Archív pre rubriku ‘články’

Blumentálci Terezke

1.6.2009 redakcia časopisu

Ad: Oči videli, srdce plakalo

V marcovom čísle nášho časopisu sme uverejnili príspevok vdp. Daniela Diana o jeho ceste do Nairobi v Keni, v ktorom opísal pomery, v akých tam žijú „deti z ulice” a ako napísal, „Moje oči videli, srdce plakalo a rozum volal: Ľudia, kde ste so srdcom otvoreným pre biedu iných…” Prešiel iba deň či dva po vyjdení Blumentálu a ľudia so srdcom otvoreným pre iných začali sa hlásiť s otázkou: Kde treba posielať príspevky pre deti z Kene?

 

Problém sa podujala vyriešiť naša Blumentálska charita a pozvala vdp. Diana na besedu. Tam sa zrodila myšlienka zapojiť sa do tzv. adopcie na diaľku, ktorú v rámci svojich projektov zabezpečuje Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Pomôcť chcú viacerí naši farníci, ale nie každý má dosť finančných prostriedkov na zaplatenie celého školného (ročne 580 eur). Preto si Blumentálci spoločne adoptujú jedno dievčatko, ktorému z peňazí vyzbieraných na tento cieľ školné na rok zaplatia. Ak bude dosť finančných zdrojov, bude môcť adopcia pokračovať aj nasledujúce roky.

 

Napriek tomu, že v kostole sú plagátiky o tom, ako prispieť dieťaťu z Kene na štúdium, chceme informovať čitateľov aj cez náš časopis, na stranách ktorého vdp. Dian písal o tom, v akých pomeroch deti z ulice v Keni žijú.

 

Adoptívnym dieťaťom našej farnosti je Teresia Wathanji. Pochádza z rodiny s piatimi deťmi, z ktorých tri zomreli. Ostala teda

len jej staršia sestra. Rodičia im zomreli,

keď boli deti ešte malé, a tak sa ocitli na

ulici. Teresiu do útulku pre deti z ulice priviedla sociálna pracovníčka. Teresia navštevuje piatu triedu, je veľmi šikovná a talentovaná, a sníva o tom, že raz by chcela byť lekárkou.

 

Ak, milí čitatelia, badáte rozdiel medzi tým, čo ste čítali na plagátiku a tým, čo čítate v našom časopise, nemýlite sa. Redakcia zbadala v texte určité nejasnosti, a tak cez našu Charitu získala nové údaje. Pracovníčka z Kene sa ospravedlňuje a prosí, aby táto chyba ani zámena fotografie nezmenšila záujem o adopciu malej Teresie a nespochybnila celý projekt pomoci. Problém bol v tom, že stará matka Teresie pri poskytovaní údajov nerozlišovala medzi bratmi a sestrami a bratrancami a sesternicami, ako je to v tých krajoch zvykom. Nelogickosť niektorých údajov si pracovníčka v Nairobi nevšimla. Charita Blumentál uverejní tieto údaje vo svojej výveske.

 

Ten, kto by chcel prispieť na školné pre malú Teresiu, môže tak urobiť na účet č. 11487467/0900. Je to účet našej blumentálskej Charity. Keď sa nazbiera suma 580 eur, hneď prevedie Charita peniaze na účet Občianskeho združenia Dobrota sv. Alžbety, a tým umožní Teresii navštevovať školu. Pretože na tento účet prichádzajú aj príspevky určené priamo pre blumentálsku Charitu, treba uviesť aj variabilný symbol 115, alebo správu pre príjemcu heslo Keňa. Svoj príspevok môžete odovzdať aj v zalepenej obálke označenej číslom účtu a variabilným symbolom, resp. heslom KEŇA aj pracovníčke v kancelárii farského úradu. Čas na zaplatenie školného je limitovaný, preto prosíme tých, čo by chceli čo i len malou sumou podporiť malú Teresiu, aby tak urobili čo najskôr. Ak máte, milí čitatelia, známych s dobrým a citlivým srdcom, oslovte ich, alebo im dajte prečítať už citovaný príspevok z marcového čísla. Peniaze na účet už prichádzajú a Blumentálci potvrdzujú, že majú dobré srdce.

 

Redakcia

Pridané do rubriky články

Naša Duchovná obnova 2009

1.6.2009 Barbora Bušová

Všetko sa to začalo 30. apríla, keď sme my, birmovanci, plní očakávania s gitarou v ruke nastúpili do preplneného vlaku. Zaplnili celú uličku. Po dlhej ceste sme konečne prišli do Ružomberka, kde sme čakali na autobus do Ludrovej. Náš program bol bohatý na duchovné aktivity, na zábavu, množstvo hier, smiechu a vzájomného spoznávania.

 

V prvý deň nás animátori prekvapili zábavnou rozcvičkou a modlitbou. Po raňajkách sme mali hru, pri ktorej sme sa viac priblížili k Bohu. Takto sme prežili celé dopoludnie. Poobede sme sa začali pripravovať na večernú svätú omšu. Nacvičovali sme piesne, prosby, čítania a miništrovanie. Všetko sme počas svätej omše zvládli a ostalo nám veľa príjemných spomienok. Večer sme rozohriali krb a pozreli sme si zaujímavý film o tom, ako by sme mali žiť svoj život.

 

Na druhý deň bolo krásne počasie, tak sme sa rozhodli stráviť čo najviac času v

prírode. Doobeda sme sa pomodlili ruženec poskladaný zo šesťdesiatich deviatich sviečok. Hrali sme na lúke futbal, zatiaľ čo nám animátori rozmiestňovali veci na ďalšiu hru pri močiari a v lese. Neskôr sme slávili svätú omšu v prírode. Zúčastnil sa na nej aj Alexander Rozin ml. Podvečer sme mali adoráciu, o ktorej sme predtým vlastne ani nevedeli, čo je jej cieľom. Potom sme sa už tešili na vytúženú opekačku.

 

Posledný deň našej duchovnej obnovy sme sa ráno opäť zúčastnili na svätej omši, potom sme hrali stolový futbal a lúčili sme sa s dedinkou, ktorá nám prirástla k srdcu.

 

Všetci sa zhodneme na tom, že sa nám duchovná obnova veľmi páčila. Dozvedeli sme sa veľa o Bohu, o Ježišovi, o kresťanstve. Navzájom sme sa spoznali a prežívali spoločné chvíle.

 

Chceli by sme sa poďakovať naším animátorkám: Meggy, Dominike, Aničke, Zuzke, vďaka ktorým sme mali o zábavu postarané, našim kuchárom Katke a Peťovi, ktorí nám pripravovali vždy fantastické jedlá a nášmu pánu kaplánovi Mariánovi. Nikdy nezabudneme na našu duchovnú obnovu a už sa tešíme na ďalšiu!

