Blumentál
2009 Január

Svätí pútnici z východu mali už za sebou niekoľko sto kilometrovú púť, ktorá viedla aj nehostinnou a neobývanou krajinou, keď vysvetľovali v Jeruzaleme dôvod svojho putovania: Prišli sme sa pokloniť novonarodenému Kráľovi. Ako mimoriadne vznešená a významná v ich očiach to musela byť osobnosť, keď vynaložili toľké úsilie len s jediným cieľom: pokloniť sa! Ešte skôr, ako Pán hovoril o tých, ktorí prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve (Lk 13, 29), prišli jeho pokorní ctiteľa z pohanských národov, aby zvláštnym, no veľmi účinným spôsobom - klaňaním sa - „evanjelizovali” nielen svojich súčasníkov, ale celé nasledujúce generácie. Hoci nevideli ani jeden z jeho zázrakov a nepočuli ani jedno z jeho slov, a hoci v matkinom lone našli len bezmocné batoľa, keď vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu (Mt 2, 11). Prišli sa pokloniť… Padli na kolená a klaňali sa…

Tým nás vlastne veľmi zahanbujú. Nás, ktorí sme toľko videli a toľko počuli to, čo nevidelo a nepočulo mnoho prorokov. Práve Slávnosť Zjavenia Pána nám názorne stavia pred oči dôkazy, ktoré v nás majú vyvolať úžas a úctu a majú aj nás priviesť k tomu, aby sme sa aj my v pokore skláňali pred Betlehemským dieťaťom. Predpokladom však je, že nielen pripúšťame a uznávame existenciu toho, čo nás presahuje a uvádza do úžasu, ale že ich postoj je pre nás znamením a dôkazom veľkosti toho, ktorý prišiel ako bezbranné dieťa a koho si ctíme a milujeme.

To stretnutie mudrcov s Ježišom nie je plodom nejakej náhody, je to div Božej lásky. Vyžadovalo si totiž obdivuhodnú zhodu času i priestoru v podmienkach, ktoré si dnes nevieme ani predstaviť. Boli to časy, keď sa informácie šírili rýchlosťou putovania karaván, keď rýchlosť maratónskeho bežca bola niečím celkom výnimočným. Slávnosť Zjavenia Pána nám v predstihu stavia pred oči ďalšie dôkazy o výnimočnosti novonarodeného Kráľa, a upriamuje našu pozornosť na Pánov Krst pri rieke Jordáne. Vtedy sa po prvýkrát verejne predstavila Najsvätejšia Trojica, aby potvrdila jeho božstvo: Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. V tom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie (Mt 3, 16 - 17). A je ešte aj tretia anticipovaná scéna: svadba v galilejskej Káne, kde sa celá zhromaždená spoločnosť, predovšetkým však jeho učeníci, mohli presvedčiť o Ježišovej ozajstnej božskej moci ešte predtým, ako urobil iné znamenie svojej moci. No nad všetky tieto i nasledujúce dôkazy Ježišovej božskej moci a veleby však do popredia vystupujú najväčšie znamenia - Ježišovo vtelenie a zmŕtvychvstanie.

Dnes sme však neraz svedkami celkom opačných tendencií. Prejavy toho, čo nás presahuje, čo by v nás malo prebúdzať úžas, pokoru a vyvolávať v nás úctu, sa stali priam nežiaduce, a ešte skôr, ako by sme sa nad nimi zamysleli, rázne ich odmietame a potláčame. Dnes človek nepokladá za česť, že môže Bohu vzdávať úctu, je mu zaťažko pred Pánom pokľaknúť na kolená, ktoré zrejme trpia ťažkou artrózou pýchy. Pritom mu však vôbec nevadí, že sa musí hrbiť pred modlami, ktorým sa doslova upísal, ktoré si pestuje a ctí, hoci ho nemilosrdne zotročujú.
Niektorí novodobí vykladači Písma sa nám usilujú nahovoriť, že v Ježišovom živote nebolo nič zázračné a udivujúce, že bol obyčajným človekom. Je nepochopiteľné, akým spôsobom sa usilujú systematicky degradovať Ježiša Krista na obyčajného človeka, a že nie je veľa tých, ktorí zdvíhajú svoj hlas na obranu viery. Ak sa zmierime s takouto formou „odbožšťovania” náboženstva, potom vlastne dávame za pravdu propagandistom ateizmu.

Mohlo by sa zdať, že človek musí mať najskôr solídne náboženské vedomosti a že až potom sa v ňom zrodí úcta k Najvyššej bytosti - k Bohu. Skutočnosť je však iná: bez náležitej úcty k Bohu nemôžeme o ňom prijímať potrebné vedomosti. Ježišove slová počúvali rovnako jeho učeníci ako aj farizeji. Aj oni počuli Ježišove slová, no výsledok bol odlišný, pretože farizeji neprechovávali k Ježišovi úctu. Po desaťročiach ateizácie a po odbúravaní verejných prejavov úcty v súčasnom svete je výsledok taký, že veriacim chýbajú aj tie najzákladnejšie vedomosti, ktorých predpokladom je práve záujem a hlboká úcta. Boha poznávame na kolenách. Príkladom sú aj traja mudrci. Ich príchodom do Jeruzalema sa dostala na verejnosť správa o narodení židovského Kráľa. No ani vtedajšej kňazskej „elite” nestálo toto Dieťa za to, aby sa mu prišli pokloniť, aby sa o oň zaujímali. Záujem prejavil len kráľ Herodes, ale to bol záujem celkom iný.

