchlo zvykli a všetci boli veľmi spokojní

s novou au-pair. Keďže to bola katolícka rodina,

v primeranom čase sa obe dievčatá zúčastňovali na

vyučovaní náboženstva v komunite sestier kanosiánok. Tam sa pred Bakhitou otvoril nový duchovný vnútorný svet, do objavovania ktorého sa veľmi usilovne pustila. Nasávala pravdy viery. Po deviatich mesiacoch sa matka Mimminy rozhodla odísť do Benátok a trvala na tom, aby aj Bakhita, ako jej otrokyňa a majetok, išla bezpodmienečne s ňou, ale Bakhita spoznajúc dimenzie slobody Božieho dieťaťa dala prednosť životu so sestrami. Začal sa boj o Bakhitu. Majiteľka hnala situáciu až do krajnosti súdu, ale ten dal za pravdu Bakhite, ktorá bojovala Božou silou za právo byť jeho. Súd vyhovel Bakhite a ona mohla dokončiť katechumenát a 9. januára 1890 prijať sviatosť krstu ako Jozefína Margaréta Bakhita. V komunite ostala ďalšie štyri roky, počas ktorých čoraz jasnejšie počula Boží hlas, ktorý ju pozýval úplne sa zasvätiť. A tak 8. decembra 1896 Bakhita zložila rehoľné sľuby v Inštitúte dcér milosrdnej lásky vo Verone. Bola veľmi šťastnou sestrou, ochotne vykonávala svoje povinnosti v kuchyni, v sakristii, na vrátnici, všade, kam ju poslali, pracovala verne a vytrvalo s misionárskym nadšením. Mala mimoriadne dary Svätého Ducha povzbudiť sklesnutých, posilniť slabých, potešiť zarmútených. Všade, kde prišla, priniesla pokoj. Ku koncu života jej ubúdali sily, ale usilovala sa vytrvať v modlitbe a v adorácii. Zomrela 8. februára 1947 v povesti svätosti, ktorú oficiálne potvrdila Cirkev jej blahorečením v roku 1992 a svätorečením v roku 2000. Jej životopis dopĺňajú jej výroky, jednoduché citáty, svedectvá spolusestier a ľudí, ktorí ju poznali.

Je to naozaj dobrodružné čítanie, ktoré svedčí o stálej prítomnosti Ducha Svätého v našich životoch, o premene nemožného na realitu, o Božích nevyspytateľných zámeroch s dušami, ktoré ho

naplno hľadajú. Monika Šandorová