 

Barbora Bušová

Pridané do rubriky články

Médiá - požehnanie alebo prekliatie?

1.5.2009 Daniel Dian

Voľby - slovo, ktoré fascinuje, slovo, ktoré deprimuje, slovo, ktoré vyvoláva emócie a boj. Slovo, ktoré sa rozhodnutím mení na realitu ovplyvňujúcu náš život. Slovo, ktoré možno, milý čitateľ Blumentálu, z rôznych dôvodov nerád počúvaš, a predsa sa mu nevyhneš. Denne si ním konfrontovaný a musíš ho akceptovať v rozličných formách. Dokonca aj liturgia Katolíckej cirkvi hovorí niečo o voľbe či o voľbách. Boh sám dáva človeku toto právo, keď hovorí: Hľa, dnes som pred teba predložil život a šťastie a smrť, i nešťastie…” (Dt 30, 15). A napokon aj bohoslužba slova siedmej veľkonočnej nedele, ktorou veľkonočné obdobie vstupuje do posledného týždňa, v prvom čítaní hovorí niečo aj o voľbách, o voľbách apoštola, ktorý zaujme miesto po tom nešťastnom apoštolovi, ktorý zlyhal a skončil tragicky (Sk 1, 15 - 17. 20a. 20D - 26).

Je úžasne rozobrať si slovo, ktoré sme počuli. Základom volieb v apoštolskom zbore bolo výslovne to, čo povedal apoštol Peter - podmienka, že to musí byť muž, ktorý bol po celý čas s nami - apoštolmi. A kým išli voliť, modlili sa o dary Ducha Svätého. A to, uznáte, je hodné nasledovania. Boh je vtiahnutý do ľudského konania. Boh je vtiahnutý do záležitosti človeka. Boh nie je vytesnený z verejného života. Naopak, s Bohom sa ráta, a to nie okrajovo, ale podstatne. Apoštoli sa modlia, aby sa vedení Duchom Svätým dobre rozhodli.

Možno ste už vybadali, čo je podstatné pri rozhodovaní nielen v oblasti evanjelizácie, ale aj v oblasti spoločenského života. Mnohí sú doslova znechutení, a ak čo len počujú slovo voľby, sú namrzení a podráždení. Celkom isto sú rozličné vplyvy a dôvody, a jedným z veľmi mocných a vplyvných prostriedkov, ktoré ovplyvňujú naše voľby - rozhodnutia sú spoločenské komunikačné prostriedky - médiá. Práve siedma veľkonočná nedeľa je svetovým dňom spoločenských komunikačných prostriedkov, ktorý sa z rozhodnutia Pavla VI. slávi v tento deň už štyridsiaty tretí raz. K tomuto dňu pápeži - Pavol VI., Ján Pavol II. a teraz aj Svätý Otec Benedikt XVI. - vydávajú posolstvo. Tento rok ho pápež pod názvom: Nové technológie, nové vzťahy. Podporovať kultúru rešpektovania, dialógu a priateľstva adresuje najmä mladým.

V posolstve zaznieva jasné „nie” tým, ktorí v digitálnom svete technológií a internetu nachádzajú nenávisť a intoleranciu, alebo ho používajú na ničenie krásy a intimity ľudskej sexuality, na zneužívanie slabých a bezbranných. Na druhej strane Svätý Otec vyzdvihuje tie digitálne siete, ktoré sa usilujú šíriť ľudskú solidaritu, pokoj, spravodlivosť a ľudské práva, a dodáva: Bolo by veľkou škodou pre budúcnosť ľudstva, ak by nové komunikačné nástroje, ktoré umožňujú šíriť informácie a vedomosti takým rapídnym a účinným spôsobom, neboli prístupné aj tým, ktorí sú ekonomicky či sociálne na okraji spoločnosti.

Ako sa však uvádza v posolstve, je tu aj viacero nebezpečenstiev, najmä v prípade tých používateľov internetu, ktorí sa snažia hľadať iba jednoduchých konzumentov na trhu, pričom najmä mladým Svätý Otec odkazuje, že by bolo smutné, ak by sa on-line kamarátstva realizovali na úkor času, ktorý by mali venovať rodine, blízkym a stretnutiam v realite každého dňa, v práci, škole či vo voľnom čase a vystríhal pred tým, aby sa pripojenie na internet stalo posadnutosťou, pretože to môže mať za následok, že človek sa izoluje, pričom to narúša aj formy oddychu, chvíle tichosti a úvah, ktoré sú pre zdravý ľudský rozvoj také dôležité.

Poslednou výzvou v posolstve je výzva mladým katolíkom, aby v digitálnom prostredí svedčili a usilovali sa šíriť slová evanjelia. A tak sa cez toto posolstvo dostávame ta, kde sme začali: Cirkev nás ústami Petra volá vydávať svedectvo založené na odvahe, odhodlaní popasovať sa s nepravdou a zjavovať pravdu napriek tomu, že sme vystavení tlakom zvlášť zo strany médií, ktoré sú v rukách mocných a nie vždy čestných ľudí. Tí často zásadne nerešpektujú normy života, morálky, etiky a náboženstva a pomocou médií chcú ovládnuť ľudí, ktorí majú potom často na svedomí útek človeka nielen od slova voľba, voľby, ale aj od jeho uskutočňovania. Preto je veľmi dôležité vedieť správne narábať s médiami.

Celkom isto si môžeme povedať, že ak Boh do nášho života dal možnosť voľby, dal nám do rúk zodpovednosť za náš život. Zodpovedný človek sa vie správať podľa príkladu spoločenstva Božieho ľudu prvotnej Cirkvi a neuteká pred zodpovednosťou za život a jeho

kvalitu, ale modliac sa pracuje na spoločnom dobre. Daniel Dian

Pridané do rubriky články

Prežime máj s Máriou

1.5.2009 Xénia Duchoňová

Máj, najkrajší mesiac roka, v ktorom celá príroda hýri pestrosťou rôznofarebných kvetov

a sviežou zeleňou, a všetko sa v nej prebúdza k novému životu. Tento mesiac „od vekov” patrí Ježišovej Matke, „najkrajšiemu kvetu” aký sa kedy zrodil medzi deťmi ľudského pokolenia. Máj, mesiac, v ktorom sa Máriine ľudské deti ešte vrúcnejšie vinú k svojej nebeskej Matke, aj Cirkev, aby sa jej veriaci prebudili k novému životu, odporúča svojim veriacim: účasť na rozličných mariánskych pobožnostiach, ako sú mariánske litánie a pod. (porov. Direktórium

2009 s. 124).