Ako múdro sa správali traja mudrci, keď padli na kolená a klaňali sa Dieťaťu. Vieme si vôbec predstaviť, že keď vstúpili do domu a uvideli dieťa s matkou, boli by sa jednoducho posadili a rozprávali medzi sebou o ceste, ktorú podstúpili a dieťaťu nevenovali pozornosť, ako to robievame neraz my, veriaci, keď vojdeme do chrámu. A traja vzdelanci ešte vôbec netušili, aký veľký dar nám toto Dieťa zanechá: Samého seba v Eucharistii. Ak nás do chrámu nepriťahuje predovšetkým úcta a túžba stretnúť sa s Pánom, pokloniť sa Bohu, ktorý nás tam čaká, nepomôžu nám vedomosti, ale musíme vymýšľať rozličné aktivity ako náhradu, aby sme do chrámov pritiahli ľudí, potom sa stredom pozornosti stanú tieto aktivity, nie Boh. Slávnosť Troch kráľov nás pobáda zamyslieť sa nad touto skutočnosťou a spytovať si svedomie, či nám zvláštna a osobná prítomnosť Božieho Syna v Eucharistii natoľko zovšednela, že ju takmer neberieme do úvahy. Nedávno Světlo uverejnilo prípad konvertitu, ktorý sa obrátil, keď videl, ako si mladý kňaz zbožne kľaká prechádzajúc okolo svätostánku. Bol to kňaz, ktorý hlásal Krista svojím vierohodným správaním sa v Ježišovej prítomnosti. Evanjelizoval ako traja králi, klaňaním sa. Vzdanie vonkajšej úcty Bohu nie je nijaká predpísaná etiketa, mala by to byť naša prirodzená odpoveď: svojím postojom, držaním tela a vonkajšími úkonmi spontánne vyjadrovať to, čo cítime vo svojom srdci k Najvyššiemu. Ak nebudeme svedčiť svojou úctou, márne bude naše hlásanie. A ešte niečo: úcta k Bohu je základom úcty k človeku. Príkladov je veľa. Spomeňme len dva: Jána Pavla II. a matku Terezu.
Zo Světla 1/2008 vybrala a preložila X.D.

Nemohol sa stať podobný trom kráľom

„…padli a klaňali sa mu. A keď otvorili svoje pokladnice, dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu…” (Mt 2, 11)

V ktorúsi novembrovú nedeľu ma počas svätej omše za účasti detí zaujal malý chlapec. Bol blízko pri oltári, sedel vedľa svojich rovesníkov a možno kamarátov. Jeho tvár vyjadrovala trochu roztržitosti, ako by chvíľami rozmýšľal, čo tu robí a čo sa to okolo neho deje. Deti okolo neho sa chvíľami bavili, chvíľami boli sústredené.
Pri pozdvihovaní a pri svätom prijímaní sa dalo veľmi ľahko spozorovať, že tento chlapček, ale ani niektoré iné deti, nemajú tušenia, čo sa na oltári robí, kto je tam prítomný a koho prijímajú veriaci z rúk kňaza. Nikto tomuto chlapcovi možno nepovedal, že sa má klaňať tej bielej Hostii, ako to má robiť, lebo v tejto Hostii je reálne prítomný Boh. Dobrotivý Boh a Pán, ktorý sa stará o všetkých, ktorý prišiel z lásky k nám na zem, ktorý požehnáva nás i naše práce, ktorý nám dáva každodenný chlieb. Preto sa tu možno tento chlapec cítil chvíľami nesvoj a roztržitý, ako keby rozmýšľal, kde je. A aj preto asi odišiel ešte pred koncom svätej omše. Prišiel nevedno odkiaľ a odišiel nevedno kam. Bol tak blízko pri Betleheme, bol tak blízko pri Ježišovi a predsa odišiel. Skutočne, nič azda nechýba kostolu, aby sa mohol nazvať Betlehemom. Veď prichádzajú doň ľudia rozličných stavov a rozličného veku, aby sa ako tí traja králi klaňali Bohu, prítomnému vo Sviatosti Oltárnej. Práve pre túto prítomnosť Boha sa ten malý palestínsky Betlehem stal predmetom a cieľom cesty troch kráľov. Tak je to aj dnes. Do kostola prichádzajú ľudia, aby vyhľadali novonarodeného Ježiša na katolíckych oltároch. A pre túto prítomnosť novonarodeného Ježiša sa i náš Blumentál stáva vznešeným Betlehemom.

Ježiš bol tak blízko ktorúsi novembrovú nedeľu pri tom chlapcovi, a predsa… Dieťa pravda prišlo do „Betlehema,” ale nie k Ježišovi. Prišlo, ale možno nevedelo, čo sa tam deje. Neklaňalo sa, len opakovalo gestá iných a nedalo Ježišovi dary - zlato, kadidlo a myrhu, hoci by mu mohlo dať. Veď to nevinné srdce, drobné modlitby, ktoré by sa vzniesli z čistých perí dieťaťa, celý tento chlapec by mohol byť rovný darom troch kráľov. On by sa tiež iste chcel stať podobný trom kráľom, ale nemohol, lebo ho jasná hviezda nepriviedla až k poznaniu Ježiša, neodkryla mu tajomstvo, ktoré videli traja králi, lebo ho nepriviedla do kostola matkina ruka, aspoň ju nebolo vidno, lebo mu ani jeden z rodičov možno nepovedal o novonarodenom Ježiškovi, ktorý je na našich oltároch. Chlapec sa neklaňal, nestal sa podobný trom kráľom, hoci by tiež vedel priniesť kráľovské dary, tak ako to urobili kedysi mudrci z východu a tak ako to robievajú veriaci už dvetisíc rokov.