Celý tohtoročný máj budeme prežívať vo

veľkonočnom duchu, o ktorom spomínané Direktórium píše: Rímska liturgia si počasVeľkej nedele”, čiže v rozpätí päťdesiatich dní, keď Cirkev v plesaní slávi veľkonočné tajomstvo, pripomína aj Kristovu Matku, či už preniknutú radosťou zo Synovho zmŕtvychvstania, alebo ako zotrváva s apoštolmi na modlitbách a isto s nimi očakáva dar Ducha Svätého (porov. Sk 1, 14). Keď však Cirkev plní svoje materské poslanie, keď slávi sviatosti uvádzania do kresťanského života, ktoré sú veľkonočnými sviatosťami, vidí v preblahoslavenej Panne vzor svojho materstva; ale aj spoznáva, že Kristova Matka je jej vzorom a pomocou pri hlásaní evanjelia, ktoré jej zveril zmŕtvychvstalý Kristus (porov. Mt 28, 19 - 20).

 
 

Zo stručných správ, ktoré nachádzame vo Svätom písme o Panne Márii môžeme vydedukovať hlboké tajomstvá viery. Do tejto kategórie správ patrí aj skutočnosť jej prítomnosti vo večeradle v čase očakávania darov Ducha Svätého. Pred prvými Turícami, ktoré boli vlastne dňom založenia Kristovej Cirkvi, uskutočnila sa vôbec prvá novéna, ktorej predsedala vlastne Panna Mária - Božia Matka. Máriina prítomnosť vo večeradle je poslednou spomienkou na Pannu Máriu vo Svätom Písme. Ňou sa však spomienka na Ježišovu Matku a na jej účasť na diele spásy nekončí. Ona bola sprostredkovateľkou všetkých milostí nielen v Betleheme, v Nazarete, v Káne, na Kalvárii pod krížom, a v turíčnom Večeradle, ale ostáva ňou až do skončenia vekov.

 
 

Ľudia na to často zabúdajú, no Panna Mária sa sama stará o to, aby deti, ktoré jej zveril Syn vo vrcholnej chvíli svojho pozemského života, vedeli o jej materskej láske, o jej prítomnosti a neprestajne sa tešili z jej ochrany. Ona sama túži prebývať medzi nami. Niet teda divu, že svet je posiaty jej zasvätenými svätyňami, ktoré boli vybudované na jej vyslovené želanie a že svoju prítomnosť v nich dosvedčuje neuveriteľnými divmi, znameniami a záplavou Božích darov, ktoré sprostredkúva.

 
 

Je to predovšetkým jej pomoc v boji proti Zlému. Stačí, aby sme si uvedomili, akú iniciatívu prejavuje Satan, náš Nepriateľ, čo a kto mu na tomto svete slúži. Mária pomáha, veď situácia, v ktorej sa ocitá Boží ľud dnes, je oveľa vážnejšia, ako bol nedostatok vína na svadbe v Káne, a predsa ani tam neostala ľahostajná voči tým, čo boli v núdzi. Pán nám vlastne na tomto prípade ukázal spôsob, ako Mária pomáha. Tá, ktorú si vybral za svoju matku, je veľmi

citlivá na potreby svojich ľudských detí

a rozoznáva „čas núdze”, prihovára sa za

tých, čo sa ocitajú v nebezpečenstve a neraz im aj dáva najavo, čo majú robiť A tak Božia Matka a Matka ľudí bedlí nad jednotlivcami, nad spoločenstvami, nad národmi i nad celým svetom. To je hlavný dôvod, prečo neraz mimoriadnym spôsobom vstupuje do dejín.

 
 

Ak je to tak, položil ktosi otázku: prečo sa v čase ohrozenia ľudstva neobracia priamo na mocných sveta a predstaviteľov Cirkvi, prečo si vyberá duše jednoduché, nevedomé, často deti? Aj tu sa ako v mnohých prípadoch môžeme len domnievať, že jej vstupy do ľudských dejín by nemali priamo zasahovať do svetového diania. Mária len ponúka možnosť hlbšieho pohľadu z hľadiska dejín i budúcnosti sveta. Upozorňuje na trvalo platné pravdy, ktoré treba rešpektovať a dôsledne sa ich pridŕžať a naznačuje podmienky, za akých môže Boh na jej príhovor poskytnúť svojmu ľudu mimoriadnu pomoc.

 
 

Ani Jonáš v Ninive nešiel priamo ku kráľovi a nepovedal mu, čo má robiť, aby Ninive nebolo zničené. Kráľ sa mohol nepohodlného proroka zbaviť, mohol ho umlčať. Bol to však múdry kráľ, preto ľudu vo svojej ríši prikázal kajať sa a sám im bol príkladom.

 
 

Podobne je to aj so vstupmi Márie do dejín ľudstva: Božia Matka si volá svojich poslov, bývajú to väčšinou duše jednoduché a až také nevedomé, že by si jej posolstvo sami nevedeli vymyslieť a neraz mu ani nerozumeli (spomeňme len to, ako sa

predstavila Bernadete v Lurdoch, či to, ako

sa fatimské deti domnievali, že „Russia” je

nejaká zlá žena, ktorá sa má obrátiť). Vierohodnosť svojho posolstva neraz Božia Matka posilňuje mimoriadnymi udalosťami, akým bol slnečný zázrak vo Fatime, či čerstvé ruže v zimnom Mexiku.

 
 

Máriino posolstvo obsahuje spravidla tri požiadavky: obrátenie, pokánie a zasvätenie. Kým obrátenie v jej posolstvách sa týka jednotlivcov, pokánie a zasvätenie má aj zástupný charakter. Takým bola napríklad obeta jej Syna na kríži, ktorú priniesol za celé ľudstvo, či utrpenie a obete ľudí, ktorí prijali Spasiteľovu výzvu a spájajú svoje obety s obetou Ježiša. K tým, čo sa dobrovoľne obetovali, patria aj dve fatimské deti.

 
 

A čo zasvätenie? Zasvätenie sa Márii znamená viac, ako len uchýlenia sa pod jej ochranný materinský plášť, kde Zlý nemá prístup. Zasvätiť sa Panne Márii znamená celkom sa jej odovzdať a uznať, že sa stávame jej bezvýhradným vlastníctvom: Totus Tuus. To nám dáva istotu, že nás Mária nenechá napospas Nepriateľovi, ale súčasne nás zaväzuje, aby sme sa ako jej vlastníctvo aj správali. Na to by mali myslieť všetky matky a svoje deti by mali zasväcovať Panne Márii už pred narodením i po narodení, aby ich vytrhla z moci Zlého a ukryla pod svoj materinský plášť.

 
 

V nedávnej minulosti sme neraz boli svedkami snáh „očistiť” našu zbožnosť od „prihlbokej” mariánskej úcty, aby tým neutrpela úcta k jedinému a pravému Spasiteľovi, jej Synovi. A výsledok? Všade, kde ustupovala mariánska úcta, v ešte väčšej miere sa znižovala úcta k Ježišovi, predovšetkým v Eucharistii. Vďaka Jánovi Pavlovi II. za jeho lásku k Ježišovej Matke i za to, že neváhal nazvať ju Eucharistickou ženou.

 
 

Prežívame Mariánsky mesiac. Kedysi počas Loretánskych litánií katolícke chrámy počas tejto starobylej pobožnosti zvučali mohutným a radostným spevom. Dnes sa akosi z chrámov na svoju vlastnú škodu opäť vytrácame. Pohlcuje nás materiálny svet a možno aj „sloboda”, ktorú nám ponúka. Ak by sme predsa len chceli upevniť svoj vzťah k Panne Márii, možnosť nám ponúka aj najstaršie Mariánske pútnické miesto našej diecézy - Marianka, kde sa pravidelne konajú tzv. mesačné púte. Tá májová bude už 9. o tretej popoludní. Ten, kto chce pocítiť pravý pokoj v duši, môže ho nájsť práve tam, v Mariánskom údolí pod klenbou mohutných stromov, kde sa mesiac čo mesiac na modlitbu ruženca a na svätú omšu zhromažďujú verné Máriine deti. No aj v našom Blumentálskom chráme máme možnosť prežiť chvíle sústredenej modlitby pred obrazom našej Matky dobrej rady. Veď aj pri nej sa pred rokmi zastavovali veriaci, keď putovali do Marianky či do rakúskeho Mariazelu.

 
 

Pripravila X.D.

 
 

V príspevku sú state vybraté a preložené z úvodníka vo Světle 20/2007, ktorého autorom

je -iš-

Pridané do rubriky články

Vystúpil k otcovi, ale nenechal nás samých

1.5.2009 Marián Bér

V tomto mesiaci sa končí veľkonočné obdobie a než sa zavŕši, budeme sláviť sviatok Nanebovstúpenia

Pána. Je nanebovstúpenie tradícia? Je to legenda? Iste nie, ak veríme tomu, čo je zachytené vo Svätom Písme: Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich do neba (Lk 24, 51), alebo …vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha (Mk 16, 19). Pokúsme sa teda zamyslieť

nad významom tohto sviatku v živote každého z nás i v živote našej „kresťanskej” spoločnosti.

Kedysi si ľudia mysleli, že modrá obloha

nad nimi je pevná klenba, za ktorou sa nachádza nebo. Postupne sa výskumom zistilo, že belasosť oblohy je len osvetlený vzduch a nad ním sú nekonečné vesmírne priestory. Astronómovia hovoria o ohromných vzdialenostiach a miliardách svetelných rokov. Môžeme pokladať za logické a správne, keď sa pri sviatku nanebovstúpenia Pána pýtame: kde vlastne vystúpil Ježiš? A kritickejší sa môžu pýtať: nie sú to vo Svätom písme len nejaké rozprávky, z ktorých sa veda smeje? Seriózna veda sa nesmeje, a my nemusíme mať strach, že veríme niečo, čo je proti rozumu alebo vedeckým výskumom.

 
 

Cirkev učí, že Ježiš neodišiel z tejto zeme na nejaké iné miesto. Ak hovoríme, že sa vrátil k Otcovi, musíme vedieť, že tam, kde je Boh, nejestvuje priestor a čas v našom zmysle. Keď Kristus prišiel medzi nás, zjavil sa v našom priestore a čase, a jeho vystúpením k Otcovi oslavujeme, že po splnení svojej pozemskej misie znova prešiel do večnosti a nekonečnosti.

 
 

Preto ľudstvo nemôže nijakou vesmírnou

sondou, nijakým satelitom odhaliť, kde sa nachádza Ježiš, Panna Mária ale aj iní, o ktorých čítame, že boli vzatí do neba, napríklad Henoch alebo Eliáš. To jednoducho presahuje ľudské kompetencie alebo schopnosti. Do Božieho sveta môžu vstúpiť len oslávené bytosti, ktoré nepodliehajú zákonom zeme, ako im nepodliehalo Ježišovo telo po jeho zmŕtvychvstaní. Márne sa nám vysmievajú slobodomurári (aj niektorí slovenskí), ktorí pod rúškom vedy rozvracajú kresťanskú spoločnosť a natískajú človeku čosi nové, ideológiu, ktorá je na prvý pohľad krásna ako plody stromu poznania dobra a zla v raji. Tu by sme mohli spomenúť aj Jehovových svedkov a všetky poľutovaniahodné spolky ako nástroje ríše inferna.

 
 

Pre nás je dôležitá aj druhá skutočnosť, ktorá vyplýva zo sviatku Nanebovstúpenia Pána. Ježiš odišiel, ale zároveň aj medzi nami ostal. Vieme to na základe jeho vyhlásení: Kde sú dvaja, alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi” (Mt 18, 20). Kto je moje telo a pije moju krv,

ostáva vo mne a ja v ňom” (Jn 6, 56). A hľa,

ja som s vami po všetky dni, až do skončenia

sveta (Mt 28, 20).

 
 

Ježiš nám však prisľúbil ešte viac: Nech sa neznepokojuje vaše srdce. Verte v Boha a verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, vrátim sa a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja (Jn 14, 1-3).

 
 

Vieme, že najjužnejší mys Afriky sa volá Mys Dobrej nádeje. Nevolal sa tak vždy. Jeho predchádzajúci názov bol: Mys Utrpenia. Bolo to preto, lebo tamojší obyvatelia verili, že popri ňom nemôže preplávať ani jedna loď, aby nestroskotala. Ale keď sa raz podarilo známemu moreplavcovi Vasco de Gamovi bez ujmy oboplával mys, rozhodli sa aj iní, ním povzbudení, plávať tým smerom a neskoršie premenovali Mys Utrpenia na Mys Dobrej nádeje.

 
 

Aj do Ježišovho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia existoval takýto mys hrôzy - bola to smrť. Keď Ježiš tento „mys” premohol, smrť sa stala pre ľudstvo „mysom” nádeje, okolo ktorého prechádzajú zosnulí do večnosti, k Ježišovi. Vo Vyznaní viery vyznávame, že Ježiš vystúpil na nebesia… a veríme vo vzkriesenie tela a život večný. Nech to nielen hovoríme ústami, ale aj srdcom a rozumom veríme.