Tohto chlapca som odvtedy v kostole nevidel ani nestretol. Nemohol som sa pousilovať, aby som ho priviedol k jasličkám, aby som ho urobil podobným trom kráľom, aby sa prišiel klaňať Ježišovi. Možno niekto z veriacich z kostola ho stretol, alebo stretne. A možno aj medzi nami dospelými stretneme tých, ktorí sa svojou prázdnotou duše celkom podobajú tomuto chlapcovi, len s tým rozdielom, že chlapec je nevinný.

Počas sviatkov sa stretneme s blízkymi i cudzími. Možno s Božou pomocou sa nám podarí priviesť ich k jasličkám novonarodeného Ježiša - k oltáru. A keby bolo ťažko urobiť ich podobnými trom kráľom, ktorí sa klaňali a ponúkli Kristovi to, čo mali, spomeňme si na Ježišove slová, ktorými prisľúbil, že zostane vždy s nami: denne sa znova rodí na našich oltároch. Pripomeňme im to svojím príkladom. Prichádzajme do nášho kostola k oltáru s vierou silnou, prichádzajme sa pokloniť Ježišovi a prinesme mu dary: celé srdce, dobré a časté modlitby a skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Potom totiž každá naša námaha dostane požehnanie. Ježiš nás bude žehnať, ako zrejme žehnal aj troch kráľov v tej tichej modrastej noci v palestínskom Betleheme. A to každému z nás zo srdca želám.

Marián Bér, kaplán

… aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno (Flp 2, 10).
V liturgickom kalendári máme na tretí januárový deň zaradenú nepovinnú spomienku Najsvätejšieho mena Ježiš. Je to príležitosť i výzva, aby sme sa zamysleli nad svojím osobným vzťahom k nášmu Spasiteľovi v každodennom živote. A tiež na to, aby sme ho odprosovali a prinášali náhradu za zneucťovanie jeho mena, ktoré sa mu dostáva od ľudí.

V Desatore Božích prikázaní je na druhom mieste príkaz Nevezmeš Božie meno nadarmo. Katechizmus Katolíckej Cirkvi nám to vysvetľuje bližšie: Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pánovo meno je sväté (KKC 2161). Druhé prikázanie zakazuje akékoľvek nevhodné použitie Božieho mena. Rúhanie spočíva v používaní Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a svätých urážlivým spôsobom (KKC 2162).

Je pozoruhodné, že aj posolstvo zjavení vo francúzskom La Salette (v 19. storočí) sa týkalo osobitne úcty k Božiemu menu. Panna Mária vtedy plačúc napomínala ľudí, aby prestali urážať Boha rúhaním a znesväcovaním nedele. Inak na seba pritiahnu ťažké pohromy.

Z čoho vychádza úcta k Božiemu menu? Meno sa používa na označenie osoby. Stotožňuje sa s tým, koho označuje. Tak aj rôzne Božie mená, ktorými pomenúvame Božiu bytosť, majú pre nás nesmiernu cenu a zasluhujú si úctu a lásku práve tak, ako prechovávame úctu a lásku k samému Bohu. Druhé Božie prikázanie nás učí, že i sám Boh si želá, aby sme mali v bázni sväté mená, ktorými sa nám predstavil, aby sme ho nimi mohli oslovovať a prihovárať sa mu.

Jadrom tohto prikázania je úcta a láska k Božiemu menu. Úcta k Božiemu menu je výrazom našej lásky k nemu. Drahé sú nám aj mená Panny Márie a svätých. Podobne aj názvy posvätných vecí a predmetov. Z Druhého Božieho prikázania vyplývajú nasledujúce hlavné povinnosti: nábožne vzývať Božie meno, úctivo ho vyslovovať, sľub a prísahu dodržať.

Aký je rozdiel medzi sľubom a prísahou? Sľub je dobrovoľné zaviazanie sa Bohu urobiť niečo dobré. Berieme pritom Božie meno za svedka. Poznáme jednoduchý (súkromný) a verejný (slávnostný) sľub. Čo sme Pánu Bohu sľúbili, už nám nepatrí, preto sľub musíme dodržať. Nesplnenie sľubu je svätokrádež. Skôr, ako chceme urobiť nejaký sľub Bohu, treba sa poradiť so spovedníkom.

Prísaha je vzývanie Božieho mena ako svedectva pravdy. Prisahať je dovolené len na pravdivú a dobrú vec a vtedy, keď to vyžaduje Cirkev, alebo iná vážna okolnosť (manželská prísaha, lekárska, vojenská, na súde a pod.). Nikdy neprisahajme zbytočne. Ak hovoríme pravdu, budú nám ľudia veriť aj bez prísahy. Znesvätením Božieho mena je zbytočne a neúctivo ho vyslovovať alebo ho nevhodne vzývať na zlé. Preklínať znamená žičiť niekomu od Boha nešťastie alebo nejaké zlo (podľa: ThDr. Pavol Janáč, PhD., Malý katolícky katechizmus, SSV Trnava 2003, s. 92 - 93).

Aj v civilnom zákone sa stretáme s pojmom poškodenie dobrého mena. Je to trestné, lebo každý človek má právo na dôstojný život v spoločnosti. Ak uraziť človeka je trestuhodné, o čo viac je takým urazenie Boha? Je veľmi smutné a aj pohoršlivé, keď človek veriaci v Krista ľahkovážne, v údive, netrpezlivosti alebo v hneve vyslovuje meno Ježiš, Boh, Mária či iné mená svätých. Stretávam sa s tým v pastoračnej praxi, dokonca aj priamo v kostoloch. Je to alarmujúce negatívne svedectvo nášho vzťahu k Bohu, za ktoré sa budeme zodpovedať.

Nikto z nás sa necíti dobre, keď je urážaný, keď niekto znevažuje jeho meno. A určite to v duši bolí ešte viac, ak to robí náš dobrý známy alebo dokonca niekto z príbuzných.

Ježiš Kristus, Boží syn, náš Vykupiteľ, prijal nás - ľudí - za svojich bratov a sestry! Všetci teda patríme do jeho rodiny. Vydal seba samého za nás, aby nám zaistil večné šťastie v jeho kráľovstve. Osobitne silným spôsobom všetci, ktorí sme boli pokrstení. Aj toto je dôvod, aby sme ho nielen neurážali, ale aby sme si ho nadovšetko vážili, ctili a ďakovali mu.
S. Lieskovský

Medzi najstaršie mariánske sviatky patria tie, ktoré sú dnes označované ako sviatky Pána.

Okrem sviatkov, ktoré slávime v bezprostrednej blízkosti Slávnosti Narodenia Pána, sú to aj Hromnice a Zvestovanie, lebo Panna Mária má na nich aktívnu účasť. Je známe, že prvého januára sa slávi slávnosť Panny Márie Bohorodičky. Tento sviatok Cirkev slávi vlastne až od úpravy kalendára, teda od r. 1969, no už od 6. storočia môžeme sledovať, že prvý január v jednotlivých cirkevných obciach postupne nadobúdal mariánsky charakter.

A tu sa dostávame k objasneniu mariánskej úcty a jej opodstatnenosti v našom živote. Prof. Jozef Vrablec vo svojej sympatickej knižočke o Panne Márii Nemusím sa ja báť na úvod uvádza zdôvodnenia kardinála Jozefa Ratzingera, terajšieho pápeža Benedikta XVI., prečo je mariánska úcta v našich časoch nevyhnutná. Dovolím si z tejto knihy citovať. „Po prvé: „Mariánska úcta udržiava v nás pravú vieru v Ježiša Krista. Veď Cirkev vyhlásila dogmy o Panne Márii, aby priamo poslúžila viere v Krista. Najprv vyhlásila za dogmu jej božské materstvo a jej trvalé panenstvo. Potom po dlhšom dozrievaní proklamovala jej počatie bez dedičného hriechu a jej telesné vzatie do nebeskej blaženosti. Tieto dogmy obhajujú a berú do ochrany prapôvodnú vieru v Krista ako pravého Boha a pravého človeka. Tieto dogmy zabezpečujú náuku, že v Kristovi sú dve prirodzenosti v jedinej osobe. Uvedomme si, že:

Po prvé: Mária nie je cieľom našej viery, ale ona nás vedie ku Kristovi.

Po druhé: mariánska úcta zahŕňa správny vzťah medzi Bibliou a tradíciou. Štyri mariánske dogmy majú totiž základ v Písme,
ale sú iba klíčkom, ktorý rastie a prináša ovocie v živote tradície.

Po tretie: Mária vo svojej osobe životne a nerozlučiteľne spája Starý a Nový zákon. Ona je židovským dievčaťom a stala sa Matkou Mesiáša. V nej sa spája Izrael a kresťanstvo, synagóga a Cirkev. V mariánskej úcte prežívame jednotu celého Svätého písma.

Po štvrté: mariánska úcta zaručuje našej viere správnu koexistenciu rozumu a srdca. V našom náboženstve človek nie je iba rozum, ale rovnako človek nie je iba cit. Človek je jednota obidvoch týchto dimenzií. Hlava musí jasne uvažovať a srdce sa musí vedieť rozohniť. Mariánska úcta zaručuje našej viere túto plnú ľudskú dimenziu.

Po piate: vieme, že podľa koncilu Mária je symbolom, obrazom alebo modelom Cirkvi. Keď teda hľadíme na Cirkev v spojitosti s Máriou, zbavujeme sa zmužšteného obrazu Cirkvi, ktorý by ju chcel mať ako vykonávateľa spoločensko-politického programu. Ale v Márii, v jej podobe a v jej predobraze Cirkev znova objavuje svoju vlastnú tvár ako tvár Matky.

Po šieste: Mária bola ustanovená zároveň

za Pannu i Matku, a takto z nej ustavične žiari svetlo na to, čo Stvoriteľ zamýšľal
so ženou na všetky časy, teda i na naše. Ba lepšie povedané, práve na naše časy, keď, ako vieme, je ohrozená podstata ženskosti. Máriinou panenskosťou a jej materstvom dostáva sa mystérium ženy do veľmi vysokého určenia. Mária nebojácne ohlasuje Magnifikat, ale miluje aj tichý a skrytý život. Mária sa nebojí stáť pod krížom, v tichu svojho srdca však aj rada zvažuje, čo počula a skúsila. Mária ako stvorenie viery, odvahy a poslušnosti je príkladom nielen pre ženy dnešných čias, na ňu má hľadieť každý kresťan, žena i muž.” Toľko o potrebe mariánskej úcty v tomto období hovorí kardinál Jozef Ratzinger - Benedikt XVI.