 
 

Spracoval Marián Bér

Pridané do rubriky články

Stretnutie s darcom darov

1.5.2009 Xénia Duchoňová

Prenes sa, milý čitateľ, v duchu do hornej siene, v ktorej si bol v poslednom čase niekoľkokrát

Ježišovým hosťom. Pozýva ťa do nej aj v deň slávnosti Zoslania Ducha Svätého, kde sa v ten deň sústreďuje pozornosť neba i zeme. Už deväť dní sú tam zhromaždení apoštoli. Nemajú medzi sebou Ježiša, ale je tam jeho Matka (porov. Sk 1, 14). Ježiš im prikázal, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby čakali na Otcovo prisľúbenie (Sk 1, 4). Všetci teda čakali

na chvíľu, kedy sa naplní veľký Pánov prísľub.

Bol to čas tichého sústredenia a intenzívnej

modlitby za zatvorenými dverami. Dôvodom uzavretosti a odlúčenosti od okolitého sveta pôvodne bol strach pred židmi, ale táto dobrovoľná samota sa osvedčuje ako najlepšie prostredie na hlbokú duchovnú obnovu.

 

Aby si sa aj ty dobre pripravili na prijatie darov, ktoré ti Pán zošle, nasleduj Ježišovu družinu a na nejaký čas zatvor dvere pred všetkým, čo ťa denne zamestnáva, rozptyľuje a čím ťa zahŕňa okolitý svet. Keby sa ti zdalo, že také duchovné cvičenia nepotrebuješ, uvedom si, že sa do takej obnovujúcej samoty uchýlila aj Božia Matka, Panna Mária.

 

Prvé ovocie, ktoré môžeš získať, je dar jednomyseľnej modlitby (Sk 1, 14). Je to jednomyseľnosť tých, čo sa navzájom milujú. Takej spoločnej modlitbe Otec neodolá (porov. Jn 15, 16n).

 

Bolo to práve na tomto mieste, kde nás Ježiš večer pred svojím utrpením učil modliť

sa v jeho mene (Jn 14, 14; 15.16). A čo

znamená obracať sa na Otca v Ježišovom

mene? Znamená to stotožniť sa s ním, prosiť tak, ako prosil on, modliť sa celkom v zhode s ním. Rozhodujúca teda nie je tvoja túžba, tvoja záľuba či tvoje želanie, ale predovšetkým úplná zhoda a zjednotenie sa s jeho vôľou. Nemusíš sa však báť, že ťa to nejako obmedzí, že sa tvoje záujmy dostanú na vedľajšiu koľaj. Je to práve naopak. Pán tvoju modlitbu pozdvihne zo súkromnej roviny, aby jej dal prvoradý význam a pripojil ťa tak k svojej veľkňazskej modlitbe: aby všetci boli jedno (Jn 17, 23). Záleží mu na tom, aby sme sa navzájom milovali, takže, aby sme nevideli predovšetkým len seba a svoje súkromné záujmy, ale aby sme v jednomyseľnej modlitbe spolu s ním mysleli na naliehavé potreby všetkých, tak ako si to on želá.

 

Aby si sa naučil tak modliť, posiela ti najlepšiu učiteľku jednomyseľnej modlitby - Pannu Máriu. Ona sa dokonale zjednotila s Božou vôľou vo svojej pokornej modlitbe.

Pretože sa úplne odovzdala Bohu,

dostala plnosť darov Ducha nie na jej

osobné uspokojenie, ale v prospech celého ľudstva. Mohol tak urobiť veľké veci nielen v nej a pre ňu, ale pre všetky pokolenia, pre všetkých, čo sa ho boja. Mária sa tak stala nástrojom, aby sa rozpamätal na svoje milosrdenstvo, povýšil ponížených a hladných naplnil dobrotami (porov. Lk 1, 46 - 55).

 

Vstúp do jej školy, a popros, aby ťa naučila, ako sa máš dobre modliť. Účinnosť tvojej modlitby bude závisieť od tvojej veľkodušnosti. Nejde tu predsa len o teba. To množstvo darov Ducha Svätého, ktoré máš prijať, je súčasťou Božieho plánu, pretože má slúžiť z pokolenia na pokolenie tým, čo sa ho boja. Aby si nezhromažďoval len pre seba, modlil sa Ježiš aj za teba, aby si prinášal ovocie a tvoje ovocie, aby ostalo (porov. Jn 15, 16). Všetci tí, čo sú zhromaždení okolo jeho Matky, bezvýhradne súhlasia, aby sa im stalo podľa jeho slova, tak, ako súhlasila ona, keď prvýkrát prijala dary Ducha.

 

Náhle sa ozval hukot a naplnil celý dom. To je tá pravá chvíľa, aby si vzdal úctu celej Najsvätejšej Trojici - Otcovi, za nesmierny dar Ducha, Synovi za naplnenie sľubu i božskému Utešiteľovi, že prichádza, aby obnovil tvárnosť zeme.

 

Ten božský vietor naplnil hukotom nielen

dom, ale celé mesto. Je čas vyjsť von.

Predstav si, ak môžeš, tie veľké zástupy

zbožných židov zo všetkých národov, ktoré ta priviedol Duch, aby počuli ohlasovať radostnú zvesť. Nielen, že si ich pozval zo všetkých národov, ktoré ta prišli, ale postaral sa aj o to, aby všetci správne porozumeli slovu, ktoré bolo pre nich pripravené. Presne tak, ako to sľúbil Pán, keď odchádzal k Otcovi: A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im, na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.

 

Apoštoli si toho boli vedomí a s profesionálnou samozrejmosťou v pokornej službe rozdávali z prijatých darov, ktoré sa budú prenášať z pokolenia na pokolenie a Otec isto bude plniť o svoje sľuby z pokolenia na pokolenie.

 

Pán splní svoje sľuby. Prihovára sa za nás u Otca a Otec nám rozdeľuje dary svojho Ducha. Naďalej však platí Ježišova podmienka: pôsobí v tých, ktorí uverili.

 

Pane, na príhovor tvojej Matky rozmnož moju vieru, aby si mohol vo mne pôsobiť tak, aby som bol užitočný.

 

Brat Amadeus (Světlo 22/206).

Preložila X.D.

Pridané do rubriky články

Sviatosť pokánia a zmierenia

1.5.2009 Daniel Dian

V predchádzajúcom čísle sme uverejnili článok vdp. Diana o sviatosti pomazania chorých.

Ten článok, ako aj príspevok Joachima Piesga: Sviatosť zmierenia uverejnený v Světle 16/2009, nás priviedol k myšlienke venovať sa na stránkach nášho Blumentálu aj ostatným sviatostiam. Pretože sme ešte vo Veľkonočnom období, chceme sa v tomto čísle zamerať na sviatosť pokánia a povzbudiť tak tých, ktorí ešte túto sviatosť neprijali. Z článku J. Piesga

sme prevzali kostru a niektoré myšlienky.

Je to Kristus, ktorý rozhrešuje, parafrázoval autor v úvode článku augustiánske: Je to Kristus, ktorý krstí vypovedané v súvislosti s otázkou platnosti sviatosti krstu, ak ju udeľuje nehodný vysluhovateľ. Ten pritom pôsobí iba ako „nástroj” - napísal v úvode autor citovaného článku.

 

Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi: Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi. Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia… (KKC 1465 - 1466).

 

Účinky sviatosti pokánia

 

Sú dva: zmierenie s Bohom a zmierenie s Cirkvou. Konštitúcia Lumen gentium hovorí, že tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážok, ktorých sa dopustili proti Bohu, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú svojimi hriechmi zranili a ktorá svojou láskou, príkladom a modlitbou pracuje na ich obrátení (porov. LG 11). Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom (KKC 1445). Keď Pán dáva apoštolom účasť na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou (KKC 1444).

 

Individuálna spoveď

 

Pán Ježiš ustanovil sviatosť pokánia, keď: sa večer na Veľkú noc ukázal svojim apoštolom a povedal im: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané (porov. KKC 1485). Túto sviatosť ustanovil pre všetkých členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znova získať milosť… (porov. KKC 1446).

 

Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici prv než mohli prijať zmierenie, museli za svoje hriechy konať verejné pokánie trvajúce často dlhé roky. Do tohto stavu kajúcnikov (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života (KKC 1447). Jedna sekta začala zastávať názor, že po krste už smrteľné hriechy nemôžu byť odpustené, preto sa niektorí nechávali krstiť až na smrteľnej posteli. Nicejský koncil (r. 325) tieto názory zamietol.

 

V siedmom storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do Európy „súkromný” spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcich skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti a umožňovala zahrnúť do jedného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev v hlavných črtách používa dodnes (KKC 1447).

 

Slávenie sviatosti pokánia Sviatosť pokánia ako všetky sviatosti je liturgickým slávením. Napriek zmenám,

ktorými v priebehu storočí prešla, má rovnakú

základnú štruktúru a obsahuje dva rovnako podstatné prvky: Na jednej strane úkony človeka… ľútosť, vyznanie a zadosťučinenie a na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorý pôsobením biskupa a jeho kňazov v mene Ježiša Krista udeľuje odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa za hriešnika a koná s ním pokánie (porov. KKC 1448). Je to analógia podobenstva o márnotratnom synovi: Vstúpil do seba: Vstanem a pôjdem k otcovi - Je to akoby paralela spytovania svedomia a prijatie predsavzatia.

 

Už koncil vo Florencii r. 1439 spomína tri zložky sviatosti pokánia: ľútosť srdca, ústne vyznanie všetkých hriechov, na ktoré si kajúcnik spomenie a zadosťučinenie za hriechy, ktoré určí spovedník.

 

Ľútosť

 

Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť. Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, je to ľútosť dokonalá. Aj nedokonalá ľútosť je Boží dar. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami. Nedokonalá ľútosť síce nedosiahne odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia (porov. KKC 1451 - 1454).

 

Vyznanie hriechov

 

Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Kajúcnik musí po dôkladnom spytovaní svedomia vyznať všetky ťažké hriechy, ktorých si je vedomý, čo by boli ako skryté, no odporúča sa, aby vyznal aj všedné hriechy. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, kým neprijme sviatostné rozhrešenie… Vyznanie všedných hriechov nie je striktne potrebné, Cirkev ho však veľmi odporúča, lebo nám pomáha formovať svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam a robiť pokroky v duchovnom živote (porov. KKC 1455 - 1458).

 

Štvrté cirkevné prikázanie ukladá veriacim povinnosť aspoň raz v roku a vyspovedať

a prijať Oltárnu sviatosť (porov. KKC

2043). Túto povinnosť uložil Druhý lateránsky

koncil slovami: Každý veriaci, ktorý dosiahol vek, keď je schopný rozlišovať hriech, je povinný aspoň raz do roka vyznať svoje hriechy (porov. DS 812) Podobne to formuloval koncil vo Florencii: Hriešnik je povinný vyznať kňazovi všetky hriechy, na ktoré si spomenie (porov. DS 1323).

 

Dnes mnohí namiesto na spoveď chodia k psychiatrovi. Ten im môže síce pomôcť vyrovnať sa s vinou, ale nemôže im vinu odpustiť, a tým blahodarne uzdravovať rany duše. To môže len Spasiteľ, Kristus.

 

Zadosťučinenie

 

Mnohé hriechy spôsobujú blížnemu škodu. Treba preto urobiť všetko, aby sa škoda napravila. Hriech však zraňuje a oslabuje aj samého hriešnika, ako aj jeho vzťah s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik preto musí urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť”… toto zadosťučinenie sa volá pokánie.

 

Pokánie, ktoré uloží spovedník, musí brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho dobro. Nakoľko je to možné, má zodpovedať závažnosti a povahe spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, trpezlivé znášanie krížov… (porov. KKC 1459 - 1460).

 

Znovu oživenie sviatosti pokánia

 

V západnom svete sa niektorí usilovali súkromnú - osobnú spoveď vytlačiť a nahradiť tzv. generálnou absolúciou po spoločnej kajúcej pobožnosti, dokonca niektorí pripúšťali deti na prvé sväté prijímanie bez spovede. Zabudli však na to, že smrteľné hriechy sa musia vyznať v súkromnej spovedi.

 

Svätý Otec Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger v knihe Boh a svet (Viera a život dnes - rozhovor s Petrom Seewaldom) povedal: … v našich individualistických časoch je človeku mimoriadne ťažké prekročiť prah osobného vyznania. Ale tam, kde nás vedie duch našej viery, sa to môžeme znova naučiť. Predovšetkým preto, že to nie je priznávanie viny pred človekom, ale pred Bohom, a že sa to končí slovami odpustenia - a azda aj usmernenia, ktoré nám pomáha prekonať vinu a jej následky.

 

A napokon: autor v úvode citovaného článku v jeho závere pripomína, že pápež Ján Pavol II. pri návšteve Nemecka ešte v novembri 1980 biskupom povedal: Som presvedčený, že oživenie mravného uvedomenia a kresťanského života je nerozlučne späté s oživením sviatosti pokánia, osobnej spovede. A pri ich návšteve Ad limina: Urobte všetko preto, aby všetci členovia Cirkvi vrátane kňazov znovu ocenili sviatosť pokánia a konkretizovali to v osobnej spovedi. Tie slová isto neplatili len nemeckým veriacim. Majú rovnakú platnosť aj pre nás a pre veriacich katolíkov vôbec.