Vzhľadom na aktuálnosť sviatku Bohorodičky Panny Márie teraz ponúkame nasledujúce riadky.

Je nám známe, že Cirkev na svojej dejinnej ceste prežívala rôzne obdobia svojho rastu a rozšírenia. V prvých dvoch storočiach hľadala predovšetkým spôsob ako prežiť v nepriazni sveta. Hľadanie pravého pochopenia jedinečnosti Ježiša Krista viedlo zároveň k tomu, aby teológovia a Cirkev upriamili pozornosť na Krista, čo je správne. Ale Mária sa nestala Božou Matkou až oficiálnym vyhlásením Cirkvi na sneme v Efeze v r. 431, ale vo chvíli počatia, tak ako Ježiš Kristus nebol Božím Synom, ktorý sa stal človekom až vyhlásením dogmy v Nicei v r. 325. Išlo vlastne len o potvrdenie a slávnostné vyhlásenie toho, čo Cirkev už predtým verila. Nemožno však spochybniť, že prví kresťania zvláštnou úctou zahŕňali Pannu Máriu ako Matku Spasiteľa.

Je pravda, že v prvých kázňach apoštolov, ktoré nám Sväté písmo zachovalo, sa o Panne Márii nehovorí. Svätý Pavol síce spomína, že Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy (Gal 4, 4), a v tomto výraze je zahrnutá vlastne celá náuka o Panne Márii, no podrobnejšie záznamy z prvých rokov kresťanstva nám o nej neostali. Je pravdepodobné, že Mária sa skromne utiahla do úzadia, modlila sa za Cirkev, kým apoštoli hlásali Krista a jeho vykupiteľské dielo. Ináč v prvom období kresťanstva, keď bol svet zaplavený pohanstvom, ktoré uctievalo aj rozličné ženské božstvá, mohlo hroziť nebezpečenstvo, že by výslovným pripomínaním mariánskeho kultu niektorí poslucháči pokladali aj Pannu Máriu za nejaké božstvo. No netrvalo dlho a mariánska úcta sa rozšírila v celej Cirkvi primerane tomu postaveniu, ktoré Panna Mária z Božej vôle v diele vykúpenia zaujíma. V prvých troch storočiach bola úcta k Márii najtesnejšie spojená s úctou ku Kristovi. Už od 4. storočia sa však objavujú formy samostatnej mariánskej úcty. Hymny Efréma Sýrskeho (+373) na Slávnosť Narodenia Pána sú takmer chválospevmi na panenskú Matku. Aj Epifan učí: „Mária nech je uctená, ale Otec a Syn a Duch Svätý majú byť uctievaní klaňaním.” Už od začiatku má Cirkev jednoznačný pohľad na uctievanie Panny Márie. Sv. Ambróz a sv. Hieronym kladú Máriu za vzor panenstva a žiadajú ju nasledovať. Možno však povedať, že do Efezského koncilu mala mariánska úcta viac-menej súkromný charakter. Veľký vzrast zaznamenala úcta k Panne Márii slávnostným uznaním dôstojnosti Božej Matky, ktorú obhajoval na koncile sv. Cyril Alexandrijský. V nasledujúcich obdobiach už máme dokumentované, že sa uctieva mnohými hymnami, kázňami, že sa na jej úctu stavajú kostoly, zavádzajú sviatky. Popri sviatku Obetovania Pána a Zvestovania Panny Márie, ktoré boli aj pôvodne sviatkami Pána, a odráža sa v nich mariánsky charakter, vznikli ešte v patristickom období sviatky Zosnutie, neskoršie Nanebovzatie a Narodenie Panny Márie. Samozrejme, že najväčší rozkvet dosiahla mariánska úcta v stredoveku.

Ako sme už spomenuli, bolo to v Efeze v r. 431 práve na Turíce a je nám známe, že tento všeobecný snem mal veľmi dramatický priebeh. Konciloví otcovia už vo večerných hodinách schválili to, čo Cirkev verila, že Panna Mária je Božia Rodička - Theotokos, že neporodila len Krista ako človeka, ale že ho porodila ako Božieho Syna. Veriaci ľud, ktorý sa zhromaždil pred chrámom, kde bol tento článok slávnostne vyhlásený, pripravil koncilovým otcom veľké ovácie. Skutočnosť, že toto tajomstvo bolo úradne schválené, bolo prejavom prirodzenej viery kresťanov toho obdobia. Je to prvá dogma, ktorá patrí všetkým kresťanom, pretože v tom čase kresťania ešte neboli rozdelení. Môžeme to zdôvodniť aj rozumovo. Každá matka dáva svojmu dieťaťu telo, a nie dušu, tú vlieva priamo Boh. Napriek tomu nikto nevolá svoju matku matkou svojho tela, ale jednoducho svojou matkou, lebo telo a duša tvoria v nás jedinú prirodzenosť. Takto analogicky môžeme Pannu Máriu nazývať Matkou Božou, aj keď dala Ježišovi len ľudskú, a nie Božskú prirodzenosť, ale v ňom ľudské i Božské tvorí jednu jedinú osobu. Teda vzťah medzi Máriou a Božím Synom Ježišom Kristom už nie je len podľa telesného poriadku, ale aj metafyzického, nadprirodzeného.