 

Prežívame ešte stále Veľkonočné obdobie, ak sme neučinili zadosť povinnosti, ktorú nám ukladá štvrté cirkevné prikázanie, urobme tak pre svoje dobro.

 

Pripravila X. Duchoňová

 

P.S. Praktická výzva: Na sviatosť pokánia a zmierenia by sme sa mali dôsledne pripravovať. Tak pred jej prijatím, ako aj na vlastné prijatie. Vysluhovateľ ako aj prijímateľ tejto sviatosti by mal mať na ňu dostatok času. Ak penitent cíti potrebu spojiť prijatie sviatosti pokánia a zmierenia s duchovným rozhovorom, nemal by si ju plánovať na čas, keď pred spovednicou čaká veľa kajúcnikov. Pretože vysluhovanie tejto sviatosti je náročné aj pre vysluhovateľa, veriaci by sa mali často modliť za spovedníkov, zvlášť o dar trpezlivosti a múdrosti,

na čo, žiaľ, často zabúdame. Danial Dian

Pridané do rubriky články

Pán ich povolal do večnosti

1.5.2009 redakcia časopisu

V druhej polovici apríla si Pán života

a smrti povolal do večnosti troch svojich služobníkov, z ktorých každý má svojím spôsobom podiel aj na formovaní nás Blumentálcov.

 

Ó, kňazstvo, ty si večné, tys´ náplň Božej rosy, čo Srdce nekonečné, čo Srdce Krista rosí.

 

Kňaz, veľduch svojej doby tmy jasom rozsvecuje, lem lásky Božej zdobí a lásku roznecuje.

 

Kňaz kreslí spásy rysy a sníma z duše masku, kňaz z kríža lásky visí a dáva dušiam lásku.

 

Ó, kňazstvo nekonečné, čo zažína nám zory, ó, kňazstvo, ty si večné, čo v srdci Krista horí.

 

Soterius 16. apríla nás vo veku 76 rokov náhle opustil pán dekan Ján Zabák, ktorý celých sedemnásť rokov spravoval našu farnosť. Nechceme sa vracať k jeho životopisu ani k miestam jeho pôsobenia. Nám starším Blumentálcom v súvislosti s jeho vedením farnosti v časoch pre Cirkev neľahkých, ostane v pamäti množstvo detí a miništrantov, ktorí sa každú nedeľu a vo všetky sviatky zhromažďovali okolo Pánovho oltára v Blumentáli. Áno, doslova okolo oltára. Pánu dekanovi patrí vďaka za to, že v tých časoch umožnil v kostole pôsobiť dvom rádovým sestrám, s. Gabriele a s. Kornélii, ktoré dokázali zhromažďovať v našom kostole neuveriteľné množstvo deti. Dnes sú z tých detí dospelí ľudia a mnohých dodnes vídame v tomto chráme. Vďaka Bohu za nich i za tých, ktorí ich formovali. Nech Pán odmení pána dekana Zabáka, že to v tých časoch umožnil.

 

16. apríla si Pán vo veku nedožitých 84 rokov povolal aj saleziánskeho kňaza Mons. ThDr. Jozefa Heribana. Možno jeho meno nie je mnohým Blumentálcom známe, veď v našej farnosti nepôsobil. Patril totiž medzi tých, čo počas tzv. Barbarskej noci internovali, no podarilo sa im ujsť a tajne opustiť hranice, aby mohli dokončiť štúdiá teológie v Taliansku. A prečo Mons. Heribanovi venujeme spomienku v našom farskom časopise? Bol to veľký syn Slovenského národa a s výsledkami jeho práce sa stretáme napríklad pri čítaní Svätého písma (SÚSCM v Ríme 1995), pre ktoré napísal úvod k jednotlivým spisom i vysvetlivky. Jeho veľkým dielom je Lexikon biblických vied, ktorý vydal v r. 1992. Okrem mnohých vyznamenaní, ktoré získal vo svete, ocenil ho aj prezident Slovenskej republiky pán Ivan Gašparovič, keď mu udelil Pribinov kríž tretieho stupňa za kultúrno-duchovný rozvoj Slovenskej republiky. Nech Pán odmení svojho verného služobníka za všetko, čo urobil pre šírenie viery doma i vo svete, napríklad počas svojho dlhoročného pôsobenia v Japonsku, pri výchove bohoslovcov i na rozličných univerzitách.

 

19. apríla, v nedeľu Božieho milosrdenstva, vo veku deväťdesiat rokov odovzdal svoju šľachetnú dušu Pánovi Mons. ThDr. František Žák. Z jeho dlhoročnej kňazskej služby nemožno nespomenúť jeho pôsobenie v kňazskom seminári v Bratislave, vtedy jedinom na Slovensku, kde sa ako špirituál nemalou mierou podieľal na duchovnej formácii nejedného z kňazov, ktorí vykonávali svoju kňazskú službu v našej farnosti. No to, čo ho charakterizovalo medzi veriacimi a čo si mnohí pamätáme, bola jeho neuveriteľná schopnosť dostať sa za múry nemocníc, aby odprevadil do večnosti tých, ktorí si žiadali kňaza, a v časoch neslobody Cirkvi im to vedenie niektorých nemocníc odopierali. Okrem dlhých hodín „presedených” v spovednici, priam zázračne sa ocital vždy tam, kde ho bolo najviac treba. Ďakujme Bohu za tohto skromného a nenápadného kňaza, ktorý tak rád v mene Pána odpúšťal kajúcnikom ich previnenia.

 

Odpočinutie večné daj im, Pane!

 

Redakcia

 

Báseň v úvode sme prevzali zo smútočného oznámenia Mons. Th.Dr. Františka Žáka.

Pridané do rubriky články

Nebojme sa ohlasovať Zmŕtvychvstalého

1.4.2009 Daniel Dian

Opäť budeme prežívať tie najúžasnejšie dni - Veľkonočné sviatky zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista. Radosť, ktorá napĺňa srdcia veriacich, je radosť trvalá, no predsa v dňoch Veľkonočnej slávnosti a veľkonočného obdobia je výraznejšia a aj navonok viditeľnejšia. A to je dobré. Veď azda nikdy viac, ako práve teraz v období nestabilných vzťahov, narušených tradičných hodnôt života rodiny i jednotlivca, je potrebné vniesť do sveta čistú a neskalenú radosť prameniacu z takej úžasnej udalosti, akou je zmŕtvychvstanie Pána. V tejto súvislosti zvlášť úžasne znejú slová, ktoré napísal apoštol národov. Ten, ktorý celou silou svojho života spočiatku bojoval proti Kristovi a po osobnom zážitku stretnutia s Pánom pred bránou do Damasku obrátil svoj život a prežil ho v službe Krista. Stal sa vyvolenou nádobou a Rimanom napísal: Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už viac nepanuje (Rim 6, 10).

Tieto slová sú dôvodom našej veľkonočnej radosti. Na zemi totiž človek postupne prichádza o všetko. Rodičia neraz strácajú deti, deti rodičov, priatelia priateľov, muži ženy, manželky manželov… Rovnako vnímame aj zánik života v okolitej prírode. Toto všetko spolu so spoločenskou situáciu nás právom privádza k smútku. Preto je dobré, že sa v istom časovom úseku obnovuje naša nádej. Len si ju nesmieme nechať pre seba, lebo Boží zámer je natrvalo nemenný: aby ho poznal každý človek a skrze obnovenie svojej nádeje, aby sa stal svedkom Krista, jeho života, smrti a zmŕtvychvstania pre tých, čo ho nepoznajú. Naša úloha je veľmi jasná - byť aktívnym svedkom, ba viac ako aktívnym, byť svedkom svietiacim v tmách, ktorý je soľou tohto sveta.

Historia est magistrae vitae - História je učiteľka života. Skúsme ju teda spolu otvoriť a zalistovať v nej. Epizóda, ktorú chcem otvoriť, nie je stará, má iba necelých devätnásť rokov. Písala sa 22. apríla 1990 práve tu v Bratislave - Vajnoroch. Preto nemôžem nespomenúť svedka, veľmi viditeľného, ktorý osobitné poverenie upevňovať svojich bratov a sestry vo viere dostal od Krista. Vy viete na koho myslím. Bol to Ján Pavol II., ktorého istý jeho životopisec nazval „svedkom nádeje”.

Tento posol nádeje a lásky prišiel vtedy do krajiny zdevastovanej rokmi duchovnej neslobody. Nezdá sa vám, že aj dnes by sme aspoň duchovne potrebovali prijať takého posla nádeje, lásky, úcty a porozumenia, zvestovateľa bratskej jednoty? Potrebujeme, a to veľmi naliehavo, lebo inak bude chýbať na našej tvári radosť, bude chýbať nádej, lebo absentuje láska. Preto by sme sa mali v duchu zahĺbiť do posolstva Jána Pavla II., ktoré nestratilo nič na svojej aktuálnosti. Naopak, je určené nám, aby sme ho začali žiť, aby sme sa aj my stali svedkami nádeje.

Trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol vtedy vo Vajnoroch povedal, že: popri všetkých prekážkach, protivenstvách a prenasledovaniach sme Pánu Bohu, svätej Cirkvi, Svätému Otcovi ostali verní a vieru sme si zachovali. …Prišli ste medzi nás ako svätý Peter, aby ste nás posilnili vo viere, usmernili a zjednotili. Práve to potrebujeme, aby sme splnili Kristovo slovo, ktoré povedal vo Večeradle aby všetci jedno boli. A odpoveď pápeža? „Viera v Cirkvi sa začína od apoštolov, od očitých svedkov, ale sa udržuje a rozvíja cez celé generácie ako ovocie počúvania svedectva apoštolov, počúvania samého Božieho slova, ohlasovaného Cirkvou, ktorá sa buduje na základe apoštolov a prorokov.

Tak sa buduje aj vaša viera, drahí bratia a sestry, ktorých môžem dnes stretnúť vo vašej slovenskej vlasti… Nech je pochválený Pán za dar viery, ktorú vaši predkovia prijali, keď počúvali Božie slovo ohlasované svätým Cyrilom a Metodom… ktorí… položili základy vašej kultúry. Od tých čias sú kultúra a život Slovákov vo svojich mnohorakých prejavoch poznačené kresťanskou vierou prechádzajúcou cez celé ich dejiny ako životodarná voda: niekedy tečie pod zemou, inokedy preniká na povrch, ale vždy je tajomnou miazgou zaisťujúcou rast a rozkvet stromu, čo prináša hojné plody svätosti, pracovitosti a vernosti… Dokazujú to celé generácie, ktoré si od tých čias až dodnes zachovali prijatú vieru, žiarlivo ju chránili a cez stáročia odovzdávali neporušenú z otcov na synov. Kto by chcel vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a života slovenského národa, nemohol by pochopiť jeho dejiny, od tých najstarších až po dnešné. …v každej ťažkosti slovenský národ nachádzal vo viere silu odolávať s neochvejnou vytrvalosťou… táto viera sa osobitným spôsobom prejavovala v dvoch rozmeroch, ktorými sa vyznačuje vaše kresťanské svedectvo: je to vaša úcta k Sedembolestnej Panne Márii, Patrónke Slovenska a vernosť Petrovmu Stolcu.

Tu pápeža prerušíme. Nie je práve dnes namieste vzbudiť si silné predsavzatie, že sa v tejto takej rozjatrenej spoločnosti a vzťahoch opäť staneme aktívnymi svedkami zmŕtvychvstalého Krista? „Je potrebné, aby si Cirkev vo vašej vlasti znova a znova s novou silou vzala na seba poslanie ohlasovať Kristov kríž a jeho zmŕtvychvstanie na čele so zborom vašich biskupov”, povedal ďalej Ján Pavol II. Nebojme sa teda svedčiť o Kristovi - umučenom, a predsa živom: O Kristovi, ktorý je cesta, pravda a život a vedie nás do Otcovho domu, ktorý nám otvoril práve svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Svedčiť tak, ako o ňom dnes svedčí pápež Benedikt XVI., súčasný nástupca apoštola Petra. Musíme o ňom svedčiť práve dnes, keď sa rozmáhajú rôzne sekty, upadá morálka, je tu bohatá žatva dílerov drog, vzrastá počet alkoholikov, rozvrátených rodín, keď rapídne padla posvätná hodnota ľudského života a následne sa veľmi výrazne oslabil vzťah k samému Bohu. Buďme svedkami nádeje, ktorá je uložená v Kristovi, svedkami viery žitej v láske. Svedčme o tom to, že pod vplyvom našej viery v zmŕtvychvstalého Krista sa menia vzťahy medzi ľuďmi. A o to nám musí ísť. Viera musí žiť v skutkoch. Viera bez skutkov je mŕtva, volá apoštol svätý Jakub.

My jednoducho musíme byť svedkami Ježiša Krista, a to Krista zmŕtvychvstalého.

Daniel Dian

Pridané do rubriky články