A čo na záver? Nič viac a nič menej iba z citovaného dokumentu Cultus Marialis: Už v 4. storočí svätý Ambróz prihovárajúc sa veriacim vyslovil želanie, aby v každom z nich bola duša Márie na Božiu chválu: Nech je v každom duša Márie, aby zveleboval Boha; nech je v každom jej duch, aby plesal v Bohu. Mária je však predovšetkým vzorom služby Božej, ktorou každý robí zo svojho života obetu Bohu.

Pripravil Daniel Dian

Vianočné obdobie v Katolíckej cirkvi sa končí nedeľou Krstu Pána. V ten deň (v tomto roku pripadá na 11. januára) si pripomíname skutočnosť, že Ježiš predtým, ako začal verejne účinkovať, prijal Jánov krst. V kresťanskej terminológii je zaužívaná definícia krstu ako sviatosti, bez ktorej nie je možné stať sa vyznávačom Ježiša Krista a byť hrdo nazývaný kresťanom. Možno práve teraz je vhodné zamyslieť sa nad tým, kto je vlastne kresťan. Prečo? Lebo dnes sa v našej spoločnosti slovo kresťan vyslovuje akosi pohrdlivo. Podľa dnešnej spoločnosti kresťan je ten, kto je a priori proti všetkému. Práve preto by sme sa mali zamyslieť nad nasledujúcimi skutočnosťami: Kresťan je človek, ktorý od krstu nesie meno Ježiša Krista. Je to človek, ktorý získal istú identitu. Ak ju má, má sa pripodobniť tomu, koho meno nesie. Aký bol Ježiš, ktorého meno nesie kresťan? Bol mužom viery - často zotrval v modlitbe s Bohom celú noc. Aj kresťan má byť človekom viery a modlitby. Kristus bol človekom súcitu a milosrdenstva. Kresťan je povolaný na to, aby vo vzťahu k núdznym, ktorých stretáva, vedel prejaviť súcit na pravom mieste, ale musí byť človekom, ktorý nie je ľahkovážny, a preto sa riadi starokresťanskou myšlienkou: Pot nech rosí almužnu v tvojej dlani, kým nezistíš, komu dať a komu nedať. Kresťan má byť človekom milosrdným, teda nezraňujúcim, ale naopak odpúšťajúcim, nie však naivným a hlúpym. Ježiš bol mužom činu a výučby. Preto aj kresťan ho má rovnako nasledovať v činoch a spoznávať príčinu a cieľ svojho života štúdiom svätého Písma. Potom môže sám učiť iných. Ježiš má svoju hodnosť pred vekmi, človek, nositeľ jeho mena, ju neustále získava svojimi skutkami. V tom je jeho najväčšia hodnota: Poznanie Boha a uskutočňovanie toho, čo nám zjavuje a prikazuje. Krst dáva človeku hodnosť Božieho dieťaťa, ale iba opravdivý človek si dokáže túto hodnosť zachovať, a to cez svoje myslenie a skutky.
Daniel Dian

„Nijaká iná Božia vlastnosť nie je vo Svätom písme tak často zdôrazňovaná, ako Božie milosrdenstvo. Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. Preto Boh vo svojom milosrdenstve je vždy ochotný odpúšťať, pre svoju spravodlivosť však neodpúšťa tam, kde chýba pokánie”.

Františkánsky kňaz páter Vojtech Kodet vo svojej kázni o odpúšťaní spomína príbeh, aký sa isto stal každému z nás: „Keď som bol malý, šantili sme s bratmi na dvore. Keď nás mama zavolala, pribehli sme celí mokrí, ufúľaní, zablatení…. Zalomila rukami a skríkla: Vy moje prasiatka! Vedeli sme, že je zle, ale s ľútosťou a dôverou sme sa k nej pritúlili a hľadali sme u nej útočisko. Zaznela pravda, že sme špinaví ako prasiatka, ale súčasne aj to, že sme jej prasiatka. Keby nám bola povedala, aby sme sa najprv umyli a potom prišli domov, asi by nás viac nevidela. Nevedeli sme, kde a ako sa máme očistiť. Ona musela zohriať vodu, okúpať nás a oprať nám šaty. Vedeli sme, že sa na ňu môžeme spoľahnúť.

Takisto ako v podobenstve o márnotratnom synovi otec nepovedal: bež, umy sa a potom príď. Privinul si svojho špinavého, zanedbaného syna na hruď šťastný, že sa vrátil. To je prirodzenosť každého milujúceho otca. A náš nebeský Otec nás miluje nekonečne. Môže niekto pochybovať o jeho odpustení, keď sa k nemu bude s dôverou utiekať?

Katolický týdeník (9. 5. 1999) uverejnil skutočný príbeh: Mladý človek ukončil vysokú školu. Otec ho mal veľmi rád a bol na neho hrdý. Spýtal sa syna, aký darček by chcel. Syn si želal auto. V deň promócie očakával, že mu otec odovzdá kľúče od nového auta. Veľmi sa začudoval, keď mu otec podával Bibliu. Syna to tak sklamalo a nahnevalo, že knihu hodil na stôl a odišiel. Niekoľko rokov otca ignoroval. Keď otec zomrel, matka prosila syna, aby bral ohľad na rodinu a prišiel otcovi na pohreb. Prišiel. V izbe na stole ležala Biblia, ktorú mu pred rokmi daroval otec. Otvoril ju. Ležala v nej biela obálka, v ktorej bol šek vystavený na čiastku potrebnú na kúpu nového auta.. V tej chvíli si syn uvedomil, ako veľmi ublížil otcovi. Otec ho miloval, a k autu mu daroval aj Knihu kníh, Bibliu, pretože mu chcel pripomenúť to, čo je v živote najdôležitejšie. Koľkokrát sme aj my odmietli Božiu radu a pomoc s povýšeneckým postojom, že lepšie rozumieme tomu, čo potrebujeme a čo je pre nás v živote najdôležitejšie!?

„Princíp odplaty: ‚oko za oko’ väzí prihlboko vo všeobecnom povedomí. Je to však princíp, ktorý vedie k tomu, že nakoniec oslepne celý svet”, povedal takmer dvetisíc rokov po Kristovi Mahatma Gándí. Odpustenie je dar. My všetci žijeme z Božieho milosrdenstva. Prísľub tohto daru, tohto milosrdenstva, tejto amnestie nám prinieslo malé Dieťatko, ktorého narodenie si každoročne pripomíname 25. decembra. „V ten deň sa narodila Láska”. Aby sa z jasličiek dostala až do našich sŕdc, musíme Ježišovi-Láske pripraviť cestu. Čo to znamená? Veď cestu nám ukázal on! Pozrime však, či tá naša cesta nie je zanesená odpadkami hriechov, bahnom nerestí, pavučinami závislostí, burinou neodpustenia, či nie je tmavá, neschodná. Vyčistime ju! Odstráňme z nej všetko zlé, aby mohol prísť. Maranata! Príď, Pane Ježišu!

Vo štvrtej časti Školy Pavlovho slova sa otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský zamýšľal nad najväčším darom ľudstvu - darom Božieho Syna. Jedným z tých, ktorého zmysel tohto najväčšieho daru v dejinách prenikol, bol apoštol Pavol. To, čo pre neho znamená Ježiš, sformuloval slovami, že Ježiš Kristus ho ospravedlnil (ospravodlivil), to znamená, urobil ho spravodlivým. Pavol hovorí, že ospravodlivení nemôžu byť tí, čo zákon iba počúvajú, ale tí, čo ho aj plnia. Kto však môže povedať o sebe, že ho naozaj plní? Pavol nepozná nikoho z ľudí, kto by vo svojom živote nezhrešil. No toto smutné konštatovanie sa príchodom toho najväčšieho daru, Božieho Syna, mení na posolstvo nádeje. Pred každým človekom je však rozhodnutie tento dar prijať alebo odmietnuť.

Táňa Hrašková

V predchádzajúcich číslach boli na stránkach Blumentálu uverejnené svedectvá čitateľov o tom, ako sami pocítili Božiu pomoc v neľahkej situácii, v ktorej sa ocitli. To mi dalo odvahu napísať tieto riadky na povzbudenie, aby aj ďalší, ktorí majú podobnú skúsenosť, svedčili o svojej viere jednak v konkrétnej situácii, v ktorej sa ocitnú, ako to urobila neznáma pani v tomto príbehu, no na povzbudenie iných aj na stránkach časopisu.

Nedávno som bola svedkom rozhovoru na chodbe jedného z našich zdravotníckych zariadení. Rozhovor viedli dve ženy. Staršia, ktorá, podľa toho rozhovoru v minulosti prešla ťažkou životnou skúškou a mladá mamička deväťročnej dcérky. Nepatrí sa načúvať rozhovoru iných, no keďže sme sedeli v otvorenom priestore a obidve ženy sa zhovárali polohlasne, myslím si, že som sa nedopustila netaktnosti a že sa jej nedopúšťam ani teraz, keď chcem vydať svedectvo o tom, čo znamená alebo čo môže pre človeka znamenať viera. Pozornosť som zbystrila, až keď som zaregistrovala otázku: Ako ste to dokázali prežiť, ja by som sa asi zbláznila. Neustále myslím na chorobu, a keď si spomeniem na dcérku, hneď plačem. Nevládzem uniesť túto situáciu.

Som veriaca, zaznela odpoveď, a v tom čase som mnohé hodiny trávila v chráme. Všetko som vložila do Božích rúk a okrem toho nás modlitbou sprevádzalo veľké spoločenstvo veriacich. Až postupne sme sa dozvedali, kto všetko a kde všade. Tam bola a aj dnes je naša sila. Viem, že aj teraz je nado mnou mocná Božia ruka, že Boh riadi naše životy a že nás posilňuje, ako nás posilňoval doteraz a že modlitby tých, čo prosia, neostanú nevypočuté.

Na tvári mladej ženy sa objavil údiv a jej nechápavý pohľad svedčil o tom, že táto mladá mamička nemá potuchy o tom, akú silu môže človeku dodávať viera. Jej susedka sa na chvíľu odmlčala. Potom povedala: Budem na vás myslieť v modlitbách, aby vám Boh dal silu, predovšetkým duševnú silu. Potom ľahšie zvládnete aj chorobu. Viete, viera v Boha nie je nijaká barlička, o ktorú sa podopierame, keď nami zatrasú nejaké nečakané udalosti. Viera v Boha je úžasná sila a keď ju pociťujeme, všetko je ľahšie. Nie je to len nejaký pocit. Je to skúsenosť každodenného života opravdivo veriacich ľudí…

Odvtedy myslím na neznámu mladú ženu a v modlitbách sa obraciam na Pána, aby ju posilňoval a aby sa jej dal poznať. Iste nie svojou vinou nestretla Boha. Možno jej rodičia nemali odvahu v časoch minulých prihlásiť sa k viere, možno ho sami nepoznali, možno… Chcela by som preto poprosiť čitateľov nášho farského časopisu: Slávime narodenie Pána, tešíme sa z príchodu Božského dieťaťa, v ktorom vtedajší svet nespoznal očakávaného Mesiáša. Myslite občas v modlitbe na túto mladú mamičku a na jej rodinu, aby sa jej Pán dal poznať, aby spoznala toho, ktorý dáva silu v ťažkostiach, aby spoznala láskavú ruku nebeského Otca i Ježišovej a našej Matky, Panny Márie, aby nepodľahla zúfalstvu, a aby jej Pán vrátil zdravie, a obdaril ju pokojom takým potrebným na zvládnutie ťažkých okamihov života. Obdarme túto rodinu a možno i iných, hoci aj neznámych trpiacich vianočným darčekom v podobe modlitby pri Ježišových jasličkách. Pane, požehnaj tých, ktorí túto výzvu prijmú i tých, za ktorých budú prosiť.

Nataša M.

„Misionár je ten, kto sa modlí, ten, kto svedčí, ten, kto miluje.” Autorom tejto definície je žena, francúzska laička Madailene Delbrelová (1904 - 1964), ktorá sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu bez toho, aby vstúpila do nejakého kláštora a zavrela za sebou definitívne bránu, hoci ju tento ideál veľmi lákal, ale že ostane žiť vo svete, „pred bránami”, na ulici, medzi robotníkmi na predmestí Paríža v Ivry. Tam sa stretávala s ľuďmi, ktorí nemali ani vieru, ale ani potuchu o kresťanstve. Žila uprostred nich, bývala medzi nimi, pracovala s nimi, rozprávala sa s nimi, ale nadovšetko ich milovala takých, akí sú, a úplne ich zverila Bohu, aby ich priviedol k Pravde. Bojovala za zlepšenie ich životných a pracovných podmienok, často nenachádzala pochopenie u predstaviteľov Cirkvi, ale jej pokora a poslušnosť nakoniec zvíťazili. Cítila sa misionárkou, hovorila, že misie nie sú len v krajinách tretieho sveta, a preto netreba vstúpiť na palubu zaoceánskej lode a odplávať ďaleko, ale naopak misionárom má byť každý veriaci na svojom mieste.

Jej útle dielo Misionáři bez lodi vydalo Karmelitánske nakladateľstvo v Kostolnom Vydří v roku 2008. Šesťdesiatdeväť strán, útla knižka, malý formát, ľahko prehliadnuteľná publikácia, ale plná šokojúcich myšlienok, ktoré nás vytrhávajú z pohodlia a istoty, ktoré nám poskytujú naše občasné modlitby za misionárov a finančné dary na misie. Autorka nás vyzýva, aby sme si uvedomili našu povinnosť byť kvasom a prekvasiť naše prostredie: kancelárie, továrne, školy, nemocnice, ulice, reštaurácie, paneláky, telocvične, MHD. Všade, kde sme, sme povinní byť misionármi. Na našu nevyslovenú otázku: akým spôsobom, dáva odpoveď v jednotlivých kapitolách: Misijne dielo cez službu milosrdenstva, spravodlivosti, cez pôsobenie v školách a osobnú blízkosť. Dáva jasný návod, ako dať k dispozícii svoj úsmev, svoje ruky, oči, nohy, srdce, ako ich prepožičať Bohu, aby cez ne mohol pôsobiť. Riadi sa myšlienkou sv. Jána z Kríža: Kde nie je láska, lásku zasej a zožneš lásku. Vo svojom živote to robila tak dôkladne, že v súčasnosti prebieha proces jej blahorečenia. Jej posolstvo je veľmi jednoduché, dovoliť, aby evanjelium v nás a skrze nás explodovalo tak, ako sa to stalo v jej živote.
Monika Šandorová

Oneskorene, no s radosťou uverejňujeme „pozdrav” k jubileu Blumentálu a tak trochu i želanie do budúceho roka od vdp. ThDr. Jozefa Haľku, ktorý pred rokmi pôsobil v Blumentáli a dodnes popri svojich funkciách a úlohách na Arcibiskupskom úrade a na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte týždeň čo týždeň prichádza do Blumentálu slúžiť sväté omše pre maďarsky hovoriacich veriacich. Blumentál bolo moje prvé pastoračné miesto, a to sa v srdci i pamäti kňaza zachováva navždy. Spomínam na túto rovnako vynikajúcu ako intenzívnu pastoračnú skúsenosť vrátane srdečného prijatia tunajšími farníkmi a veľmi otcovského a podporného prístupu pána farára Štefana Herényiho. Želám všetkým blumentálcom, aby sa naďalej spolu so svojimi duchovnými usilovali kráčať za Pánom Ježišom. Iba vtedy nadobúda náš život ten najplnší zmysel.
Jozef Haľko